Naši západní susedia dokázali v Česku minulotýždňovým štrajkom úplne zastaviť v krajine vlaky a po prvý raz nejazdilo pražské metro. Úsporné opatrenia v Grécku zase už mesiace vyháňajú ľudí do ulíc. Minulý týždeň vo veľkom protestovali aj tisíce Maďarov.
Slováci štrajkujú menej aj keď vláda po kríze tiež prijíma nepopulárne opatrenia, ako je to v Česku. V oboch krajinách rastú dane, znižuje sa dostupnosť nemocničnej starostlivosti, prepúšťajú sa úradníci či sa pripravuje neskorší odchod do dôchodku.
„Grécko je tradične štrajková krajina, protestuje sa tu veľa. Česi sú zase odhodlanejší. Na Slovensku je však dosť nízka miera ochoty ísť štrajkovať,“ zhodnotil politológ Ján Baránek. Dôvodom je podľa neho vyššia miera odolnosti Slovákov proti zmenám, ale aj apatia.
„Každá vláda na Slovensku má šťastie. Má obyvateľstvo, ktoré vlády až natoľko nezaťažuje štrajkmi,“ vysvetlil Baránek. Dôvodom môže byť podľa odborníkov aj vyššia odborová organizovanosť v Českej republike.
„Tiež tradícia v robotníckych nepokojoch bola v Česku vyššia ako na Slovensku,“ doplnil sociológ Stanislav Buchta. Protesty a nepokoje sú podľa neho záležitosťou mestských oblastí, kým Slovensko je skôr vidiecky štát.
„Zároveň je strach ľudí o prácu taký silný, že prehluší aj motív štrajku,“ vysvetlil Buchta. Napríklad v Česku si podľa neho ľudia skôr povedia, že v prípade výpovede si prácu ešte nájdu.
Podľa samotných odborárov je organizovanosť odborov dostatočná. „V organizovanosti odborov nízka ochota štrajkovať nie je. Je to v ochote ľudí bojovať za seba,“ uviedol Emil Machyna, prezident najväčšieho odborového združenia OZ Kovo. Ľudia podľa neho majú ešte stále nádej a veria, že také zmeny nenastanú. „Kým nemajú istotu, že je niečo naozaj schválené, tak štrajkovať nechcú. Vravia si, že veď ešte uvidíme, ako to nakoniec dopadne, alebo to predsa nemôžu myslieť vážne, takéto čosi isto neurobia,“ povedal Machyna.
Aj podľa šéfa Konfederácie odborových zväzov Miroslava Gazdíka ľudia do poslednej chvíle veria. „Spoliehajú sa, že keď im vláda niečo sľúbila, tak to aj splní,“ dodal Gazdík. Odborári podľa neho majú vždy veľa práce s tým, aby ľudí presvedčili, aby išli štrajkovať.
„Keď sú už aj nespokojní, šomrú na rôzne opatrenia, no keď majú ísť vyjadriť svoj názor, tak už hľadajú rôzne výhovorky,“ vysvetlil Gazdík. Štrajk je pre ľudí často ďaleko, je preň potrebné vziať si dovolenku a napríklad v sobotu ľudia uprednostnia záhrady.
Posledný pokus odborárov na Slovensku, ktorý na vlastnej koži pocítili aj cestujúci, bol protest strojvodcov z konca mája. Na hodinu zastavili takmer polovicu spojov. K štrajkujúcim rušňovodičom sa však nepridali žiadne iné odborové združenia. Za najväčší štrajk, ktorý ochromil dopravu, tak možno považovať štrajk železničiarov z roku 2003. Odborári vtedy najprv zastavili vlaky na niekoľko hodín. Keď neuspeli, vyhlásili nepretržitý štrajk, ktorý ochromil železničnú dopravu na niekoľko dní. Železničiari vtedy protestovali proti zrušeniu 25 regionálnych tratí, obmedzeniu ďalších vlakov a prepusteniu tisícky pracovníkov.