Dedičstvo sociálno-inžinierskej akcie
V knihe Kam kráčaš, agrokomplex Ján Janovic, ktorý na sklonku kariéry pôsobil ako československý veľvyslanec v Kanade, napísal, že vo svete dosiahli taký prudký rozvoj a premenu vidieckej krajiny len Izrael a Slovensko.
Blaas však kriticky podotkol, že vtedajšie poľnohospodárstvo existovalo vo východnom bloku v štáte s uzavretými hranicami od okolitého sveta, bolo oddelené od zahraničnej konkurencie. Poľnohospodárstvo sa tešilo silnej podpore z verejných zdrojov. Rozdeľovanie dotácií vychádzalo zo zatriedenia podnikov podľa bonity pôdy, keď družstvá hospodáriace v horších prírodných podmienkach dostávali tzv. diferenčné príplatky.
„Spoľahlivo to fungovalo, rozvíjali sa nepoľnohospodárske činnosti v tzv. pridružených výrobách a výsledkom bolo výkonmi rastúce poľnohospodárstvo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch,“ hodnotil Blaas. Všimol si však nielen líce tohto ekonomického úspechu, ale ako sociológ aj jeho odvrátenú stránku.
„Kolektivizácia bola jedna veľká sociálno-inžinierska akcia, výsledkom ktorej bola likvidácia roľníctva, ktorú nanútil Československu Stalin. V podmienkach neexistencie tejto spoločenskej triedy sa vybudoval industriálny poľnohospodársko-potravinársky komplex, ktorý začal pracovať na iných princípoch, ako fungovalo hospodárenie v časoch roľníctva, kde zohrávala veľkú rolu rodina a vzťahy v nej, miestna pospolitosť, tradície. To všetko sa zmazalo. Teraz sa hľadajú nové princípy, ale nové princípy akosi nevidno,“ všíma si rozdiel na vývojovej špirále poľnohospodárstva a slovenskej spoločnosti Gejza Blaas.
Reformátori, ktorých porodil rok 1989, prišli s myšlienkou obnovenia roľníctva. Blaas je pesimista.
„Nepodarilo sa to z objektívnych príčin a ani sa to už nikdy nepodarí. Nie je s kým, roľníctvo ako spoločenská vrstva bolo vykorenené, naša spoločnosť prechádza mimoriadne turbulentnými zmenami,“ myslí si Blaas.
Prečo? Vysvetlenie dáva vývoj, ktorý sa odohral na Slovensku medzi rokmi 1949 až 1989. Krajina a jej vidiek vyzerali na začiatku 90. rokov inak ako štyri roky po skončení druhej svetovej vojny. V roku 1990 už na Slovensku neboli dediny ani gazdovské, ani nádennícke, bírešské. Úplne sa zmenila infraštruktúra obcí, keď hospodárske areály družstiev sa presunuli na okraje obcí a v dedinách vznikli nové ulice bez maštaliek, chlievov, s veľkými rodinnými domami, v ktorých bývali dospelé deti zakladateľov družstiev.
Čítajte viac Analytik odhaduje ceny energií na rok 2025: Plyn zdražie o 25 percent, elektrina o 4
Hoci družstvá zostávali veľkými zamestnávateľmi, väčšina detí družstevníkov už pracovala v priemysle a službách, školstve, zdravotníctve atď. Pravda, ako podotkol Rudolf Haspra, družstvá zostávali motorom rozvoja obcí – s ich pomocou si družstevníci postavili rodinné domy, vybudovali sa kultúrne domy aj materské školy, športoviská – spravidla futbalové ihriská, dokonca sa budovali rekreačné chaty alebo družstevné kúpeľné objekty. Spomeňme kúpeľný dom Poľnohospodár v Trenčianskych Tepliciach alebo rozostavaný hotel v Petržalke v blízkosti Incheby. Dnes by sme tieto zariadenia hľadali márne – zmizli v prepadlisku porevolučnej majetkovej transformácie.
Akí ľudia viedli a vedú krajinu
Elo Foltín sa stal krátko po revolúcii ústredným riaditeľom jednej z najprestížnejších poľnohospodárskych inštitúcií Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho, ktorá bola jedným z mozgových trustov odvetvia.
„Do funkcie ma vyniesla nespokojnosť mladých ľudí a očakávanie, že dokážeme poľnohospodárstvo zmeniť, akcelerovať jeho rozvoj tým, že rozvinieme prednosti, ktorými disponovali družstvá, šľachtiteľské, semenárske a plemenárske podniky. Keď sa však stal ministrom poľnohospodárstva Jozef Džatko a zaradil spiatočku, lebo videl budúcnosť v archaických drobných hospodárstvach, odstúpil som. Žiaľ, to, čo nasledovalo – nepodarená transformácia družstiev a rovnako nezvládnutá privatizácia štátnych potravinárskych podnikov, ktorá vyústila do ich devastácie a likvidácie – priviedlo s rozháraným manažovaním odvetvie do slepej uličky,“ myslí si Foltín.
V rozbúrenom ponovembrovom čase sa Foltín, človek s renomé odborníka aj v zahraničných kruhoch, nestratil. Aj jeho zásluhou malo Slovensko ako jedna z prvých krajín na svete vybudovanú začiatkom deväťdesiatych rokov Správu ochrany rastlín, ktorá moderovala citlivé vzťahy pri používaní chemických ochranných prostriedkov a ochranou pôdy a podzemných vôd. Foltín dostal ponuku od švajčiarskej spoločnosti Ciba Geigy, získal si rešpekt Švajčiarov, neskôr vybudoval prosperujúcu spoločnosť zaberajúcu sa obchodom s agrokomoditami.
„Usiloval som sa pomôcť Slovensku pri každej príležitosti. Sprostredkoval som stretnutie prezidenta spoločnosti Novartis s jedným z bývalých slovenských ministrov pôdohospodárstva. Žiaľ, minister dohodnutú schôdzku s prezidentom firmy s obratom niekoľko desiatok miliárd švajčiarskych frankov na poslednú chvíľu odriekol. Viete, do akého svetla to postavilo Slovensko? Aj na základe toho si ľudia, ktorí rozhodujú o investíciách, utvárajú obraz o Slovensku. To faux pas, nepochopiteľný prešľap prvého muža rezortu, sa nedalo vysvetliť,“ spomína Foltín.
Ako ďalej? To je večná otázka, ktorú rieši každá generácia. Blaas predsa len vidí svetielko na konci tunela.
Čítajte viac Koľko zostane z výplaty 2 000 a 3 000 eur živnostníkovi a zamestnancovi. Štát už má na muške „fiktívnych podnikateľov“
„Vidíme, že existujú podnikaví ľudia, ktorí majú korene v pôdohospodárstve a na dedine, roľníckych predkov, zdedili pôdu, nadobudli poľnohospodárske vzdelanie, získali skúsenosti ako manažéri družstiev a niektorí z nich priviedli, ako sa vraví, na roľu dedičnú aj svoje deti. Títo ľudia môžu byť jadrom schopným zrekonštruovať sociálno-ekonomickú štruktúru v poľnohospodárstve na báze súkromného vlastníctva, voľného trhu, ak sa im náležite pomôže, aby mohli v tejto činnosti pokračovať. Prvým predpokladom je dať do poriadku pôdu, čo štát doteraz strašlivo zanedbával. Základ je v pozemkových úpravách, v tom, aby tí, čo chcú hospodáriť na pôde, sa k nej dostali v racionálne obhospodarovateľných celkoch. Do toho by sa žiadalo investovať najväčšie zdroje, aj tie čo prichádzajú z EÚ, aby sa konečne spravil poriadok s pôdou.“
Kam sa podela poľnohospodárska inteligencia
Slovenské poľnohospodárstvo v roku 2024 je iné, ako bolo v roku 1989. Jedno však zostalo, kľúčovú rolu v ňom hrajú pokračovatelia veľkovýroby. No len málo z nich rozvíja popri rastlinnej aj živočíšnu výrobu. Aj mnohé rodinné farmy s výmerami 150 až 500 hektárov skopírovali troj-, štvorplodinový koncept veľkých podnikov.
„Aj v západnej Európe sa uskutočňuje štrukturálna zmena v poľnohospodárstve, prebieha tam koncentrácia vlastníctva, zväčšovanie fariem, tiež tam farmári odchádzajúci do dôchodku nemajú nástupcov, ale predsa len sú to rodinné podniky s tradíciou. U nás nie sú nosným prúdom. Neprekážajú mi veľké parcely, ale to, že v podnikoch robia tri-štyri plodiny s minimom pracovných nákladov a sú extrémne závislí od cien na burze, preto je to rizikové podnikanie,“ upozorňuje agrárny ekonóm Blaas.
Dodáva, že veľkovýroba existovala na Slovensku aj pred rokom 1948 v podobe veľkostatkov, ktoré boli väčšinou vzorom v hospodárení, založenom na pracovne náročných plodinách, akými boli cukrová repa, kukurica a zelenina, ale k dispozícii bola armáda lacnej pracovnej sily bezzemkov. „Dnes ich nemáme a nedovezieme ich ani zo zahraničia. Pred problémom spestrenia štruktúry poľnohospodárskej výroby však neutečieme,“ hovorí Blaas.
František Mach považuje za jednu z najväčších možností rozvoja vidieckeho Slovenska agroturistiku. Nové ministerstvo cestovného ruchu a športu vytvára schémy podpôr, ide o to, aby sme ich využili a slovenské dediny sa nevyľudnili ako v Taliansku či v Španielsku. Pripomenie, že za viac ako 70 rokov existencie vyštudovalo Slovenskú poľnohospodársku univerzitu 80-tisíc chlapcov a dievčat.
„Kde je sila tejto inteligencie, ktorej prirodzeným existenčným poľom by mal byť vidiek a poľnohospodárstvo? Zdá sa mi, že nám chýbajú vodcovia, vizionári, ako bol Ján Janovic. Možno sa však mýlim, práve čas, keď sa veci komplikujú, rodí ľudí s víziou, ako dostať krajinu opäť na rozvojovú krivku,“ uzavrel František Mach. A Elo Foltín dodal: „Musíme sa učiť kedysi pre spoločnosť príznačnej skromnosti, nečakať, že sa zachránime nejakým zázrakom. Nič nás nezachráni, ak sa sami nezačneme správať inak.“