Preto musia prerábať aj relatívne čerstvé predpovede ekonomického a sociálneho rozvoja Slovenska do roku 2015 či 2020.
Slováci už dnes nemali poznať, čo to je život bez vlastnej strechy nad hlavou a nezamestnanosť mala byť pre nich úplne neznámym pojmom. Predpokladalo sa, že štát to zariadi najneskôr do roku 2000.
Vo viacerých parametroch životnej úrovne malo Slovensko už dýchať na krk najvyspelejším štátom západnej Európy. Napríklad na zdravotníctvo sa malo dnes vynakladať až trikrát viac financií v porovnaní s rokom 1985. Vďaka tomu sa mala zdravotná starostlivosť zmeniť „z neuralgického bodu spoločnosti na jeden z pilierov sociálnych istôt obyvateľstva“.
Citujeme zo Súhrnnej prognózy ekonomického a sociálneho rozvoja Slovenska do roku 2010, ktorú v rokoch 1984 až 1988 vypracoval kolektív Slovenskej akadémie vied. Nechýbali v ňom také, neskôr veľmi známe mená, ako Fedor Gál, Jozef Markuš, Brigitta Schmögnerová, Viliam Vaškovič a ďalšie.
Komu by však v tom čase čo len vo sne napadlo, že už v roku 1990 zanikne sovietsky blok a že v bývalom Československu (ktoré sa krátko na to rozčlení na dva samostatné štáty) ľudia znovu začnú budovať kapitalizmus?
Keď je opatrnosť namieste
Keď o desať rokov neskôr pristúpil ďalší interdisciplinárny tím zostavený z pracovníkov ústavov SAV a kooperujúcich ustanovizní k tvorbe novej dlhodobej prognózy rozvoja Slovenska, mal už k dispozícii celkom inú východiskovú základňu a bol aj dostatočne poučený chybami predchodcov.
Autori boli značne opatrní vo výhľade slovenskej ekonomiky i sociálnej sféry do roku 2010 a neponáhľali sa ani so zverejňovaním svojich predstáv. Prognózu predstavili novinárom až v marci 2002. Čiže to, čo predpovedali, týkalo sa vlastne už len dvoch nadchádzajúcich volebných období.
V tom čase sa však už pripravoval historický akt – vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a prognostici zaujímavo zareagovali na prehnané očakávania bežných ľudí.
Po prípadnom prijatí do únie sa nebudeme mať hneď lepšie, varovali, v prvých rokoch totiž náklady spojené s našou integráciu budú vyššie ako prínosy z nej. Rýchlejší ekonomický rast a zlepšenie situácie v ďalších sférach spoločnosti bude možné preto očakávať až po roku 2010.
Dovtedy sa predpokladal len 29–percentný hospodársky rast v porovnaní s rokom 2000. „Brali sme pritom do úvahy súčasný stav nižšej tvorby zdrojov v porovnaní s potrebami,“ vysvetľoval vtedajší riaditeľ Prognostického ústavu Štefan Zajac. Podľa neho slovenská ekonomika ešte jednoducho nemala na vyšší výkon.
Slovensko malo naďalej zápasiť nielen s vysokou mierou nezamestnanosti, ale aj s vážnymi demografi ckými problémami. „Súčasné nízke ročné prírastky sa už čoskoro môžu zmeniť na úbytok obyvateľstva,“ upozornila Danuša Jurčová z Výskumného demografi ckého centra.
Pretrvávať mali aj značné rozdiely v ekonomickej a životnej úrovni medzi regiónmi Slovenska. Prognóza nevylučovala ani horší scenár, ktorý počítal s ďalším roztváraním nožníc medzi slovenským západom a východom. „Pomerne veľa závisí aj od toho, ako sa svojej úlohy v zaostávajúcich regiónoch zmocnia nové samosprávne orgány,“ poznamenal vtedajší riaditeľ Sociologického ústavu SAV Ľubomír Falťan.
Pri predpokladanom ekonomickom raste bledli vyhliadky na výraznejšie zlepšenie životného prostredia na Slovensku. „Možné a želateľné je však smerovanie k udržateľnému rozvoju,“ dodala v tejto súvislosti Ružena Spáčilova z Prognostického ústavu.
Autori prognózy sa však zhodli na závere, že Slovensko ľahšie zvládne tieto i ďalšie problémy a výzvy v Európskej únii, ako mimo nej.
Stali sme sa montážnou dielňou Európy?
Ešte menej optimisticky vyznela prognóza s cieľovým rokom 2015, ktorú o niečo neskôr pripravil tím okolo Inštitútu pre verejnú politiku (F. Gál, P. Gonda, G. Mesežníkov a ďalší) a v roku 2003 predstavil v knihe Slovensko na ceste do neznáma.
Podľa jej autorov Slovákov ešte len čakalo trpké poznanie, že EÚ je síce exkluzívny klub, ale zároveň aj „unavený, prestarnutý, nepružný, skorumpovaný, predražený, čoraz viac byrokraticky a vzdialený realite“.
Slovensko malo v tomto klube naraziť na „bariéru periférnosti snahy malej krajiny, ktorú nikto až tak vážne neberie“.
Autori prognózy predpokladali, že do roku 2015 sa Slovensko stane „montážnou dielňou“ západných firiem, s cenami rovnakými ako v krajinách EÚ, ale s hrubým domácim produktom iba na úrovni 57 percent priemeru únie.
Už menej „trafili“ predpoveď, že na našom území dovtedy vznikne početná ruská menšina. Aspoň zatiaľ to tak nevyzerá…
Začiatkom minulého desaťročia však ešte nik nepredpovedal globálnu finančnú krízu, ktorá výrazne skrátila životnosť všetkých dlhodobých prognóz ekonomicko–sociálneho rozvoja. Pár rokov predtým si Slovensko začalo budovať povesť „stredoeurópskeho tigra“, vytriezvenie spôsobené krízou bolo i je o to bolestivejšie.
Je to ako veštiť zo sklenenej gule
Ekonóm Vladimír Baláž, ktorý sa podieľal na prognóze SAV z roku 2002, dnes tvrdí, že vzhľadom na prudko sa meniace faktory, najmä tie vonkajšie, nemohla dopadnúť ináč, ako dopadla.
„Okrem demografických predpovedí a odhadov vývoja nezamestnanosti a niektorých ďalších scenárov sme veru veľmi netrafili,“ myslí si Baláž.
Podľa neho je rozvoj malej a otvorenej ekonomiky, akou je i slovenská, takmer nepredpovedateľný na desať rokovdopredu, tobôž nie v nejakých presných číslach. A už vôbec nie, ak sa medzitým vyskytne takáto veľká kríza, ktorej hĺbka a rozsah sa jednoducho nedajú predvídať so značným časovým predstihom. „Pri veľkej ekonomike je to o čosi ľahšie – veľký nákladniak zastavuje dlhšie, pomalšie.“
Falťan nie je až taký kriticky. Prognóza rozpracovala niekoľko scenárov, v niečom sa naplnil optimistický, v niečom skôr pesimistický scenár. Týka sa to aj predpovede regionálneho rozvoja Slovenska do roku 2010, na ktorej sa Falťan bezprostredne podieľal.
„Na jednej strane sa rozširovalo územie, kde sa sociálno–ekonomické podmienky a podmienky života obyvateľov postupne zlepšovali,“ približuje, „a kde už ani nezamestnanosť nemala hrozivé rozmery. Bratislava prestávala byť výnimkou, situácia sa začala zlepšovať v považskom páse a ďalších okolitých regiónoch. Ale tam, kde sa nepodarilo dostať nové investície, a tým aj pracovné príležitosti, pokračujú negatívne spoločenské procesy.“
Ide najmä o južný pás stredného a územie severovýchodného Slovenska. Ak súčasná kríza v eurozóne potrvá dlhšie, hrozí podľa Falťana spomínaným regiónom ešte väčší prepad.
A kedy tam teda môžu ľudia očakávať zlepšenie? „To je ako veštiť zo sklenenej gule,“ odpovedá.
Čo príde po „veľmi krehkej rovnováhe“?
Už v októbri 2008 začali tímy v celej Európe prehodnocovať pôvodné prognózy, a to spravidla smerom k nižším rastom či dokonca poklesom výkonnosti jednotlivých ekonomík.
Málokto však v tom čase pripustil výraznejšie prepady hospodárskeho vývoja.
Prevládalo skôr očakávanie skorej zmeny k lepšiemu.
V Ekonomickom ústave SAV vtedy začala vznikať prognóza rozvoja slovenskej ekonomiky do roku 2020. Jej časť zameranú na pracovný trh spracoval v prvých mesiacoch roku 2009 tím pod vedením Mareka Radvanského.
„Bolo to uprostred krízového obdobia,“ spomína s odstupom troch rokov, „a my sme nemali ani zďaleka dostatočné informácie na to, aby sme sa mohli vyjadriť, kde môže byť takpovediac dno a ako dlho bude trvať recesia.“
Uvažovali teda s tromi rôznymi scenármi. Vývoj v rokoch 2010 a 2011 ukázal, že Slovensko sa pohybovalo kdesi medzi ich stredne optimistickým a pesimistickým scenárom. „Boli sme schopní celkom reálne odhadnúť vývoj hlavných makroekonomických ukazovateľov, mierne optimistickí sme však boli pri odhade možného vývoja na trhu práce, kde sme očakávali, že zotavenie prebehne rýchlejšie,“ priznáva Radvanský.
Vývoj v roku 2012 smeruje totiž skôr k stagnácii či miernej recesii slovenskej ekonomiky, čo, samozrejme, neumožní vyššiu tvorbu pracovných miest.
Radvanský nazýva momentálnu situáciou, „veľmi krehkou rovnováhou“, ktorá môže mať mnohoraké pokračovanie.
Optimistický scenár počíta s viac ako 3–percentným rastom HDP, s oživením trhu práce s postupným poklesom deficitu verejnej správy pod tri percentá v roku 2014 a pozvoľným smerovaním k vyrovnaným rozpočtom.
Pesimistický variant znamená recesiu podobnú tej spred troch rokov, trvala by však oveľa dlhšie a v jej dôsledku by sa krajina ďalej zadlžila.
„Najpravdepodobnejší je stredný variant s dlhším obdobím stagnácie alebo len mierneho rastu so zápasom o každé nové pracovné miesto a s napätou situáciou vo verejnom rozpočte,“ myslí si Radvanský.
Neprichádza však do úvahy aj katastrofický scenár s rozpadom eurozóny? Ekonóm si takýto vývoj vie v hrubých rysoch predstaviť: prepad hospodárstva s dvojcifernými hodnotami, vysoká infl ácia spôsobená nevyhnutnosťou rýchlo riešiť dlhovú krízu jednoduchším spôsobom, čiže tlačením peňazí a tak ďalej.
Zároveň však zdôrazňuje: „Takýto scenár nepovažujem za reálny. Slovensko by vzhľadom na objem vlastného kapitálu a celkového zadlženia patrilo medzi krajiny, ktoré by z tejto situácie vyšli ešte relatívne dobre.“
Hlavné je mať budúcnosť
Radvanský zostáva optimistom a je presvedčený, že aj v roku 2020 bude na Slovensku platiť euro a prinajmenšom v Európe sa udrží voľný pohyb tovaru a osôb.
Slovenská ekonomika bude podľa neho rásť v uvedenom časovom horizonte tempom „vysoko nad tri percentá“ a rásť bude aj zamestnanosť. Miera nezamestnanosti poklesne pod 10 percent (nie však menej ako 8 percent).
A deficit verejných financií poklesne pod dve percentá.
Čo ho oprávňuje k takémuto optimizmu? „Po takých zložitých obdobiach, ako bola globálna kríza v rokoch 2008 až 2009 a súčasná dlhová kríza, väčšinou nasleduje obdobie prosperity,“ odpovedá.
Baláž na rozdiel od Radvanského sa však odmieta čo i len baviť o konkrétnych číslach, hoci pracuje v Prognostickom ústave SAV. „Predpovedať teraz, čo bude v roku 2020, to je vylúčené,“ hovorí, „veď dnes je ťažko predpovedať vývoj slovenskej ekonomiky aj na rok dopredu. Stačí, aby sa v Európe začala séria štátnych bankrotov a všetky prognózy slovenskej ekonomiky budú vyzerať celkom ináč, ako to vychádza ich autorom.“
Čaká nás teda ťažkých desať rokov, ako tvrdí nemecká kancelárka Angela Merkelová? „Až na to, že zatiaľ nevedno, či to bude desať alebo koľko rokov. V každom prípade pôjde o dlhšie obdobie,“ myslí si Baláž.
„Štáty sa budú musieť oveľa viac uskromňovať. Štátny rozpočet bude môcť pokrývať životnú úroveň oveľa menej ako dnes. A to sa týka napríklad aj zdravotnej starostlivosti.“
Napriek tomu aj on zostáva optimistom, ale iného druhu: „Lepšie je mať zložitú problémovú budúcnosť ako žiadnu. Ak sa v súčasnosti pripravujeme na také tvrdé opatrenia, znamená to, že problémy poznáme a že ich chceme riešiť – čelíme im. Aj verejnosť začína situáciu chápať, nielen politici, a to je dobré.“