Nič sa však zrejme nedá urýchliť, stále platí, že súčasnosť vyrastá z minulosti práve tak, ako je prirodzenou ľudská túžba každej generácie žiť lepšie, ako sa vodilo pokoleniu rodičov. Keď sa Slovensko pred dvadsiatimi rokmi stalo členom Európskej únie, ľudia spájali so vstupom do Európy, teda všestranne rozvinutého sveta západnej civilizácie, veľké nádeje.
Mnohé z očakávaní sa splnili, ale možno ešte viac zostalo visieť vo vzduchu. Vidno to pri pohľade do jednotlivých regiónov. Sú stále medzi nimi veľké rozdiely. Jedny z najväčších v Európe. Možnosť, ktorú ponúkla Európska únia využitím rôznych rozvojových fondov, sme zďaleka nevyužili tak efektívne ako napríklad naši susedia v Poľsku či v Českej republike.
Poliakom závidíme rýchlosť, s akou vybudovali diaľnice a rýchlostné komunikácie. Majú ich štyri razy toľko ako v roku 2004, keď vstupovali do EÚ. Na Slovensku medzitým padlo veľa termínov na dobudovanie diaľnice medzi Bratislavou a Košicami, ale nedočkáme sa toho zrejme ani do konca tohto desaťročia.
No nielen slovenské cesty sú v nedobrom stave, ešte v horšom sú mosty, ktoré dožívajú. Dosluhujú nemocnice, kde sa narodili tri povojnové generácie občanov, pustnú ambulancie na vidieku a v malých mestách, nedarí sa dobudovať vodovodnú a kanalizačnú sieť. Súrne treba modernizovať celú materiálnu základňu školstva, rozpadli sa školské dielne a hospodárstva. Kde sa má učiť nová generácia remeselníkov a farmárov? Ako spravovali našu krajiny politici, čo nám rozdali toľko sľubov?
Na to, aby sme s vecami pohli, boli k dispozícii nemalé prostriedky z eurofondov, ale z najrozmanitejších dôvodov sme ich nevedeli náležitým spôsobom využiť. Dôvody nášho zaostávania rozoberáme v rozhovore s dvoma známymi postavami samosprávnej či regionálnej politiky – s Michalom Kaliňákom, dnes štátnym tajomníkom ministerstva informácií a regionálneho rozvoja, a s Jozefom Božikom, predsedom Združenia miest a obcí Slovenska. Obom zmeny, ktorými prešlo Slovensko vlani, dávajú ako novej generácii ,,samosprávnych politikov " šancu preprogramovať chod vecí. Ľuďom z celého politického spektra už dochádza trpezlivosť.
Minulosť je už za nami, dôležité je, aby sme neopakovali chyby. Slovensko musí viac využiť svoju jedinečnú geografickú polohu, tak vo V4, ako aj v Európe. Naozaj sme v strede, sme križovatkou aj priesečníkom ekonomických záujmov, konečne to využime. Zjednodušme využitie fondov, ich administrovanie a tiež kontrolu. Osvojme si poľskú či česká pružnosť, ale aj kooperatívnosť, ochotu spolupracovať vnútri jednotlivých regiónov aj mimo nich. Naše programy boli príliš komplikované, prebyrokratizované. Jozef Božik to vystihol: stali sme pápežskejší ako pápež.
Michal Kaliňák dáva do centra pozornosti nevyhnutnosť integrácie, spájania sa obcí a miest pri využívaní zdrojov, ktoré plynú z Európskej únie a na ktoré prispieva aj Slovenská republika. V aktuálnom plánovacom období ide takmer o 14 miliárd eur. V tom minulom bolo k dispozícii zhruba 15 miliárd a bol problém vyčerpať celú štvrtinu. Čo sa nevyčerpá, musí sa vrátiť.
Je najvyšší čas, naučiť sa lepšie hospodáriť s verejnými zdrojmi, využívať ich tak, aby boli na prospech obciam, mestám, celej krajine. Vypuklým problémom je udržanie zdravotníckych zariadení, mať obsadenú ambulanciu s mladým lekárskym párom je čoraz ťažšie. Ani učiteľom sa nechce na vidiek. Lenže aj tam žijú ľudia, dokonca sa tam v poslednom čase sťahujú. Aký zmysel však dáva život bez lekára a dobrého učiteľa? Štát mieni ponúknuť obciam zadarmo svoje budovy aj pozemky, nech ich prestavajú na sociálne byty alebo ambulancie, tých možností je veľa.
V Banskobystrickom VÚC pohli rozumom a v spolupráci s miestnymi samosprávami ponúkajú mladým lekárom a lekárkam ambulancie, platia odvody poisťovniam. Nezostáva nič iné, len stimulovať ľudí, aby neodchádzali za lepšie platenou prácou do cudziny. Tak sa podarilo stabilizovať napríklad pľúcnu lekárku a pediatričku v Detve.
No ešte niečo je dôležité, pestovať lásku ku kraju, kde žili naši predkovia, kde sme sami vyrástli. Kto ho má zmeniť, ak nie my sami. Hľadajme cesty k sebe, ak chceme žiť lepšie. A kto by nechcel? Nuž teda viac spolupracujme. Ide nám predsa o obyčajné ľudské šťastie.