Odhaduje sa, že na Slovensku strechy s rizikovými priehradovými nosníkmi pokrývajú približne milión metrov štvorcových naprieč krajinou. Tieto takzvané ZIPP systémy sú kovové „väzníky“ alebo rámové konštrukcie, ktoré držia strechy veľkých hál.
Problém je v tom, že oceľ v týchto nosníkoch môže hrdzavieť, hlavne tam, kde sa dostane vlhkosť. To oslabuje ich pevnosť a nosník môže náhle prasknúť alebo spadnúť, často bez predchádzajúcich viditeľných známok – ťažko sa tak predchádza katastrofe.
V praxi sú takto postavané najmä výrobné haly, obchodné centrá alebo stavby občianskej vybavenosti, kde pracujú tisíce ľudí a nachádzajú sa drahé stroje či iné vybavenie. Podľa dát zozbieraných Burešovým tímom máme až 146 hál s potenciálne rizikovými nosníkmi, väčšina v súkromnom vlastníctve a niekoľko vo vlastníctve štátu.
Na Slovensku už spadli dve, ale životnosť množstva ďalších takýchto stavieb je už dávno po záruke.
Tieto nosníky mali životnosť približne 30 rokov, takže väčšina z nich by už mala byť okolo roku 2000 skončiť. Podľa doterajších prieskumov je 10 až 20 percent nosníkov v havarijnom stave, čo predstavuje vysoké riziko náhlych kolapsov.
Ako veľké je podľa vás riziko, že sa na Slovensku zopakuje scenár ako v Šluknove, kde sa zrútila strecha haly bez akéhokoľvek varovania?
Podľa mojich informácií na Slovensku zatiaľ došlo k dvom náhlym haváriám dodatočne predpätých väzníkov striech – v Bočiari (2017) a Šali (2024). Riziko, že časom dôjde k ďalšej havárii je podľa môjho názoru vysoké s ohľadom na vysoký počet inštalovaných väzníkov a ich často zlý technický stav, bohužiaľ vysoké.
Môže bežný zamestnanec alebo prevádzkovateľ haly spozorovať, že konštrukcia nad ním je riziková, alebo sú tieto poruchy úplne neviditeľné až do kolapsu?
Môže nastať situácia, že pred zrútením väzníka dôjde k jeho zvýšenému priehybu alebo k porušeniu krajných šikmých prútov väzníka (diagonál) alebo spodného pásu väzníka prasklinami. Je však veľmi málo pravdepodobné, že by takéto známky blížiaceho sa kolapsu laik zaznamenal.
Okrem toho môže dôjsť k havárii aj úplne náhle, bez akéhokoľvek predchádzajúceho varovania. Za varovný znak, ktorý môže zaznamenať laik, považujeme viditeľné stopy po zatekaní vody zo strechy do oblasti uloženia väzníka na stĺp.
Prečo sa tieto haly ešte používajú, keď ich životnosť skončila pred viac ako dvadsiatimi rokmi? Zlyháva kontrola, legislatíva, alebo zodpovednosť majiteľov?
Priehradové, dodatočne predpäté väzníky sa používali prevažne medzi rokmi 1960 až 1980. Ich vek sa teda pohybuje okolo 65 až 45 rokov. Odporúčaná projektovaná životnosť stavieb tohto typu je podľa európskej aj slovenskej legislatívy 50 rokov. Projektovanú životnosť je možné predĺžiť kvalitnou údržbou a včas vykonanými opravami.
Zodpovednosť za údržbu, technický stav a spoľahlivosť (bezpečnosť) stavby má vlastník stavby. Zlyháva predovšetkým zodpovednosť vlastníkov stavieb, ale svoju rolu zohráva aj stále nedostatočná informovanosť vlastníkov stavieb (teda aj úloha stavebných úradov a médií) a nedostatočná kontrola stavieb na Slovensku aj v Česku.
Foto: Rada Building
Ako by mal štát podľa vás reagovať, aby sa podobné nehody nestali – je riešením plošná kontrola, povinné merania, alebo zákaz používania starých hál?
Keďže ide o vážny systémový problém tohto typu konštrukcií, ktorý prináša významné riziko ohrozenia zdravia, životov ľudí aj majetku, mal by podľa môjho názoru štát nariadiť odbornú plošnú kontrolu všetkých stavieb tohto typu odborníkmi v danom odbore.
Pomohlo by aj to, keby poisťovne, u ktorých sú tieto stavby poistené, upozornili svojich klientov na skutočnosť, že ide objektívne o rizikové stavby a že ak nebude včas vykonaná ich odborná kontrola, riskujú zníženie alebo dokonca odmietnutie poistného plnenia pri prípadnej poistnej udalosti typu havárie strechy.
