Jeden z duchovných otcov kupónky, český ekonóm Tomáš Ježek je presvedčený, že v skutočnosti sa všetko začalo už v júli 1991 schválením zoznamu podnikov určených na odštátnenie. Sú tu však ešte skeptici, ktorí sa pýtajú: A je vôbec čo oslavovať?
Traduje sa, že kupónka bol čisto český výmysel, a Slovensko sa do nej – ako súčasť bývalého spoločného štátu – jednoducho muselo zapojiť, hoci jeho ekonomické „mozgy“ mali vtedy na vec iný názor.
Preto by bolo treba častejšie pripomínať, že s nápadom rozdať štátny majetok občanom Československa prostredníctvom investičných kupónov prišiel prvý Slovák, a to Gabriel Eichler, ináč rodený Bratislavčan.
Ten istý Eichler, ktorý v roku 1968 emigroval ako študent do USA, vyštudoval tam ekonómiu, potom urobil kariéru v Bank of America, bol dokonca jej viceprezidentom, neskôr založil vlastnú investičnú spoločnosť, v roku 1998 sa stal krízovým manažérom košických železiarní (po Rezešovcoch), previedol VSŽ do rúk americkej U. S. Steel, začal vo veľkom skupovať krachujúce firmy v Česku, oženil sa s mladšou sestrou manželky herca Maroša Kramára a tak ďalej a podobne.
Čosi ako potravinové lístky
Vráťme sa však späť, až na začiatok februára 1990. Na zámku v Kolodějoch sa práve koná dvojdňové stretnutie domácich a exilových ekonómov o privatizácii štátnych podnikov. Medzi pozvanými je u nás vtedy málo známy americký Slovák Eichler.
„Tým, ktorý povedal, prečo to ľuďom nedáte zadarmo, bol investičný bankár Eichler,“ tvrdí aj po rokoch Dušan Tříska, jeden zo spolutvorcov československej koncepcie odštátnenia majetku. S nápadom hneď utekal za Ježkom i Václavom Klausom.
„Tak to je najväčšia hlúposť akú som v živote počul,“ reagoval vraj v prvom okamihu spôsobom sebe vlastným Klaus, ináč vtedajší federálny minister financií. Neskôr sa však s myšlienkou stotožnil.
Ako si vysvetliť, že s nápadom prišiel práve Eichler?
„Mal som skúsenosti z iných krajín, napríklad Maďarska, a vedel som, že v Československu sa nedá použiť systém, v ktorom si vytypujete najlepšie podniky a predáte ich. To by trvalo tristo rokov,“ porozprával finančník pri istej príležitosti. „Tu vtedy,štátné znamenalo,nikohó. Ľudia teda mali dostať, čo im patrilo. Rozdanie majetku mi pripadalo vhodné.“
Ježek by si však chcel privlastniť väčší diel zásluh a s Eichlerom sa na tomto „objave“ odmieta deliť. Ešte tak s Třískom, ale dosť.
„Cez poludňajšiu prestávku sme s Třískom chodili po parku a vtedy nás napadla myšlienka kupónovej privatizácie,“ spomína Ježek v knihe Budovanie kapitalizmu v Čechách. „Ľudia aj tak peniaze nemajú, a čo by sa stalo, keby sme všetok majetok štátu rozdali? A na tento účel by bolo možné použiť niečo ako potravinové lístky.“
Podľa Ježka sa potom celý koncept kupónky rozpracoval v jeho aparáte na českom ministerstve pre privatizáciu, ktorému šéfoval od júna 1990.
Čo všetko dokázal Muroň
Ježek tvrdí, že aj zákon o veľkej privatizácii č. 92 z februára 1991 (aj s ustanoveniami o kupónoch) bol dielom jeho legislatívcov a predovšetkým jeho bývalého námestníka Jaroslava Muroňa. Toho istého Muroňa, ktorý sa podpísal aj pod prvú väčšiu privatizačnú aféru. Prepukla už v januári 1992, keď vyšlo najavo, že Muroň mal pred privatizáciou Juhočeských mliekarní prijať úplatok 300–tisíc dolárov. Prípadu sa hneď ujala polícia, ale niekoľkoročné vyšetrovanie išlo do stratena.
Klaus však vždy popieral, a naďalej popiera, duchovné „otcovstvo“ Ježka, Muroňa či niekoho iného z českej vlády pri zrode kupónky. Zakaždým zdôrazňuje, že išlo o vec federálu, predovšetkým jeho ministerstva financií, a teda o česko–slovenskú záležitosť.
„Ľudia z českej vlády sa nielen nepodieľali na autorstve tejto akcie, ale boli úplne mimo hry,“ tvrdil Klaus už v roku 1997. Robil to s ohľadom na neskoršiu úlohu, ktorú kupónka zohrala pri zániku federácie? Podľa Klausa sa Ježek a spol. „veľmi málo“ podieľali aj na vymýšľaní „celej tej zložitej hry kupónových kôl a vĺn, kupónových knižiek a toho, ako to vlastne robiť“.
Skrátka, všetko zariadil on, veľký Klaus.
Učili pripravovať hľuzovky
Klaus, samozrejme, nikde nespomína ani prínos Eichlera, ani úlohu všetkých amerických poradcov pri vzniku a rozbehu kupónovej privatizácie. Už pred štrnástimi rokmi však uzrel svetlo sveta jeden zaujímavý dokument. Ide o list Václava Havla ministrovi zahraničných vecí USA Jamesovi Bakerovi z mája 1992. Vtedajší československý prezident v ňom ďakuje americkej vláde za „technickú pomoc“, ktorú poskytla agentúra U. S. AID v prvom kole kupónky a pripomína aké je dôležité, aby táto podpora pokračovala aj pri príprave druhého kola.
„Skupina amerických poradcov, pracujúcich na ministerstvách privatizácie oboch republík, zvýšila hodnotu, ktorú získava naša krajina predajom národného majetku,“ tvrdil v liste Havel.
Ježek neupiera americkým poradcom niektoré zásluhy – najmä pri etablovaní amerického kapitálu v Československu – vcelku však významich poradenstva bagatelizuje. Možno preto, aby čo najviac vynikla originalita a neprenosnosť „českého“ prístupu k privatizácii. „My sme práve varili bravčové s kapustou a knedlíkmi, zatiaľ čo oni nám radili, ako pripraviť najchutnejšie hľuzovky.“
Kým zbohatnú Slováci
Vtedajšiemu premiérovi Jánovi Čarnogurskému radil pred 20 rokmi v otázkach privatizácie istý Tim Evans. Ten sa vtedy verejne prezentoval pomerne ľavicovými názormi.
„Cieľom privatizácie je zainteresovať čo najviac pracovníkov na vlastníctve, aby sa majetok čo najviac rozložil,“ vyhlásil na stránkach Národnej obrody. „Zahraničný kapitál má mať isté miesto, hlavným záujmom vašej vlády by však malo byť, aby sa rozšírilo vlastníctvo a pribudol majetok predovšetkým vašim ľuďom.“ V rozpore s tým bolo Memorandum rozvojovej politiky, schválené federálnou vládou. V ňom sa totiž uvádzalo, že ak o ponúkané podniky nebude dostatočný dopyt v prvom kole privatizácie, tak ich bude možné ponúknuť domácim záujemcom v druhom kole, likvidovať ich alebo dokonca „ponúknuť za nízku či zápornú cenu zahraničnému investorovi“.
Kupónka totiž nebola jediná privatizačná metóda. Vo veľkých podnikoch sa „na kupóny“ vydelili iba určité majetkové časti. A celok čakal na vstup zahraničného investora. Tak to bolo napríklad už v júli 1991 aj v Tesle Orava.
Novinári sa pýtali privatizačného ministra na Slovensku Ivana Mikloša, kedy si Slovák bude môcť kúpiť Slovnaft. Vyhýbavo odpovedal, že práve kupónka umožňuje, aby sa každý slovenský občan podieľal na vlastníctve.
Ale kedy si jeden občan bude môcť sprivatizovať takýto mamutí podnik? „No vtedy, keď takýchto občanov u nás budeme mať,“ nevydržal nakoniec Mikloš. „A to bude vtedy, keď tu bude fungovať – ale dlho – trhová ekonomika.“ Mýlil sa, netrvalo to až tak dlho, stačili tri či štyri roky. Len čo sa začala, s nástupom tretej Mečiarovej vlády, takzvaná slovenská cesta privatizácie.
Keď nepriateľom je čas
Ale vráťme sa k pôvodnej téme. V júni 1991 vznikol privatizačný harmonogram a o mesiac nato „slávne“ – ako ich nazýva Ježek – zoznamy.
Dovedna boli štyri. Zoznamy podnikov do 1. a do 2. vlny, ďalej zoznam podnikov, ktoré v najbližších piatich rokoch nemali byť privatizované a napokon zoznam tých firiem, ktoré išli do likvidácie ešte pred začatím privatizácie. Za nemenný sa považoval len zoznam podnikov, ktoré sa nebudú privatizovať – vraj aby ich manažmenty mohli počítať s dlhodobou perspektívou. Pomerne mäkká bola hranica medzi 1. a 2. vlnou, podniky sa mohli presúvať z jedného zoznamu do druhého.
Na Slovensku napríklad nemohli do 1. vlny zaradiť väčšinu podnikov zasiahnutých konverziou zbrojného priemyslu. Dostal sa tam vlastne iba jeden z nich – Považské strojárne.
Čarnogurského vláda schválila v lete 1991 do privatizácie 110 podnikov z rezortu ministerstva hospodárstva SR, ale jeho šéf Jaroslav Kubečka trval na tom, že ešte musí existovať možnosť úprav.
„Ak sa totiž niektorý podnik dostane do stavu úplnej platobnej neschopnosti, musíme ho zo zoznamu vyradiť,“ vysvetlil minister a podotkol, že takýchto podnikov je v ich rezorte veľa.
Federálne stanovený harmonogram počítal s tým, že do 31. augusta nahlásia podniky zaradené do 1. vlny objem majetku ponúkaný „na kupóny“. Do 31. októbra mali záujemcovia predkladať privatizačné projekty na majetok štátu, ktorý pôjde do kupónky. Aby od 1. novembra mohli ľudia začať s registrovaním svojich kupónových knižiek.
Denná tlač už koncom leta 1991 prinášala vyjadrenia predstaviteľov jednotlivých podnikov z 1. vlny, ako sa pripravujú na privatizáciu. Väčšinou zvažovali, čo vyčleniť na kupónku. V Sigme Závadka spočiatku toho veľa pre ňu nemali, lebo počítali so zamestnaneckou akciovkou.
Ako biedne nakoniec dopadli, je už iná kapitola.
Od 1. do 15. decembra 1991 sa mali projekty schvaľovať – najprv na zakladajúcich ministerstvách, potom na ministerstve pre privatizáciu.
To sa predsa nedalo stihnúť. A tak sa termín odovzdávania projektov nakoniec posunul na 20. január 1992.
Zároveň začal Klaus poháňať Ježka i Mikloša. Žiadal, aby sa niekam zavreli a nedali sa rušiť inými úlohami.
Jeden potom sedel so svojím tímom nad projektmi v Lnářoch, druhý v Piešťanoch. Meškalo najmä Slovensko, kde mocneli hlasy proti veľkej privatizácii vôbec a kupónke zvlášť z radov mečiarovskej i národniarskej opozície.
Bola to veľká lotéria
Niektorí ekonómovia zo združenia NEZES dokonca pripúšťali, že „zo štátnych podnikov sa nemusí kreovať súkromné vlastníctvo, naopak, možno ich revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo“.
Názory samotného Mečiara sa rýchlo vyvíjali. Kým bol prvýkrát premiérom, považoval kupónku za spôsob odškodnenia ľudí, v opozícii ju však nabral na rohy.
„My sme mali voči tejto forme privatizácie obrovské výhrady, pretože nevytvárala reálneho vlastníka, žiaden kapitál a v podstate to bolo bezplatné rozdávanie majetku,“ spomínal v knihe Slovenské tabu.
Bol to však ten istý Mečiar, ktorý v roku 1995 urobil hlavnou metódou privatizácie na Slovensku (popri dlhopisoch) predaj podnikov pod cenu vopred určeným a zväčša politicky blízkym záujemcom.
Už oprávnenejšia je jeho kritika investičných fondov: "Predpokladalo sa, že kupóny, ktoré občan nadobudol, dá niekomu do správy a bude dostávať ročné dividendy.
Fondy však ponúkali za dumpingové ceny odpredaj akcií a začali obchodovať s majetkom medzi sebou. Vznikla obrovská neprehľadná manipulácia, ktorou sa majetok rozhádzal."
Podobne sa dnes rozhorčuje Klaus i Ježek. Otázne je, prečo proti tomu nič nepodnikli už vtedy. Za niekoľko mesiacov roku 1991 vzniklo v Československu okolo 550 investičných fondov, ktorým odovzdalo svoje knižky 72 percent ľudí.
Najviac odovzdali Harvardským fondom Viktora Koženého, ktorému dnes nevedia prísť na meno nielen státisíce „dikov“, ale ani všetci " otcovia a matere kupónovej privatizácie. Líšia sa len v názore, či Kožený so svojím prísľubom „istoty desaťnásobku“ za tisíckorunovú knižku kupónku zachránil alebo „iba“ celý proces veľkej privatizácie urýchlil.
Existujú teórie, že kupónová privatizácia mala dokonca zachrániť spoločný štát.
Slovenskí „dikovia“, ktorí si kúpili akcie v českých podnikoch, a naopak, mali vraj mať bytostný záujem na zachovaní federácie. Naopak, stúpenci jej rozdelenia navrhovali rozdeliť aj kupónku.
Ale väčšina z „dikov“ zase až toľko v tej druhej časti republiky nezískala ani nestrácala. Hoci sa stalo, napríklad, že jedinci, ktorí stavili na elektráreň v českých Opatoviciach, mohli za jednu kupónovú knižku dostať až pol milióna korún. A, naopak, na pekný peniaz si prišli aj českí akcionári, ktorí si vybrali povedzme Naftu Gbely. Ale vcelku to bola veľká lotéria. Významne však prispela k majetkovému prevratu, ktorý je zavŕšením každej revolúcie. Lebo vytvára ekonomickú oporu novej moci, zabetonúva ju.
Navyše u nás k tomuto prevratu dobrovoľne dopomohli – vďaka kupónke – milióny ľudí, ktorí si tak väčšinou ani citeľnejšie nepolepšili. Pričom dopomohli už dva roky po tom, čo štrnganím kľúčmi na námestiach odsúhlasili politickú zmenu. Vtedy však o privatizácii nepadlo ešte ani slovko.
Bolo to skutočne niečo originálne a neprenosné…
