Ťažké časy Slovákov neprekvapia, sú pripravení

Slováci sú na krízu pripravení. Ak sa ekonomická situácia skutočne zhorší, nebude im ľahko, ale neprekvapí ich to. Už teraz si vedia pomôcť – v rodine i medzi susedmi. Posúvajú si, čo nepotrebujú, dávajú si tipy na prácu či lacnejší nákup. Zadlžujú sa menej, požičiavajú si radšej od rodiny.

17.01.2012 06:00
Obchod, výpredaje Foto:
Keď nakupovať, tak jedine vo výpredaji. Mnohí obyvatelia Slovenska uvažujú presne takto - núti ich k tomu neutešená sociálna situácia.
debata (47)

Prioritou aj najväčším problémom je udržať si prácu a tak aj pravidelný príjem. Na úradoch práce je vyše 390–tisíc ľudí.

„Všetky výskumy ukazujú, že sme pripravení na zhoršenie ekonomickej situácie – jednoducho v týchto časoch počítame s tým horším. Historická skúsenosť ľuďom hovorí, že dobre už bolo,“ podotýka sociologička Zuzana Kusá zo Slovenskej siete proti chudobe.

Faktom však je, že veľké skupiny ľudí už nemajú kde šetriť. Ak sú donútení, sú to opatrenia, ktoré ich poškodzujú."

Aj keď nehladujú, prevažuje lacná nezdravá strava. Šetria na kúrení – kúria len v jednej miestnosti. Teraz výrazne zdražela doprava, mnoho ľudí žije na vidieku a cestovať za lekárom je pre nich drahé. Šetria na liekoch, čo je u seniorov často najvýznamnejšia položka v mesačných výdavkoch.

K tomu teraz dražejú diabetické lieky, lieky na tlak – bežne užívané dôchodcami.

Očakávania Slovákov
70 percent tvrdí, že sa hospodárska situácia u nás zhoršila
64 percent občanov jej ďalšie zhoršovanie očakáva tento rok
82 percent očakáva rast cien tovarov a služieb
59 percent si myslí, že nezamestnaných bude pribúdať
42 percent si sporí, 24 má dlhy alebo žije z úspor, zvyšok od výplaty k výplate
66 percent nepredpokladá, že by tento rok niečo našetrili
4 percentá možno kúpia nehnuteľnosť
81 percent domácností nebude robiť žiadne stavebné práce a opravy
92 percent neuvažuje ani nad kúpou auta

Zdroj: ŠÚ SR

Kríza berie prácu aj v „bohatom“ hlavnom meste, kam smeruje za zárobkom aj vidiecke obyvateľstvo. 46–ročný Ivan zostal na ulici po dvadsiatich rokoch v mestskom podniku. S dvoma vysokými školami štyri mesiace márne hľadá miesto. „Bral by som hocičo. Zatiaľ vypínam kúrenie, varím na úspornej indukčnej platni niečo jednoduché a lacné, trebárs špagety s vajcom.“ Je sklamaný a neistý, na náhle výdavky si požičiava od brata.

„Napätie z nedostatku peňazí trvale stresuje a trvalý stres je devastujúci. Keď sa pokazí predmet dlhodobej spotreby – práčka, chladnička, situácia sa vyhrocuje. Nedávnym výskumom sme prišli na zaujímavý paradox – aj keď matka rodiny chodí opatrovať do zahraničia, rodina sa cíti lepšie. To, že sa im uľavilo od existenčných ťažkostí, ich život zlepšilo, aj keď mama trebárs dva týždne nie je doma,“ dodáva Kusá.

O tom, ako dobehnúť krízu, by mohla rozprávať väčšina dôchodcov. Šesťdesiat percent z nich má mesačne menej ako 360 eur. Igor Fabián z Jednoty dôchodcov tvrdí, že jeho spolupútnici už dávno prepli na šetriaci režim, najmä, ak ovdovejú. Netýka sa to len jedla, ale aj kúrenia, vody, liekov. Výhodu majú tí, čo majú záhradku.

„Prináša im to nielen produkt, ktorý potrebujú, ale aj radosť, že ešte vládzu a môžu sa z výsledku tešiť.“ Najmä mestskí seniori takúto možnosť nemajú. „Mnohí vám povedia, že im zostáva tak na dva rožky denne.“

Najchudobnejších ťažia rýchle pôžičky

Chlieb je prostriedkom denného prežitia aj v chudobných rodinách najchudobnejších regiónov Spiša a Gemera. „Slobodná matka, ktorá je zamestnaná, ale za veľmi nízku mzdu, nám povedala, že sú obdobia, keď nemá ani na chlieb pre dcéru. Vtedy buď čerpá zo zásob, požičiava si u príbuzných alebo v nebankovkách,“ opisuje situáciu Jurina Rusnáková zo spišskonovoveskej pobočky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. S kolegami skúmali stratégie rodín majoritného aj rómskeho obyvateľstva.

Nevie si veľmi predstaviť, ako by sa rodiny dokázali prispôsobiť ďalšiemu zhoršeniu ekonomickej situácie. Už teraz pre nedostatok peňazí zle jedia, nechodia k lekárovi, ak musia cestovať. Ako hovorí Rusnáková, „keď rodina nemá na chlieb, nemá ani na lekára“.

Potraviny sú položkou, kde vidia jedinú možnosť na šetrenie.

"Účty za bývanie platiť musia, zo spotrebného tovaru kupujú len to najnutnejšie pre deti. Mnohé rodiny stratili prácu, ceny išli hore, takže im nezostáva, len sa uskromňovať.

Spoliehajú sa na príbuzných, v menších obciach na susedov, keď si nevedia rady, tak na rýchle pôžičky. Tých sa však zbavujú len veľmi ťažko – sto eur splácajú aj tri roky. Jedna respondentka nám povedala, že zlá situácia, v ktorej sa nachádza, ju núti robiť zlé rozhodnutia. Zlým rozhodnutím bola rýchla pôžička, ktorej sa nevie zbaviť dva roky, ale v tom čase nemala inú možnosť," hovorí Rusnáková. Kto má záhradku, potraviny pestuje, ale takáto pomoc nie je významným zlepšením rodinného rozpočtu.

"Ľudia boli veľmi pesimistickí, sťažovali sa, že ich životná situácia je čoraz horšia. Nedostatok peňazí rozdeľuje rodinu – nemajú na cestu, nemôžu sa navštevovať, alebo jeden z rodiny – väčšinou otec, pracuje v Česku či na opačnom konci Slovenska a domov chodí raz za mesiac. Nájsť si prácu v bohatších regiónoch je však nevyhnutnosť. Ľudia hľadajú prácu cez teletext alebo sprostredkovateľské agentúry.

Optimistickejší sú mladí.

Rodiny žijúce v domoch v obciach bývajú svojou chudobou frustrovanejšie ako obyvatelia segregovaných osád s chatrčami. Vysvetlením môže byť, že sa majú s kým porovnávať.

Na čo nemáme, to nemôžeme mať

"Tu je kríza už tretie desaťročie, je to náš dôverný priateľ. Od roku 1989 ani v najlepších rokoch tu nebola nezamestnanosť pod 23 percent, takže zvykli sme si s tým žiť.

Ľudia chodia robiť do zahraničia, ženy ako opatrovateľky. Aktivačné a verejnoprospešné práce sú tu exkluzívne zamestnanie. Je o ne bitka, lebo pre veľa rodín je tých 66 eur jediným mesačným príjmom," hovorí primátor Rožňavy Vladislav Laciak. Nezamestnanosť v okrese je tesne pod tridsiatimi percentami, nádej vkladá do očakávaného príchodu nového investora.

Primátor stále praktikuje ako všeobecný lekár a tvrdí, že viac chorých zo sťažených podmienok života nezaznamenal.

„Že by bol Gemer viac chorý, by som nepovedal. Baníctvo už nie je, takže typické banícke ochorenia vymizli.“ Ťažké srdce má na doterajšie vlády, podľa neho neponúkli programy pre hladové doliny.

„Kedysi sme boli priemyselným srdcom Uhorska. Máme najviac jaskýň na Slovensku, sú unikátne ako Dobšinská ľadová, Ochtinská aragonitová, nehovoriac o takých jaskyniach, ako sú Domica, Gombasek, Krásnohorská, máme tu Betliar. Je to ideálna destinácia cestovného ruchu, ale sami sa pozviechať nevieme.“

Napriek tomu je Laciak optimista. Podľa neho sa pojem kríza zveličuje. „Áno, sú ťažšie roky, ako boli – v rokoch 2005, 2006 aj 2007 sa zdalo, že ideme do zlatých časov. Ale ja mám na krku šesťdesiatku a poviem, že toto zatiaľ nie je kríza. Už som alergický, keď to od rána počúvam vo všetkých médiách. Ľudia, keď veľmi chcú, tak si vedia pomôcť – kto vie robiť, ešte stále si robotu nájde. Trošku sa len treba zmravniť, a to sa práve deje. Ľudia chcú mať aj to, na čo nemajú – aj mestá, aj štáty. Musí sa povedať, že na čo nemáme, to nemôžeme mať.“

Mamičky si vedia pomôcť

Podpora v komunite je v ťažkých časoch čoraz dôležitejšia, príkladom sú aj materské centrá. Tie fungujú svojpomocou aj v chudobnejších oblastiach. Kto môže, donesie hračky, farbičky, papier na kreslenie. Bežne si rodičia posúvajú oblečenie, z ktorého ich deti vyrástli. "Sama som teraz zbalila plnú tašku vecí pre chlapčeka, ktorého rodičia nemajú peniaze.

Keď nejaká mamička nájde niekde akcie na veci pre deti, povieme si o tom, blúdime po internete, aj na ňom lacnejšie nakupujeme," uviedla Monika Galbavá z Handlovej.

S manželom a troma maloletými deťmi zvažujú odchod do Bratislavy, z okolia ktorej pochádza. Manžel, Handlovčan, chodí do hlavného mesta na týždňovky, pre ňu ako ekonómku personalistku nevidí príležitosť zamestnať sa po materskej na hornom Ponitrí. „Za dva roky mi prišla len ponuka na majstra výroby.“

V materskom centre v Poprade si svojpomocne vyrábajú hračky aj ďalšie potrebné veci. Keď otecko pomôže, dieťa má vstup zadarmo.

Pesimizmu vraj mladé rodiny nepodliehajú. „My sa tešíme z toho, čo je. Nemyslíme na to, čo sa nedá, ale robíme z toho, čo sa dá,“ vraví Radka Slavkovská z centra.

Vráťme sa k vzťahom a starej kuchyni

Aby sme nepodľahli úzkosti a strachu z finančnej krízy, zamerajme sa nie na konzum, ale na vzťahy. "Dobré vzťahy v rodine a vôbec s druhými ľuďmi pôsobia ochranne, znižujú aj riziko ochorenia na depresiu. Aj veľmi bohatý človek môže trpieť, keď nemá kvalitné vzťahy. A relatívne chudobný človek môže byť šťastný vďaka dobrým vzťahom.

Ak niekto kvôli kríze spozná hodnotu dobrých vzťahov, tak vlastne paradoxne na kríze „zarobí“, dostane sa bližšie k „byť“ a relativizuje sa „mať“," pripomína psychiater Jozef Hašto.

"Asi sa bude treba vrátiť k stravovacím zvyklostiam našich starých materí – oprášiť staré recepty na jednoduché a lacné jedlá zo zemiakov, kapusty, strukovín, zeleniny a hydiny, nekupovať drahé a nezdravé údeniny, ale pripravovať si domáce nátierky – napríklad tvarohové, bryndzové, vajíčkové, kvasnicové, rybacie. Netreba kupovať exotické ovocie, lepšie sú jablká z domácej produkcie.

A úplne môžeme vynechať kupované sladkosti, radšej si upečme jednoduchý domáci ovocný koláč. Zabudnime na sladené nápoje a predovšetkým alkohol a cigarety," dodáva lekárka Jana Jurkovičová zo Združenia pre zdravú výživu.

Dotkla sa vás kríza? Ako s ňou zápasíte?

Juraj (78), dôchodca
S manželkou to ťažko zvládame už teraz, šetríme, kde sa dá. Bol som teraz u zubárky, musel som platiť, manželka ide na operáciu – lekári a lieky nás stoja najviac.

Katarína (34), opatrovateľka
Prvé, čo by išlo bokom, by boli dovolenky. Potom asi veci pre mňa a pre muža, lebo prvoradé sú deti.

Ondrej (29), pracovník v energetike
Vedel by som sa vzdať televízora aj ostatnej elektroniky, cestovania, oželel by som aj mobil. Kým by sa dalo, nechal by som si počítač a internet.

© Autorské práva vyhradené

47 debata chyba