Zaoberá sa tým, ako vplývajú na zdravie, kvalitu života a psychiku priestory, ktoré nás obklopujú. Pracuje s dizajnom orientovaným na človeka – teda s vytváraním prostredia, ktoré podporuje okrem základných potrieb aj produktivitu ľudí. S tým súvisí aj rozvoj zdravého pracovného prostredia – Matloň tiež radil firmám ako vytvoriť ideálne kancelárie pre zamestnancov.
V rozhovore sa dozviete:
- ako veľké bytové komplexy vplývajú na psychiku obyvateľov, ich pocit anonymity aj komunity
- ako boli navrhnuté paneláky z polovice minulého storočia a v čom je ich problém z pohľadu kvality života a duševnej pohody
- prečo je dôležité, aby mali bytovky málo poschodí a ako to ovplyvňuje komunitu aj život na ulici
- ako množstvo rôznych farieb sídliskových panelákov pôsobí na kvalitu bývania a psychiku obyvateľov
- ako by mala vyzerať ideálna bytovka
Ako dlhodobé bývanie v panelákových bytoch ovplyvňuje psychiku a vzťah ľudí k svojmu domovu? V čom sa líši od života v rodinnom dome alebo v novostavbe?
Bývanie v paneláku a v rodinnom dome sú dva odlišné spôsoby života, v ktorom môžu ľudia očakávať iné možnosti – môžu si prispôsobiť bývanie presne svojim potrebám, no v bytovom dome formujeme interiér v medziach, ktoré nám dáva dispozícia bytu.
Dom si môžeme postaviť presne podľa svojich predstáv. Často tam máme aj nejakú záhradu, ktorá nám dáva možnosť byť vonku a zároveň byť vo svojom súkromnom priestore. V paneláku sa väčšinou stretneme aj s vyššou hustotou zaľudnenia, čiže máme viac susedov, s ktorými sa každodenne stretávame – ale trošku väčšiu anonymitu.
Ľudia v bytovkách často nepoznajú ani susedov, ktorí bývajú napríklad v byte vedľa. Zatiaľ čo v rodinných domoch je to naopak. Rozdiel medzi starším panelákovým bytom a novostavbou z psychologického hľadiska veľmi veľký nie je. Nejde o to, či je stavba stará, pretože bytový dom skôr určuje charakter bývania.
Farebné zatepľovanie a prestavby menia tvár sídlisk. Zlepšuje to podľa vás prostredie alebo naopak vytvára chaos? Je v poriadku ak sú fasády tak extrémne odlišné, alebo to má vplyv na psychiku ľudí?
Farbenie fasád je prirodzenou reakciou ľudí na tú monotónnosť, ktorú sídliská pôvodne vytvárali z psychologického pohľadu. Človek potrebuje, aby jeho prostredie bolo optimálne stimulované, tak ako v prírode. Pokiaľ ide o farby alebo geometriu, prírodné prostredie je vysoko komplexné na jednej strane, ale na druhej strane je celé založené na niekoľkých opakujúcich sa princípoch.
Problém nastáva v oboch prípadoch, v ktorých sa začneme vzďaľovať od tohto optimálneho stavu stimulácie. Ľudský nervový systém sa dostáva do stresu aj v prípade príliš chaotického prostredia, napríklad na ulici v meste, ktorá je plná hluku a vizuálneho smogu. Zároveň sa dostáva do stresu aj jednoduchom a nudnom prostredí, ktoré neposkytuje dostatok podnetov a vecí, na ktorých by si mohlo oko oddýchnuť.
Zatepľovanie však vytvorilo divoký dojem balkánu pre svoju nesúrodú farebnosť a panelákom chýba jednotný dizajnový manuál. Aj keď sa veľakrát domové združenia nevedia dohodnúť na jednej farbe fasády a tak použijú rovno štyri aj so vzorom, ochrana paneláku pred únikom tepla mu predlžuje život - hoci pri pohľade z bratislavského hradu vyzerajú všelijako a prišli sme tým o svedectvo doby
Podľa mňa je úplne prirodzené, že ľudia si pri zatepľovaní chcú tie svoje domy nafarbiť, pretože tá farba predsa len zvyšuje úroveň stimulácie, živosť a estetický zážitok z prostredia. Je to tiež prejavom prirodzenej ľudskej potreby teritoriality a vytvárania identity miesta. V ideálnom susedstve by každý dom mal mať svoju trošku odlišnú identitu. Niečo, s čím sa človek vie stotožniť a môže povedať: aha, toto je moja ulica, bývam v tom zelenom dome.
Problém je ak sa zatepľovanie a maľovanie na rôzne farby deje príliš masovým a nekoordinovaným spôsobom. Ideálne by bolo, ak by to malo systém. Veľké sídlisko, ako je Petržalka, by sme vedeli rozdeliť na menšie farebné zóny, kde každá je jednou jej časťou. Mala by identitu založenú na konkrétnej farbe.
Potom v rámci toho by sme mohli mať vzory, ktorými by sa mohli líšiť jednotlivé domy a tým by sme dosiahli optimálnu úroveň stimulácie aj istej estetickosti. Zároveň by ľudia mohli žiť v podnetnom prostredí.
Nie som za to, aby sa paneláky nechávali sivé, pretože zjednodušene povedané, záplava sivej a bielej farby, ktorú často vidíme v tej architektúre posledného storočia a čiastočne aj v tej dnešnej, nevytvára dostatočne podnetné prostredie. A to môže byť pre ľudí naozaj stresujúce.
Čo by mal panelákový byt mať, aby priniesol čo najväčšiu psychickú pohodu obyvateľom?
V priestore si musíme zabezpečiť základné fyzické potreby. Dostatočné množstvo denného svetla, čistý vzduch a časté vetranie, ktoré znižuje úroveň CO2 – pokiaľ je príliš vysoká, tak negatívne vplýva na náš pocit energie a zvyšuje únavu. Takisto zhoršuje kvalitu nášho myslenia. Potom sú tam veci, ktoré sa viac týkajú dizajnu samotného bytu.
Tu sa rád opieram o biofilický dizajn, ktorý skúma pozitívne pôsobenie rôznych prvkov prírodného prostredia na našu psychiku a hovorí o tom, ako ich preniesť aj do prostredia tvoreného človekom, napríklad do interiérov.
V praxi ide o používanie rôzneho druhu rastlín, preferencia prírodných materiálov aj odtieňov farieb, či oblých tvarov a prírodnej geometrie – napríklad vzoroch na látkach. Biofilický dizajn sa ale zameriava aj na správne svietenie, ktoré by malo byť prispôsobené nášmu cirkadiánnemu rytmu. Tiež je dôležité prispôsobiť nielen výber, ale aj vybavenie bytu a tomu, ako trávime čas cez deň napríklad v práci.
Byt by mal poskytovať vhodné prostredie na oddych aj vyvažovať dizajnom to, čo zažívame v práci. Pokiaľ vieme, že máme veľmi stimulujúcu, stresujúcu a náročnú prácu, chceme si byť zariadiť tak, aby nám po návrate z práce poskytoval príjemné pokojné prostredie, ktoré nám nebude dávať až toľko rôznych vnemov a pomôže nášmu nervovému systému upokojiť sa.
Naopak, ak máme prácu, ktorá je skôr monotónna, tak sa budeme chcieť potom skôr vrátiť do prostredia, ktorá je veľmi živé, zaujímavé a dá nám veľa rôznych podnetov.
To sa dá aplikovať aj na orientáciu bytu. Čiže ak máme stimulujúcu prácu, tak budeme chcieť byt, ktorý nemá obývačku s oknami na západ, pretože tam práve po návrate z práce bude piecť slnko a ešte viac nás stimulovať svetlom a teplom. Pokiaľ máme prácu, ktorá je menej stimulujúca a tak nervový systém lepšie vyváži to ak prídeme domov a nájdeme tam svetlo a teplo, niečo, čo nás trochu nabudí.
Panelákové sídliská mali údajne priniesť komunitu. Naplnil sa podľa vás tento zámer? Ak nie, dá sa to dnes ešte zmeniť? Má to vplyv na psychiku obyvateľov?
Ak mali panelákové sídliská priniesť komunitu, tak si myslím, že tento zámer sa do veľkej miery nepodaril. Modernistický urbanizmus sa ukázal ako veľmi neefektívny v tvorbe komunít alebo dobrých medziľudských vzťahov. Dnes zisťujeme, že forma, ktorá tvorí dobrú komunitu, je skôr hustá mestská zástavba, ktorá je ale nízka. Tvorí takzvaný pozitívny priestor. Ten je vymedzený budovami, ulicami a námestiami tak, ako sme to videli v urbanizme 19. storočia a skôr.
Modernizmus priniesol filozofiu toho “poďme stavať vysoké budovy, medzi ktorými bude veľmi veľa miesta”. Problém je, že to je potom veľký voľný priestor, ktorý ľudia nevedia dobre uchopiť a identifikovať sa s ním. Zostáva prázdny, nevyužitý a tým sa zvyšuje aj pocit odcudzenosti čo vytvára miesta, kde sa ľudia necítia bezpečne.
Foto: Matej Hakar
Zároveň ten priestor nevytvára dosť miest, ktoré by združovali komunitu ľudí tak, ako malé námestia medzi menšími domami, ktoré združovali obyvateľov z tých niekoľkých domov okolo. Všetko koncentrované do výškových budov a taký priestor je príliš veľký a nedefinovaný.
Či sa to dá ešte dnes zmeniť? Aby sme zmenili efektivitu tvorby komunity, tak by sme potrebovali panelákové sídliská zahusťovať, navracať blokovú štruktúru mesta, čo je pomerne náročné. Koncentrovanie ľudí do výškových budov s prázdnym priestorom pomedzi, ktorý je ešte okrem toho orientovaný na automobilovú dopravu, od seba obyvateľov vzďaľuje a predchádza tvorbe kvalitných komunít. Pokiaľ sa toto nezmení, tak nie.
Paneláky sú často vnímané ako uniformné. Ako na ľudí pôsobí monotónnosť architektúry a opakovanie bytových dispozícií?
Keď sa bavíme čisto z pohľadu psychologického a nie z pohľadu toho ako daná dispozícia podporuje určitý typ rodiny alebo štýl života, v byte nie je potreba rôznorodosti.
No architektúra by nemala byť monotónna. Mala by poskytovať stimuláciu a identitu, ako som spomínal. Dnes veľmi často keď sa pozrieme na pôvodné paneláky, aj architektúru,ktorá sa stavia, tak nemá nejakú historickú alebo kultúrnu nadväznosť na minulé doby.
Monotónnosť môže vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia necítia dobre. Dobrým príkladom je prístup Davida Sima v jeho knihe Soft city – (Prí)jemné mesto. Hovorí o psychologickom urbanizme podporujúcom kvalitu života a ľudskú psychiku. Podľa neho by sme sa v rámci ulice mali snažiť o to, aby boli pozemky pod bytovkami relatívne malé, aby mohla byť ulica rôznorodá. To znamená, že architektúra zachová rytmus.
Tento princíp ilustruje Amsterdam, kde sú domy široké tak na romer troch okien a vytvárajú rytmus mnohých veľmi úzkych domov, ktoré sa ale medzi sebou líšia. Tým, že domy zmenšíme a dáme ulici spoločný rytmus, umožníme vyniknúť identite jednotlivých domov bez toho, aby boli príliš výrazné, alebo vytvárali chaos.
Opäť sa vraciame k princípu, ktorý dal nazvať organizovaná komplexita, čiže mať pravidlo, zjednocujúci rytmus alebo systém a v rámci neho dovoliť rôznorodosť. Bola chyba postaviť obrovské sídliská s uniformnou architektúrou, pretože to vytvorilo príliš málo stimulujúce prostredie bez identity pôsobiace utláčajúco.
Ako by mali architekti či obyvatelia pristupovať k rekonštrukciám panelákov, aby podporili nielen fyzickú obnovu, ale aj psychologickú pohodu obyvateľov?
Tak prakticky asi to, čo sa na panelákoch dá najviac zmeniť jej výzor ich fasády. Citlivým spôsobom sa pozrieť na to, ako vieme urobiť fasádu optimálne stimulujúcu s využitím farieb, prípadne ornamentov. Ale štruktúra spoločných priestorov je už definovaná. Výškové paneláky bránia tomu, aby tam vznikala lepšia komunit, napojenie povedzme na dianie na ulici.
Stále viac sa hovorí o dôležitosti ľudskej mierky v mestách, no napriek tomu v Bratislave pribúdajú mrakodrapy. Pôvodné paneláky tiež vo veľa prípadoch presahujú výšku vnímanú ako prirodzenú. Ako vnímate tento trend a čo to znamená pre ľudí, ktorí v nich bývajú ako život vo výške vplýva na psychiku a na ktorom poschodí by sme mali v ideálnom prípade bývať?
Ideálne by budovy v mestách nemali presahovať asi päť poschodí. Taká výška nám dovoľuje pri pohľade z okna dobre rozoznať, čo sa na ulici deje a kto tam je. To vplýva pozitívne napríklad aj na bezpečnosť tej lokality. Výškové stavby nás odpájajú od toho, čo sa deje na ulici. To platí aj pre deti. Bývanie vo väčších výškach znižuje pravdepodobnosť, že budú tráviť čas vonku.
Pre dospelých bývanie vo výške znamená, že ak sa niečo na tej ulici deje tak je nižšia pravdepodobnosť, že zbehneme dole – lebo už tá cesta výťahom je niečo čo vnímame ako samostatnú trasu, ktorú treba prekonať. Zatiaľ čo ak idete povedzme z 4. podlažia stačí zbehnúť po schodoch, pretože je často vnímané ako prístupnejšie.
Foto: Ivan Majerský
Možno mnohým ľuďom vyhovuje žiť vo výške, ale pre dobro ulice a celej komunity a mesta to nie je veľmi dobré, pretože koncentrujeme ľudí vo výške, v ktorej strácajú kontakt s ulicou. A aj pokiaľ ide o kvalitu života, tak potrebujeme obnoviť život na ulici a to aj práve s ohľadom na deti, na slobodu ich pohybu.
Navyše, výškové budovy sú menej trvalo udržateľné, menej ekologické než práve hustá nízka bloková mestská zástavba a takisto negatívne ovplyvňujú mikroklímu na ulici pod nimi. Vzťahujú napríklad vietor z výšky na na úroveň ulice, kde sa omnoho horšie trávi čas vo verejnom priestore a na ulici, pretože tam veľmi fúka. Takisto zakrývajú napríklad slnečné svetlo a teda pôsobia na úkor ulice.
Keby ste mohli navrhnúť „panelák budúcnosti“ tak, aby bol pre psychiku ľudí ideálny, čo by v ňom nesmelo chýbať?
Ideálny dom by mal nejaké štyri poschodia. Bol by pravdepodobne úzky alebo z pohľadu tej ulice krátky, čiže nevytváral by nejaký dlhý monotónny blok. Ulica by bola vlastne rozdelená na mnoho menších užších domov.
Mal by byť zasadený do kvalitného verejného priestoru – na ulici, kde je nízka automobilová doprava, ideálne úplne vylúčená. Vznikla by štvrť, ktorá by bola prirodzeným rozšírením životného priestoru bytov s množstvom zelene. Ľudia by radi na tej ulici trávili čas, či už oddychom, stretávaním sa v kaviarňach, alebo možno aj prácou vonku.
Umožnila by ľuďom vytvoriť si predzáhradky, prípadne upraviť si svoj balkón tak, ako by to architektúra mala dovoľovať. Prispôsobovanie prostredia by tak nebolo vo veľkom kontraste s architektúrou samotnou, čo je práve problém pri minimalistickej modernej architektúre – personalizácia na nej vyzerá zle, pretože nemá dostatočné množstvo tej ľudskosti a detailu rôznorodosti, ktoré ktoré by tieto úpravy absorbovali.
Zároveň by to bol bytový dom, ktorý by vnútornou štruktúrou spoločných priestorov ľudí neizoloval. To znamená, že napríklad by bol rozdelený radšej na viacero schodísk s menším počtom bytov na poschodie – susedia by sa tak mohli ľahšie spoznávať.
Psychológia priestoru hovorí o tom, že prostredie formuje naše správanie. Platí to aj pri panelákoch – že nás vedú k určitému štýlu života?
Panelák je zasadený do určitého typu urbanizmu a mestskej štruktúry, ktorá je stavaná modernistickou filozofiou. To znamená, nechajme radšej veľa nedefinovaného priestoru okolo domov. Tiež je formovaný pre potreby automobilovej dopravy, čiže obrovské množstvo infraštruktúry a toho priestoru spotrebujú ulice, po ktorých autá jazdia. Tam patrí aj parkovanie áut.
Tým, že sú zamerané na autá znižujú kvalitu tej komunity, ktorá tam vzniká. Odstraňujú aj prirodzené príležitosti pre fyzický pohyb, čo môže mať negatívny vplyv na ľudské zdravie. Tiež pokiaľ ide o deti, uzatvára ich to do takého cyklu, že idem do školy, idem na krúžok a potom sedím vlastne doma. Namiesto toho, aby som mal voľný čas a bezpečný priestor na pohyb.
