Topoľčanci sa z Jóbovej zvesti stále nevedia spamätať. Žiadna z fabrík v meste im neprirástla k srdcu tak ako pivovar. Denne chodia na hlavnom námestí okolo bilbordu, ktorý pripomína 45. narodeniny pivovaru. Trojica mužov popíjajúcich Topvar na ňom volá k okoloidúcim: Držíme spolu. Chudáci. Netušia, ako provokujú.
Šatan a Višňovský ako záchrancovia
V holičstve na železničnej stanici je pusto. Hučí len televízor. Keď sa jediný zákazník usadí do kresla a opýta sa, čo je nové v meste, Pavol Opath ožije. Má čerstvú novinku. Na vlastné uši počul, ako ľudia pred kostolom hovorili, že hokejista Miro Šatan sa vráti z Ameriky a spolu s Ľubom Višňovským odkúpia Topvar a zachránia ho pre mesto.
„Neverím tomu, že by mali toľko peňazí,“ okomentuje zaručenú správu holič veselo šťukajúc nožničkami a usúdi, že zázraky sa nedejú. „Keby manažéri, ktorí sa chystali do dôchodku, neboli pivovar predali, mohlo byť všetko inak.“
Ani mesto, ako spolumajiteľ Topvaru, sa podľa Opatha nevyznamenalo. „Malo si akcie podržať,“ skladá obraz okolo pivovaru holič.
V holičovom kresle sa vystrieda celé mesto. Chodia sem aj pivovarníci. „Topvar mi už nechutí a ten, ktorý navaria v Šariši, piť nebudem,“ zaprisaháva sa holič. Má na to argumenty.
„Minule mi chlap, čo ho varí, povedal, že noví majitelia si myslia, že aj z ničoho sa dá urobiť pivo. Nemusel to ani pripomínať. Nás, ktorí pijeme Topvar štyridsať rokov, neoklamú. Hneď sme zbadali, že naše pivo zmenili,“ vysvetľuje holič.
Mexiko robí mienku
Kúsok od topoľčianskej železničnej stanice je vyhlásená piváreň Mexiko. Pivo v nej čapuje Ján Malík. Čo povie o pive, to sa v Topoľčanoch ráta. Sem sa vybral Talian Paolo Lanzarotti, v poradí druhý generálny riaditeľ Topvaru vymenovaný londýnskym vedením SABMilleru. Lanzarotti vystriedal kolegu zo Šariša, ktorému v Topoľčanoch navidomoči padala výroba piva.
„Natočil som Paolovi rezané pivo do starého topvarského pohára. "Origoš,“ vraví mi Talian.
„Pravdaže, origoš, až na to, že dobrých pár mesiacov predtým štamgasti pivo odmietali, schladil som ho,“ spomína na talianskeho generálneho riaditeľa majster v rezaní piva Ján Malík.
V ruke drží plaketu s nápisom Rezané je späť. „Lanzarotti mal guráž, čo stihol, dal do poriadku, ale už je preč,“ vysvetľuje Malík. Rezané sa opäť dá piť, lenže Talian už nie je v Topvare. A čo bude po presune Topvaru do Šariša, z toho má Malík strach. Už teraz sa mu niektorí pivári vyhrážajú, že Topvar navarený v Šariši piť nebudú.
Pred výčapným pultom sedí jeden z Malíkových stálych hostí Robert Kamenský.
„Bola u mňa na návšteve švagriná z Nemecka. Vždy si brala zo sebou Topvar. Naposledy ho ochutnala, odstrčila pohár a povedala: stačilo. Stačí vám?“
Jedna akcia po sedemsto korún
Topvar sa nemal predať. Zničili ho veľké peniaze. Tak si to myslí Kamenský aj ostatní Topoľčanci.
„Manažéri zarábali dobre, veľmi dobre, ale nemali dosť, a tak ho predali,“ mieni Kamenský. Pivovar ako jeden z mála potravinárskych podnikov sprivatizovali zamestnanci v roku 1994. Doslova si ho vytrucovali, keď demonštratívne pochodovali pred Fondom národného majetku.
Malík ironicky utrúsi, že dva autobusy radových pivovarníkov tam vlastne poslali manažéri, aby zaštítení ľuďmi vybojovali pivovar pre seba.
Jeden z organizátorov ľudových nájazdov na Bratislavu Jozef Nemec, sprvu vodca nezávislých odborov a potom šéf marketingového oddelenia, však nesúhlasí.
„Boli to spontánne demonštrácie vyjadrujúce náš nárok aj vôľu vlastniť pivovar. Mávali sme zástavami pred fondom, skandujúc, že Topvar je náš a Topoľčian, až nám ho v konkurencii troch či štyroch ďalších privatizačných projektov napokon priklepli. Vyvzdorovali sme si ho bez toho, aby nás niekto vynukoval k cestám do Bratislavy,“ tvrdí Nemec, duša topoľčianskeho piva.
Manažéri, zamestnanci a mesto dostali Topvar od štátu za tristosedemdesiat miliónov korún pod podmienkou, že pivovar zásadne zmodernizujú. Vyplatiť ho mali do desiatich rokov s ročnou splátkou 55 miliónov korún.
Bolo vydaných 1 451 akcií – štyrom manažérom pripadlo 51 percent, zamestnancom 34 a mestu 15 percent.
„My radoví topvaráci sme dostali po jednej akcii a sťaby šibnutím čarovného prútika sa z nás stali spolumajitelia. Mnohí z nás sa však aj bez papiera cítili skrz–naskrz topvarákmi a zďaleka si neuvedomovali, čo akcia vlastne znamená,“ spomína po rokoch Magda Gregušová.
Gregušová pracovala v roku 1994 ako vedúca železničnej vlečky a neskôr táto energická žena viedla zahraničný obchod s pivom. Dodnes má pred očami troch vlečkárov, ktorí jej vrátili akcie. Vôbec nechápali, prečo si majú kúpiť nejaký „cenný“ papier.
„Akcie sa vydali každá po sedemsto korún. Nenechala som si ich, ale odniesla na predstavenstvo. Na to, aby som sa cítila skutočnou topvaráčkou, mi stačila jedna akcia,“ hovorí Magda Gregušová. Úprimne sa priznáva sa, že ju ani vo sne nenapadlo získať viac akcií. Neskôr sa predali každá po 897 402 korún. Zhodnotili sa viac ako tisícnásobne. Gregušová akcie nenakupovala. K šťastiu jej stačil dobrý pocit, že výroba piva rástla, s ňou platy a Topvar nosil medaily a ocenenia z domácich aj zahraničných výstav.
„Išlo nám to, boli sme tím, výborný tím,“ presvedčene hovorí Gregušová. Na tvári smutnej z očakávaného zániku pivovaru sa jej na chvíľu usadí úsmev.
Akcie pivovarníkov zjednotili, ale paradoxne okamžite spoločensky rozvrstvili, či si to niekto pripúšťal, alebo nie. Vyjadrovali nielen mieru spoluvlastníctva a spolupatričnosti, mieru schopností zveľaďovať a podnikať s firmou, ale aj rôznosť cieľov.
„Na začiatku bol pivovar naozaj ako jedno telo, jedna duša,“ poznamená Magda Gregušová. Ale ako čas plynul, veci sa menili.
„Pred pätnástimi rokmi všetkých ovládla eufória z toho, že chodíme do vlastného pivovaru,“ spomína Marta Vančová, ktorá denne zbierala a vyhodnocovala informácie o predaji piva. Pracovalo sa s nevídaným nadšením od manažérov počnúc končiac šoférmi, kuchárkami či posledným vrátnikom.
„Darilo sa nám. Bolo to šťastné obdobie nielen môjho života, ale všetkých topvarákov,“ vraví Gregušová.
Polapený sibírsky medveď
Hviezda Topvaru stúpala. V priebehu desiatich rokov sa fabriku podarilo technologicky zmodernizovať – vybudovala sa nová varňa, supermoderná fľaškovacia linka s etiketovačkou, pribudli zmiešavacie tanky, čistiareň odpadových vôd. Štát sa v privatizérovi nesklamal. Topvaráci zainvestovali do svojho pivovaru bezmála 900 miliónov korún.
V čase najväčšej slávy sa Topvar čapoval v štyroch tisíckach slovenských krčiem a reštaurácií. Hoci pochádzal iba z tretieho najväčšieho slovenského pivovaru, stal sa pivom suverénom. Takým, že pivovarníci si trúfl i vyhlásiť Topoľčany za hlavné mesto piva. Uverila im celá krajina a nevídané komplimenty strúhalo Topvaru zahraničie.
„Je to fenomenálne pivo, má jemne chmelenú a ,sladk’ príchuť. Je voňavo–korenisté a silné ako sibírsky medveď. Chuť je čarovne zaokrúhlená a príjemne horká. Pivo má všetko, čo môže ponúknuť jačmenný mok. Nič sa mu nedá vyčítať. Doslova nič… Chutí nad všetky pivá. V ústach mizne tak rýchlo ako vlkolak v rannej hmle.“
Toto vyznamenanie nemeckého profesionálneho degustátora sa objavilo po teste 2 024 vzoriek piva z 87 štátov na internetovej stránke www. biertest.de 7. januára 2004.
Topvar bol v tej chvíli na vrchole slávy, ale už ním začínali zmietať vnútorné rozpory.
SABMiller prelomil bank aj zvyky
„Čím viac sa firma upevňovala, tým viac ponúk sa objavovalo na vstup zahraničného investora. Belgičania, Holanďania, Juhoafričania, Rakúšania, tí všetci zhruba od roku 2000 chceli vstúpiť či rovno kúpiť Topvar. Bol som kategoricky proti,“ hovorí bývalý šéf marketingu Jozef Nemec.
Tento malý neposedný výrečný muž bol utopickým kapitalistom, ktorý úprimne veril, že drobní akcionári dokážu udržať pivovar. Nemec v očiach verejnosti zosobňoval nenapodobiteľný topoľčiansky ľudový marketing.
Zosmiešňovaný veľkými nadnárodnými korporáciami, ale zázračne fungujúci.
Blondínky či rusovlásky s krásnym poprsím držiace pohár Topvaru s hodvábnou penou piva sa prihovárali z plagátov smädným chlapom s dobre zapamätateľným posolstvom – to najlepšie na Slovensku.
Nemec dokonca zložil hymnu Topvaru, ktorú si pospevovali šoféri, predĺžená ruka marketingu, keď skladali sudy s pivom v krčmách. Absolútne nepriestrelný v Topoľčanoch a neprehliadnuteľný na území od Tatier k Dunaju, taký bol Topvar. So svojimi trinástimi percentami sa stal jazýčkom na slovenských pivovarníckych váhach a dráždil dva nadnárodné pivovarnícke kolosy. Kto ho získa, bude pánom situácie.
SABMiller, ktorý sa chcel dotiahnuť na Heineken Slovensko, nezaváhal a vystupňoval ponuku. Medzitým vláda v roku 2003 zvýšila spotrebné dane a výroba piva začala pozvoľna klesať. Manažéri usúdili, že by stálo za to získať investora. Burič Nemec brojaci proti jeho vstupu bol prehlasovaný a vypadol z predstavenstva.
A medzitým sa v Topvare začali diať dovtedy nevídané veci. Manažéri, ktorí už predtým potichu skupovali akcie, zvýšili svoje úsilie. Kým na začiatku stála sedemstokorunová akcia päťtisíc korún, postupne jej cena vystúpila na desať–, dvadsať–, až päťdesiattisíc. Dôverčivci predávali, aby neskôr zúfali. Oprávnene – prišli takmer o milión korún.
V marci 2006 sa obchod uzavrel. Prišli noví majitelia, štvorica starých manažérov sa porúčala so stámiliónovými balíčkami na zaslúžený odpočinok a v Topvare sa začali časy v znamení SABMiller.
Logo Topvaru s vycifrovaným písmom a dvojkrížom uprostred vystriedalo striedme s jednoduchým veľkým T. A krásne ženy na bilbordoch a kalendároch nahradili chlapi. Namiesto ľahkej erotiky prísny puritanizmus.
Starým topvarákom, ktorí poctivo chodili do kostola, zmrzol úsmev na tvári. Už to neboli oni, už im velili z Londýna alebo zo Šariša. Všetko sa menilo. Topvar zrušil zahraničný obchod, dohodnuté kontrakty aj výstavy. Magda Gregušová odrazu nemala čo robiť. Zrútil sa jej svet. Topoľčiansky pivovar sa stal jedným z mnohých v rade 120 pivovarov skupiny SABMiller.
Topvar pravidelne obsadzoval výstavu Grüne Woche v Berlíne. Londýn však nemal záujem o pokračovanie tejto výstavy. Nebolo to v súlade s firemnou koncepciou. Jozef Nemec si však nevedel predstaviť, že Topvar v Berlíne nebude. V januári 2007 sa do Berlína vybral po štrnásty a posledný raz. Na pozvanie výstaviska.
„Zobrali sme si dovolenku spolu s Mariánom Melušom, Martou Vančovou a muzikantom Deziderom Gulišom. Nakúpili za vlastné peniaze voveľkosklade 30 sudov piva a predávali Topvar. Kolegovia z Plzenského Prazdroja, členovia skupiny SABMiller, neveriacky krútili hlavami, čo tam robíme. Reprezentujeme Topvar a Slovensko, povedal som im,“ opisuje poslednú vzrušujúcu epizódu zo 44–ročného pôsobenia v Topvare Nemec. Tu začal, tu skončil ako desiatky iných topvarákov.
Bolo to posledné Nemcovo vzopätie. Tmavá Marína sa stala najlepším pivom výstavy Grüne Woche. Než Nemec prišiel domov, vo fabrike to už vedeli.
„Dostal som aj s Martou padáka, ale odišli sme s pocitom, že sme urobili, to čo sme pre Topvar urobiť mali. Tá fabrika bola stále v našich srdciach, aj keď už mala nového majiteľa. V Berlíne Topvar od vzniku Slovenskej republiky nikdy nechýbal, Nemci nás čakali a my sme vedeli, že im i sebe urobíme radosť,“ uzatvára Nemec.
A čo tak mestský pivovar
So zimou sa nasťahovala do pivovaru nálada pod psa. Vedenie spoločnosti už zamestnancom oznámilo, že 28. februára skončí výrobu piva aj sladu. Ľudia dostanú 6– až 9–mesačné odstupné a Topvar sa začne variť v Šariši.
Robotníkom na zastávke autobusu po skončení zmeny nie je do reči. „Neviem, kde sa zamestnám. Na východe sú hladové doliny, teraz urobia jednu aj z Topoľčian,“ neodpustí si poznámku muž, ktorý prezradí, to, na čo nechcela odpovedať hovorkyňa.
„Končíme, lebo týždňová výroba spadla z desať– až štrnásťtisíc hektolitrov na dva až dva a pol tisíca. Je to o ničom,“ skleslým hlasom vraví muž, ktorému chýba do penzie možno desať rokov.
Aký bude šarišský Topvar? Chlapík iba mykne plecom a povie, že Šarišania nechceli dať variť do Topvaru Šariš.
„Vraj by sme ho pokazili. A teraz chcú oni variť Topvar.“
A možno bude všetko inak. Primátor Topoľčian Peter Baláž predsa len potvrdil, že fáma postaviť si vlastný pivovar, nie je úplne nepravdivá. „Nahovárajú ma na to, aby sme si spravili vlastný pivovar. A možno sa do toho pustíme aj s nejakými osobnosťami.“
Prví záujemcovia sa hlásia. Jaroslav Marek, majiteľ najväčšej trenčianskej pivárne Slamený hostinec, už telefonoval do Topoľčian, že je ochotný prispieť na výstavbu mestského pivovaru.
„Stačí, aby mesto dalo pozemok a prídem ako prvý vlastnoručne kopať základy a vložím aj nejaké peniaze do nového topoľčianskeho pivovaru. Určite nebudem jediný, navaríme si v ňom také pivo, na aké sme boli zvyknutí,“ nebojí sa výzvy Marek. Pivo v Topoľčanoch neumrie.
| Z pivovaru zostanú sklady |
| Prudkým poklesom predaja piva na Slovensku odôvodňuje spoločnosť SABMiller zrušenie výroby piva v topoľčianskom pivovare. "Od začiatku bolo našim cieľom rozvíjať tento výrobný závod. Investovali sme doň aj do značky Topvar významné prostriedky. Žiaľ, realita na slovenskom trhu s pivom pôvodné zámery zmenila,” uviedla pre Pravdu Drahomíra Mandíková hovorkyňa Pivovarov Topvar. |
| Areál pivovaru sa premení na obchodno-distribučné centrum. Ďalšie využitie technológií sa ešte len analyzuje. Podľa informácií Pravdy sa časť presunie do Šariša a iné údajne až do Rumunska. |
| Pivovary Topvar potvrdili, že budú aj na rok podporovať šport v meste – hokej a futbal. Primátor Peter Baláž však upresnil, že stolní tenisti, vodní pólisti a hádzanári podporu už nedostanú. |
| Osudové momenty Topvaru | |
| 1. máj 1964 | slávnostné otvorenie pivovaru. V celom meste sa zadarmo čapuje Topvar. |
| Jeseň 1994 | štátny podnik Topvar privatizuje zamestnanecká akciová spoločnosť |
| Rok 2002 | Topvar dosahuje svoje maximum, keď sa vyrobí 697–tisíc hektolitrov piva a 80–tisíc hektolitrov Topvarkofy |
| Marec 2006 | predaj Topvaru skupine SABMiller |
| Január 2007 | vznik skupiny pivovary Topvar zloženej z Topvaru Topoľčany a Šariš Veľký Šariš |
| November 2009 | Pivovary Topvar oznamujú, že vo februári 2010 rušia výrobu v topoľčianskom Topvare a presúvajú ju do Šariša |