Prezident ovocinárov: Žitný ostrov niektorí volali marhuľový ostrov. Žiaľ, je to už zabudnuté ovocinárske Slovensko

Možno sady pred jarnými mrazmi účinne chrániť? Medzi Novým Mestom nad Váhom a Čachticami, no nielen tam, vymrzli chýrne marhuľové výsadby aj skúseným pestovateľom.

Jarné mrazy boli aj budú, zvyšuje sa však ich frekvencia. Kedysi prichádzali raz za päť rokov, teraz pomaly niet roka, aby sa neobjavili. No nie v máji, ale na prelome marca či apríla. Podnebie, ustálenosť počasia sa zjavne mení. Kedysi sme v sadoch zakladali ohne, povedzme z balíkov slamy, dnes horia medzi stromami parafínové sviece alebo sa kúri z piecok, ktoré spaľujú pelety zo štiepky vyrobenej z konárov po zimnom reze stromov. Nad veľkými sadmi lietajú aj vrtuľníky, ktoré stláčajú k zemi teplejší vzduch z horných vrstiev ovzdušia. Tento rok však bol vzduch rovnomerne studený, najúčinnejšia sa ukázala špeciálna protimrazová závlaha. Tá dokáže ochrániť stromy až do mínus 11 stupňov Celzia. Protimrazových závlah je však na Slovensku veľmi málo.

Na akej ploche sú vybudované?

Zatiaľ do nich investovali najvyspelejšie ovocinárstva. Chránia nimi ovocné stromy na ploche 500 až 600 hektárov, ale potrebovali by sme ich rozšíriť na výmeru aspoň dvetisíc hektárov. Lenže protimrazová závlaha vôbec nie je lacný špás. Jeden hektár intenzívneho ovocného sadu, ktorý má ochranné siete proti krupobitiu a okrem normálnej aj protimrazovú závlahu, vyjde na 70-tisíc eur. Ak sa má minimalizovať pestovateľské riziko, treba pri budovaní sadov pamätať na všetky možné bezpečnostné poistky. Ide to samozrejme do peňazí, čo pochopiteľne zdražuje ovocie.

Obaja sme sa narodili na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Slovenské ovocinárstvo v časoch nášho detstva vyzeralo úplne inak. Podaktorým rovesníkom sa zdá, že vtedy ovocie rástlo akoby samo od seba. Naozaj?

Slovensko nadobudlo obrovskú ovocinársku tradíciu. Dokumentuje ju aj spisba národných buditeľov. V niektorých ovocných druhoch sme boli vysoko sebestační. Slivky, orechy, jablká a hrušky, čerstvé i sušené, sa vyvážali bežne do Viedne či Budapešti. Okolie Krupiny, ale aj Spiš či Gemer, osobitne Brdárka, okolie Vesteníc neďaleko Prievidze a pod Malými Karpatmi Šenkvice boli krajom čerešní. Žitný ostrov niektorí volali marhuľový ostrov. Žiaľ, je to už zabudnuté ovocinárske Slovensko. Sady v podobe, ako ich poznajú súčasníci, v tom čase neexistovali. Výsadba bola roztrúsená po celej krajine, stromy rástli v každom humne, obsadili kopanice, medze medzi poľami, vysádzali sa pozdĺž ciest, kde dožívajú posledné ovocné aleje. Na základe obrovskej generačnej skúsenosti naši predkovia bezpečne vybrali územia, zväčša v mierne zvlnenej svahovitej krajine, kde sa oplatilo pestovať ovocné stromy aj kvôli minimálnemu výskytu mrazov.

Ako sme naložili s týmto takrečeno národným ovocinárskym dedičstvom?

V ére kolektivizácie sa mnohé tradičné a praxou preverené veci od základu menili. Vybudovali sa sady na ploche okolo 20-tisíc hektárov. Je to úctyhodná plocha, ale odvrátenou stranou bolo sceľovanie pozemkov, a to aj na kopaniciach, kde to nedávalo nijaký zmysel. Príznačnou pre éru socializmu boli záhradkárske osady, kde sa vysadili tisíce stromov a významne prispeli k sebestačnosti krajiny a rozvíjaniu ovocinárskych zručností. Naša ovocinárska cesta je plná dramatických zvratov, vzostupov a pádov. Po zmene v novembri 1989 si mnohí mysleli, že prichádza obdobie veľkých ovocinárskych príležitostí, ale s odstupom času vidno, že šancu sme z rôznych dôvodov nevyužili.

Foto: Pavol Varga

Rozžiarené kahance Udržiavať ovocné sady je čoraz náročnejšie. Pomáhajú kahance, ľad aj vrtuľník.

Prečo?

Nastala éra transformácie, teda premeny poľnohospodárstva, keď sa družstvá, najrozšírenejší podnik takzvanej socialistickej veľkovýroby menili na družstvá podielnikov. V nejednom prípade to vyústilo do rozpadu pozlučovaných družstiev s katastrofálnymi dôsledkami pre sady, do ktorých zainvestovali nielen družstvá, ale aj štát. Stačí spomenúť slivkový sad v Krajnom, súčasťou ktorého bola sušiareň ovocia a výroba sliviek máčaných v čokoláde. V priebehu pár rokov sme takpovediac odpísali sady na ploche okolo desaťtisíc hektárov. V ďalších rokoch klesla plocha na 7 500 hektárov. V súčasnosti evidujeme sady už len na výmere okolo 5-tisíc hektárov, z nich možno za naozaj produkčné označiť len sady na ploche 3-tisíc hektárov. Máme pred sebou úplne iné ovocinárske Slovensko. V priebehu života jednej generácie sa do takej miery zmenilo, že si to pokolenie dvadsiatnikov či tridsiatnikov nevie ani predstaviť.

Ovocie ľuďom vždy chutilo a chutí. Dopyt po ňom rastie. Koľko ho dnes na Slovensku vyrobíme?

Z vlastných sadov málo. Celková slovenská produkcia ovocia sa ročne pohybuje na úrovni okolo 35-tisíc ton, z čoho najviac pripadá na jablká, ktorých dopestujeme 30-tisíc ton. Zvyšok tvoria všetky ostatné ovocné druhy vrátane drobného ovocia. Na to, aby sme boli ako-tak sebestační, potrebovali by sme dopestovať ročne aspoň 150-tisíc ton ovocia. Sme krajinou, kde sa veľmi darí jabloniam. Mali by tvoriť 70 percent intenzívnych výsadieb. Tie by sme potrebovali rozšíriť na plochu 5-tisíc hektárov. Samozrejme, trh si žiada aj ostatné druhy ovocia. No najmä v produkcii hrušiek či kôstkovín krívame ešte viac ako v pestovaní jabloní.

Boli sme krajinou čerešní, sliviek, na juhu marhúľ. Kedysi bežné ovocie, ktoré sa rodilo v každej vidieckej aj mestskej záhrade, je čoraz väčšou vzácnosťou. Čo je za jeho úbytkom?

Celá plejáda zmien od klimatických po spoločenské. Vyústili do súčasného, predtým ťažko predstaviteľného životného štýlu, v ktorom sa mimoriadne cení voľný čas. Ovocinárstvo si vyžaduje čas. V časoch, keď sa žilo skromnejšie, práca v záhrade, na poli, vo vinohrade nikomu extra neprekážala. Ovocie si ľudia na vidieku nekupovali, dopestovali si ho sami. No na niektoré veci sme boli prikrátki. Slivky vyničila choroba šárka, marhule sa stali zraniteľnými práve kvôli jarným mrazom. Do módy v ére samozásobenia a zakladania družstevných sadov prišli broskyne, ktoré vytlačili marhule. A založiť nový efektívny čerešňový sad, to je hotová veda, kde treba myslieť nielen na ochranu proti mrazom, ale aj pred dažďami, ktoré môžu úrodu pre trh úplne znehodnotiť.

Príkladom úspešnej ovocinárskej krajiny je Poľsko. Hovorí sa o ňom, že je poľnohospodárskym tigrom východnej Európy. Ako sme na Slovensku využili príležitosti, ktoré priniesol vstup do Európskej únie?

Poliaci sa skutočne mimoriadne zlepšili. Ročne dopestujú štyri milióny ton jabĺk z celkových 12 miliónov ton obratých v Európskej únii. Ponúknutú šancu príkladne využili. Možno aj preto, že kontinuálne pokračovali v rozvoji rodinných hospodárstiev, kým Slovensko prechádzalo rozporuplnou transformáciou družstiev. Medzitým sa nám zmenil vidiek, vyrástli nové ulice síce so záhradami, ale viac okrasnými ako úžitkovými.

Zvykli sme si pohodlne nakupovať ovocie v supermarketoch. To, čo sme si prv dopestovali či už v družstvách, alebo v prídomových záhradách, nahradili dovozy. Nemáme s nimi problém, nepreferujeme vlastné ovocie ako napríklad Fíni či Rakúšania. Ročne však dovozy ovocia zaťažujú obchodnú bilanciu Slovenska s agrokomoditami sumou 400 miliónov eur. Je to priveľká čiastka, jednak preto, že ovocie mierneho podnebného pásma si môžeme dopestovať sami, jednak na pulty prichádza neraz nedozreté, predčasne odtrhnuté ovocie. Import zanecháva silnú uhlíkovú stopu. Dosť dôvodov na to, aby sme sa spamätali a zvýšili produkciu ovocia na Slovensku.

Na čo by sme mali dať pozor pri výsadbe sadov berúc do úvahy všetky riziká počasia?

Mráz bol vždy nepriateľom ovocinárov a vinohradníkov. Keď sme analyzovali nové výsadby, v 10 možno až v 20 percentách boli vysadené stromy na rovinách a v mrazivých kotlinách. Je to dôsledok toho, že keď po reštitúciách vrátili vlastníkom pozemky, niektorí sadili bez ohľadu na riziká jarných mrazov, ktoré, ako sme sa o tom presvedčili túto jar, nemožno podceňovať.

Čítajte viac Prečo vo výrobe potravín kráča Slovensko opačne ako rozvinuté krajiny? Čie a aké potraviny jeme?

Možno znížiť riziko vysádzaním odrôd, ktoré lepšie znášajú rozmary počasia a sú odolnejšie voči mrazom?

Na Slovensku bol veľmi dobre rozpracovaný šľachtiteľský program na odolnosť broskýň a marhúľ voči mrazom. Žiaľ, šľachtenie sa z rôznych dôvodov úplne skončilo. Slovensko nevedelo nájsť zdroje na to, aby tvorilo vlastné odrody. Začali sme pestovať ako v mnohých iných krajinách kultivary, ktoré svojou úrodnosťou a kvalitou dobyli celý svet. Novej ponuke, vidno to najzreteľnejšie pri jablkách, sa prispôsobili aj spotrebitelia. Slováci sa stali v priebehu krátkeho času jedni z najnáročnejších zákazníkov, aspoň čo sa vzhľadu ovocia týka. Chcú mať v prvom rade krásne vyfarbené plody, vzhľad naozaj predáva. Samozrejme, dôležitá je harmónia vône a chuti.

Foto: Pavol Varga

Varga v sade Podľa Mariána Vargu musíme veľa vecí v pestovaní ovocia zmeniť, ak chceme, aby sa to ešte oplatilo.

Neoplatilo by sa vrátiť k pôvodným druhom jabloní, hrušiek a ostatných odrôd, ktoré boli dobre adaptované do našich prírodných podmienok?

Nazdávam sa, že k pôvodným druhom ovocných stromov sa masovo nevrátime. Budeme ich pestovať, ale okrajovo, zostanú súčasťou národného kultúrneho dedičstva a, pravdaže, cenným genetickým zdrojom. Zrejme však budeme sadiť naďalej to, čo sa presadzuje inde v Európe. Do popredia teraz idú takzvané klubové odrody, ktoré sa pestujú od Talianska po Švédsko a sú už niekoľko rokov aj v slovenských sadoch. Pravda, až praktická výsadba noviniek ukazuje, aká je odolnosť nových odrôd voči rôznym prejavom počasia, chorobám a škodcom. S rizikovými faktormi, ako je mráz sa samozrejme ráta, preto sa rozvíjajú nové technológie, ako už spomínané protimrazové závlahy. Nie sú však jediným možným protimrazovým opatrením. Na Slovensku rýchlo postupuje vývoj piecok, pretože parafínové sviece nie sú najšťastnejším ekologickým antimrazovým prostriedkom. Znovu pripomeniem, že nové technológie sú drahé, založený sad musí preto dávať úrodu aspoň 40 – 50 ton jabĺk po hektári, aby zaplatil všetky technológie minimalizujúce riziká plynúce z prejavov počasia. Z tohto pohľadu na Slovensku dosahované 18– až 20-tonové úrody jabĺk po hektári negarantujú rozvoj ovocinárstva.

Kde na nové sady zobrať peniaze?

Ak ročne minieme na dovoz ovocia 400 miliónov eur, potom by stačilo 10 percent z tejto sumy na to, aby sme ročne vysadili sady so žiaducou technologickou podporou na ploche od 300 do 400 hektárov. V priebehu desaťročia by sme mohli byť sebestační. Musíme myslieť na to, že do sadov treba nasadzovať plnoautomatizované pestovateľské systémy. Ľuďom práca v sadoch, ktorú treba urobiť včas bez ohľadu na to, či fúka vietor, popŕcha, sneží, mrzne, už príliš nevonia. V Taliansku, na Novom Zélande či v Austrálii už skúšajú a celkom úspešne pri zbere ovocia drony. Tou cestou sa budeme musieť vybrať aj my.

Koľko sa reálne investuje do rozvoja slovenského ovocinárstva?

Priemerne ročne okolo päť miliónov eur. Potrebovali by sme však násobne viac, aby sme reálne oživili produkciu ovocia na Slovensku. V ostatnom čase sa síce podarilo dosiahnuť isté zlepšenie, ale na to, aby sme sa vyrovnali najlepším ovocinárom v Európe, to nestačí. Ak chceme jesť chutné čerstvé ovocie, potrebujeme vložiť do rozvoja ovocinárstva oveľa viac. Pomohlo by to zdraviu ľudí aj krajine, tobôž keď máme jedny z najlepších podmienok na pestovanie jabĺk v Európe.