Na jednom sa však všetci zrejme zhodnú, a to, že v krajine treba zadržať vodu čo najdlhšie práve na prekonanie predlžujúcich sa období sucha. Na jednej strane tu máme v minulosti vybudovanú odvodňovaciu a zavlažovaciu sústavu a na druhej rôzne techniky obrábania pôdy. Ako ich využívame?
Je nešťastím a zároveň hanbou Slovenska, že v minulosti dobre vybudovaný melioračný systém sa poriadne nevyužíva. Zostalo z neho torzo. Veľa podnikov sa sieť, čo sa nachádza v ich chotári, usiluje revitalizovať a obnoviť. Tam, kde závlahy fungujú , majú stabilnejšie úrody. Hlavne pri plodinách pestovaných na osivo, ktoré sú finančne zaujímavé, je doslova nevyhnutnosťou mať funkčné závlahy. Ostatne odberatelia osiva nechcú podpísať kontrakty, pokiaľ nie je produkcia garantovaná efektívnou závlahou.
Z 320-tisíc hektárov, ktoré boli pod závlahou, sa dnes poriadne zavlažuje na 60– až 80-tisíc hektároch. Je možné obnoviť vôbec pôvodnú sústavu? Čo vlastne robiť s týmto dedičstvom?
Platíme daň tomu, ako sme transformovali v nedávnej minulosti poľnohospodárstvo. Bolo to obdobie poznamenané snahou ovládnuť podniky a nie zveľaďovať ich. Len úsilie novej generácie poľnohospodárov postaviť závlahy na nohy nepostačí, dôležité je, ako sa k veci postaví štát. Treba využiť aj nové technologické možnosti. Prv kostrou systému boli pevné čerpacie stanice a potrubné siete. "Čerpačky“ sú po likvidácii niekdajšieho správcu Štátnej melioračnej správy rozpadnuté, rozkradnuté, takisto potrubia dožívajú. Nové podnikateľské subjekty, ktoré vznikli po skrachovaných družstvách, sa však bez vody nezaobídu. Jej dodávku na polia môžu efektívnejšie zabezpečiť mobilné kontajnerové stanice, ktoré sa dajú rýchlo presunúť a hlavne sú vo vlastníctve daného podniku, farmy.
Už dávnejšie jeden z vodohospodárov Štefan Rehák upozornil, že už do konca tohto desaťročia nemusíme mať uprostred leta dosť vody napríklad v Nitre ani v Bodrogu. Ako to je?
v každom prípade treba nanovo zhodnotiť, aké sú v letnom období reálne zdroje závlahovej vody. Celkom iste potrebujeme investovať do závlah, ale najmä musíme systémovo riešiť ozdravenie pôdy, lebo ona je najväčšou zásobárňou vody pre celú krajinu. Zdravá pôda funguje počas prírodných zrážok ako špongia. Keď je pôda v dobrej kondícii, má akurátnu štruktúru, teda nie je zhutnená, je v nej dostatok organickej hmoty s dostatkom mikroorganizmov, potom má schopnosť zachytiť a uchovať v sebe čo najviac vody. To, pravda, závisí od toho, ako sa na pôde hospodári. Oproti minulosti chováme málo hovädzieho dobytka a úmerne tomu pôde chýba organická hmota, ktorá do nej prúdila v podobe maštaľného hnoja. Negatív, ktoré prichodí odstrániť, je však viac.
Čítajte viac Farmárov rozčúlila zelená politika Bruselu. Naši starí otcovia sa musia v hrobe obracať, tvrdí jeden z nich. Kto je naozaj na vine?
Napríklad?
Všimnime si aj to, že sa prudko znížil počet pracovníkov v poľnohospodárstve. Tisíce ľudí nahradili traktory, kombajny, rezačky a iné stroje s vysokou plošnou výkonnosťou. To, čo v minulosti urobili pätnásti traktoristi, dnes zvládnu dvaja, ale za produktivitou strojov, s ktorými pracujú, je ich vysoká hmotnosť, čo spôsobuje utláčanie, zhutňovanie pôdy. V priebehu roka sa uskutoční na poliach veľa pracovných operácií, prejazdy pôde neprospievajú, utužujú ju, čo zhoršuje jej schopnosť nasávať vodu.
Ku koňom sa už ľudstvo nevráti. Čo sa s tým dá robiť?
Na poliach VŠPP v Kolíňanoch robíme pokusy, kde sledujeme jazdu techniky v tých istých koľajach, a to viac rokov za sebou. Pokus prebieha od roku 2009 a vidíme, že sa zlepšila štruktúra pôdy, vďaka čomu lepšie hospodári s vodou a napokon sú aj vyššie úrody. Ide teda o to, aby sme využili celé spektrum možností vedúcich k ozdraveniu pôdy, aby lepšie uchovávala vlahu.
Za nestabilitou poľnohospodárskej sústavy je obrovská nerovnováha medzi rastlinnou a živočíšnou výrobou. Ako ju odstrániť?
To je kľúčová otázka pre stratégov poľnohospodárstva. Ešte celkom nedávno, čo je to 35 rokov, bolo slovenské poľnohospodárstvo tradičné, teda rozvíjajúce sa v jednote rastlinnej a živočíšnej výroby. Teraz tu máme jednoznačne prevahu rastlinnej výroby nad živočíšnou. To, kam sme sa dostali, je ukážkou princípu, čo sa opláca a čo nie. Ceny agrokomodít majú každoročne veľké výkyvy. Nie je ničím výnimočné, keď z roka na rok ceny spadnú na polovicu. Novým ekonomickým faktorom je prienik ukrajinského obilia, kukurice, ale aj hydiny, vajíčok na európsky, a teda aj slovenský trh. Faktorov, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie manažmentov podnikov o charaktere poľnohospodárskej výroby, je veľa.
Treba hľadať spôsoby, ako stimulovať návrat k živočíšnej výrobe. Tá si vyžaduje oveľa viac pracovníkov než rastlinná a rovno treba povedať, že ani vyššie mzdy nedvíhajú atraktivitu povolaní na farmách, kde chovajú kravy či ošípané. Ten problém je zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
Stávame sa krajinou bez zvierat a aj pôda nám dáva najavo, že nehospodárime dobre. Nie je to aj dôsledok toho, že nová generácia vidiečanov má iné predstavy o kvalite života, do ktorých farmy s ošípanými a dobytkom nezapadajú? Len pre zaujímavosť, ešte v roku 1990 sme chovali vyše pol druha milióna jedincov hovädzieho dobytka, vlani to bolo už len 412-tisíc zvierat, pri ošípaných klesli stavy z 2,5 milióna na niečo vyše 380-tisíc prasiat.
To, čo sa stalo na Slovensku, nemá obdobu v celej Európe. Je to dôsledok protirečivého vývoja za posledných 75 rokov, postupného odtŕhania sa vidieckeho obyvateľstva od pôdy. Ľudia, ktorí sa sťahujú na vidiek, by si mali uvedomiť jednu vec. Súčasťou života na dedine vždy boli chovy zvierat – najprv na gazdovstvách, potom v družstvách. Až do príchodu nadnárodných obchodných reťazcov vidiečania chovali hydinu, ošípané, v podhorí pásli zopár ovečiek, chovali kravičku či býčka. V Rakúsku a vo Švajčiarsku, kde majú rodinné farmy, sú maštale prirodzenou súčasťou rodinných domov. Teraz cez leto dediny v týchto alpských krajinách "voňajú“ hnojovicou vyvážanou na strniská a lúky, ale nikto tam neprotestuje. Prečo aj, obyvateľstvo dedín sa živí chovom zvierat.
Prečo je to u nás inak?
Za posledných 25–30 rokov na Slovensku zanikli stovky družstevných fariem, chlievy a kuríny za vidieckymi domami sa považujú za prežitok, ale nikomu nevadí, že sa kŕmime dovážaným mäsom. V krajinách, kde ho produkujú, poznajú všetky jeho pachy. Ak chceme revitalizovať slovenské poľnohospodárstvo, musíme akceptovať farmy ako prirodzenú súčasť vidieka. Komu sa to nepáči, nech zostane v meste. Lenže únik ľudí z miest na vidiek súvisí aj s cenou nehnuteľností. Na úrodnej pôde vyrástli satelity s obyvateľstvom, ktoré je nositeľom nového, mestského spôsobu života na vidieku, nehovoriac o obrovských priemyselných parkoch, ktoré zabetónovali tisíce hektárov pôdy. Nepoznám firmu, ktorá by stavala na tzv. brownfieldoch, teda aby revitalizovala staré fabrické objekty v zastavanom území. Investori vždy chcú stavať na zelenej lúke a kompetentné štátne a samosprávne inštitúcie im až prehnane vychádzajú v ústrety.
Čítajte viac Dovážame drahé zemiaky z Francúzska, naši farmári sa do pestovania nehrnú. Sfajnoveli sme, hovorí podpredseda potravinárskej komory
Čosi tu nehrá: Chceme lepšie bývať, mať prácu, ale rozšafne sa oberáme o niečo, čo je nenahraditeľné – o pôdu.
Záberom pôdy sa vyhnúť nedá, ide však o to, aby sme si počínali rozumne a brali do úvahy, že pôdu k životu budú potrebovať aj deti našich detí. Neverím, že raz niekto vráti opustené priemyselné parky do pôvodného stavu. Nejde však len o pôdu v blízkosti miest, ale na Slovensku máme veľa opustenej pôdy v horských oblastiach, ktoré sa využívali najmä pastvou dobytka a oviec. Začal ju pohlcovať les. Za život jednej generácie sa zásadným spôsobom zmenil ráz našej krajiny. Naozaj dozrel čas, aby sme veci zmenili.
Čím začať?
Programom, ktorý bude reagovať na už jasne prítomné zmeny klímy, ktorý preberie spoločnosť z konzumnej opitosti a rázne pripomenie spoločnosti, že sme vkročili do éry, keď je dôležité dopestovať si rozhodujúce množstvo čerstvých potravín z územia, ktoré obývame. Robíme ho tým trvalo udržateľným pre život. Mal by to byť program, ktorý zahrnie vývoj poľnohospodárstva a vidieka v horizonte aspoň 20 až 30 rokov. Ide o kľúčový existenčný program občanov Slovenskej republiky. Pandémia korony, najmä panika v prvých mesiacoch roku 2020, ukázala, že stále platí bližšia košeľa ako kabát a čo je doma, to sa počíta. Mal by to byť dlhodobý záväzný dokument pre všetky vlády, ktoré prídu k moci a modifikovali by ho len úmerne meniacim sa podmienkam.
Ako je univerzita pripravená zúčastniť sa na tvorbe takéhoto programu, ktorý pomôže Slovensku bezpečne prekonať zvyšujúce sa vlnobitie nepriaznivých prejavov počasia?
Univerzita vychovala tisíce inžinierov, bez ktorých by Slovensko v 20. storočí nebolo dosiahlo sebestačnosť v základných potravinách. Je celkom prirodzené, že sa chceme podieľať aj na jej oživení, je to pre nás výzva aj povinnosť. Chceme byť nápomocní tak pre rezort, ako aj pre pôdohospodársku platobnú agentúru, pomôcť pri vyhodnocovaní projektov rozvoja vidieka, ktoré meškajú, ale ešte stále možno využiť stámiliónové európske zdroje. Usilujeme sa o zmenu profilu absolventov tak stredných škôl, ako aj univerzity. Rektorka SPU Klaudia Halászová sa stala členkou predstavenstva SPPK, je v poradnom zbore ministra. To by malo urýchliť implementáciu myšlienok, ktoré potrebuje slovenské poľnohospodárstvo realizovať. Zároveň tak získavame bezprostrednú spätnú väzbu z praxe, čo umožní pretaviť jej požiadavky do našich študijných programov. Skrátka, chceme, aby z univerzity odchádzali absolventi schopní realizovať to, čo si súčasné poľnohospodárstvo vyžaduje.
Pavol Findura (48) je odchovancom SPU v Nitre, po štúdiu zostal pracovať na univerzite. Pôsobí ako vysokoškolský profesor v oblasti poľnohospodárskej a lesníckej techniky. Je členom Agrionu – Združenia dodávateľov pôdohospodárskej techniky v SR a aktívnym propagátorom moderných technológií v poľnohospodárstve.