Slovensko je závislé od dodávok ropy a plynu z Ruska. Prečo je dôležité hľadať aj iné zdroje ropy a plynu?
Ide o získanie komfortnejšej, teda výhodnejšej pozície pri dohadovaní podmienok dodávok. V cenovej oblasti to môže priniesť len malé výhody. Dôležitejšia je otázka energetickej bezpečnosti krajiny. Bezpečnostným rizikom na vyrovnané fungovanie ropovodu Družba sú stále sa opakujúce politické problémy na Ukrajine a v Bielorusku a ich meniace sa vzťahy s Ruskom.
Kde sú pre Slovensko iné zdroje ropy a plynu?
Okrem Ruska možno suroviny nakúpiť zo severnej Európy (Nórsko), kaspickej oblasti a Stredného východu a severnej Afriky. Zatiaľ však chýbajú vhodné trasy pre ich dovezenie na Slovensko.
Kde sa končí závislosť a začína vhodné zásobovanie energiami?
Za prijateľnú mieru závislosti od jedného dodávateľa sa všeobecne považuje hranica tridsiatich percent. Vyššie percento spravidla znamená strategickú závislosť. Slovensko kryje svoju potrebu ropou z Ruska v rozsahu 99 percent. Deje sa tak od roku 1962 bez väčších výpadkov. Politické riziko obmedzenia dodávok z Ruska teoreticky existuje po roku 2014, dokedy platia podpísané medzištátne dokumenty. Aj keď ide o malé riziko, treba uvažovať o tom, či bude Moskva technicky stačiť vytvárať rovnováhu medzi rastúcim svetovým dopytom, investičnými potrebami do ťažby surovín a otváraním nových nálezísk vo svete.
Do akej miery bol nedávny politický konflikt Ruska a Gruzínska aj bojom o kaspickú ropu a plyn?
Jedným z dôvodom konfl iktu na Kaukaze sú aj dodávky energetických surovín z kaspického regiónu. Ide o to, ktorými sieťami energie pôjdu – či cez Rusko, alebo inými trasami. A kto bude mať z toho výhody a kto nevýhody.
Snažia sa Rusi zamedziť takej konkurencii pre ruské energie?
Všeobecne sa vytvára dojem, akoby sa Rusko správalo absolútne veľmocensky a nedovolilo nič. Rusko sa len snaží doterajšie postavenie zúročiť. Pri rozpade Sovietskeho zväzu si totiž krajiny medzi sebou nevyjasnili vzťahy pri distribúcii energií. Výsledkom je, že existujúca sieť ropovodov a plynovodov je ovládateľná z jedného centra. Drvivá väčšina ropy a plynu z Kaspiku odchádza smerom na Rusko. To vytvára možnosť zneužitia. Rusko teda využíva ropné trasy vybudované za Sovietskeho zväzu. Musíme s tým žiť, ale to neznamená, že treba byť v predklone.
Spochybnilo Rusko vojenským zásahom v Gruzínsku prepravu ropy a plynu cez región?
Vojenskú operáciu nezačalo Rusko. Iná otázka je, či bola jeho reakcia zodpovedajúca a či nepresiahla mieru základného cieľu, na ktorý nadviazali potom ďalšie zámery. Finančné trhy a investori budú už teraz v oblasti rozmýšľať inak. Vojenským zásahom bolo demonštrované aj to, že dodávky ropy cez bývalú sovietsku oblasť nemusia byť bezpečné.
Kto je zodpovedný za konflikt a obete v Južnom Osetsku, ktoré bolo donedávna vnímané ako Gruzínsko?
Nehľadal by som zodpovednosť v Tbilisi ani v Moskve. Týka sa konkrétnej osoby prezidenta Gruzínska a systému, ktorý ho pripravil. Postsovietske delenie hraníc v Európe (na Ukrajine, v Moldavsku) konaním nezačalo Rusko, ale zbraňami Gruzínska Západ. Postsovietsky priestor sa bude drobiť ďalej. Otázkou je, aké formy bude mať tento proces.
Okrem Ruska presadzujú v oblasti záujmy aj USA a Európska únia. Do akej miery sa krížia?
Pre Európu ako takú je kaspický región potenciálny dodávateľ energií. Európska únia vrátane Slovenska má preto záujem, aby to bola stabilná oblasť so stabilnými partnermi. Pre Rusko je to územie, s ktorým je psychologicky už niekoľko storočí spojené a má záujem, aby okolo ich hraníc bol stabilný priestor. Kaukaz je vstupnou bránou ku Kaspiku a do Strednej Ázie. Súboje tam teda vždy budú. Otázkou je, či to budú súboje ideí a hodnôt, alebo zbraní.
Blízko k regiónu má aj ďalšia veľmoc – Čína.
Čína sa snaží, aby nové ropné trasy z Kaspiku viedli smerom k nim. Rusko s tým ráta. Nemôže si však povedať, že nedáme ropu do Európy, lebo nám robí problémy, a dáme ju do Číny. Rusko si je vedomé, že taký krok by zase zvýšil jeho závislosť od toho, ako by sa správala Čína ako potenciálny veľký spotrebiteľ.
Ako sa menia vzťahy medzi Ruskom a krajinami kaspického regiónu?
Sovietsky zväz sa rozpadol len nedávno, osobnostné, technické či psychologické väzby na bývalý sovietsky priestor sú stále pochopiteľné. Postupne však dochádza k zmene v myslení. Nastupujú nové elity, ktoré pristupujú k problémom novým spôsobom.
Mysleli ste nového prezidenta Gruzínska a jeho orientáciu na Západ?
Nemyslel som len jednu krajinu. Zoberme si napríklad Gruzínskeho suseda – Azerbajdžan. Moc v krajine síce prešla z otca na syna, syn však už rozmýšľa modernejšie. Podľa toho aj narába s bohatstvom, s energetickými surovinami. K zmene vedenia došlo aj v Turkménsku, kde je postoj k medzinárodným veciam iný ako u predchodcu. Prebieha výmena elít. Otázka zatiaľ je, či to bude proces revolučno–radikálny, ako v prípade Gruzínska. Vidíme, že prezident Kazachstanu Nazarbajev hrá veľmi pružnú úlohu. Dokáže komunikovať s Moskvou aj so Západom.
Môže EÚ a USA teraz presadiť, aby kaspická ropa netiekla cez Rusko?
Reakcia EÚ na konflikt v Gruzínsku bola triezva. Aj po všetkom treba viesť veľmi otvorený dialóg s Ruskom. Ísť do polohy proti alebo bez Ruska, to by nešlo. Tak sú rozdané karty. Európa si zase musí spresniť energetickú bezpečnosť tak, aby jednotlivé štáty nevytvárali príliš nesúrodý celok. Európa by mala viac tlačiť, aby sa v kaspickom regióne zvyšovala vzdelanostná úroveň ľudí, treba viac vysvetľovať, prečo sú potrebné investície a podobne.
Záujmy Európy doteraz vždy padli. Plynovod z Gruzínska do Turecka nie je naplnený a dosť ropy nie je ani pre ďalšiu trasu cez Čierne more a následne cez Ukrajinu do Poľska. Jestvuje vôbec nejaké riešenie?
Buď prijmete politické rozhodnutie, alebo idete podľa technických možností. Prepravované objemy ropy hovoria, že existujúce trasy by postačovali. Región sa však ešte neupokojil. Je nutné vytvoriť záložné trasy, aby sa zvýšila bezpečnosť dodávok energií pre spotrebiteľov.
Ako reálne je vybudovanie plynovodu Nabucco s kaspickým plynom cez Turecko, Bulharsko, až do Rakúska a ústil by neďaleko slovenskej hranice?
Nabucco by bolo jedno z riešení. Technicky je to možné, ale treba sa dohodnúť s krajinami v kaspickom regióne. Prípravné práce sa však ešte nezačali.
Sú brzdou v regióne aj problémy ako korupcia či chýbajúca infraštruktúra?
Je to veľmi netradičný prístup. Ide o bývalé sovietske dedičstvo v kombinácii s národnou tradíciou. Riešiť to možno len postupných vysvetľovaním a vzdelávaním elít. Krajiny Strednej Ázie totiž radikálne rozhodnutia zvonku neprijímajú. Vážia si nerastné bohatstvo a nerady ho dávajú do súkromných rúk. Na druhej strane sa investorom v regióne otvárajú obrovské možnosti. Bez toho, aby mali investície ošetrené, však do oblasti neprídu.
Sú kaspická ropa a plyn lacnejšie?
V zmluvách ruských spoločností so štátnymi firmami z kaspického regiónu sa uvádza formulácia – európske ceny. Ruské firmy sa snažia pritiahnuť kaspický región, aby tu nebola snaha predávať mimo Ruska. Tvrdenie, že kaspické energie sú výrazne lacnejšie, neplatí.
Pred dvoma rokmi napríklad Ukrajina hovorila o plyne z Turkménska?
Ukrajina len chcela kúpiť turkménsky plyn. Bolo to však inak. Po rozpade Sovietskeho zväzu oddelené krajiny dostávali plyn lacnejšie. Režimy sa však medzi časom stali sebavedomejšie a donútili ruský Gazprom k európskym cenám. Zmenila sa aj cenová politika v Rusku, ceny energií už nie sú dotované. Prebiehajúci prechod na európske, a teda trhové ceny, je pre postsovietske krajiny veľmi ťažký, spoločnosť na to nie je finančne ani psychologicky pripravená.
Peter Juza (49)
šéfuje analytickému inštitútu ASA. Je expertom pre východnú Európu a Strednú Áziu. Od roku 1994 je zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí SR. Pracoval aj na veľvyslanectve SR v Moskve či uzbeckom Taškente, kde doteraz prednáša na univerzitách. Pred pôsobením na ministerstve zastával rôzne pozície, okrem iného bol v roku 1994 analytikom výkonného výboru Strany demokratickej ľavice.