Prázdniny pomáhajú prežiť pôvodnej slovenskej kuchyni a nedávajú zabudnúť na staré recepty. Zanechávajú zážitky na celý život aj tým, ako starí rodičia nenápadne vťahujú vnúčatá do prípravy jedál.
Niekde ako v rodine Milana a Márie Koreňovcov vo Východnej chovajú ovečky, kŕdlik sliepok a majú aj zopár včelích úľov a k tomu pár záhonov zeleniny. Leto čo leto ich vnúčatá rady prichádzajú do domu, ktorý leží na brehu Čierneho Váhu v zovretí hory. Vždy, keď prídu k starým rodičom, starká má niečo chutné pod zub. V tejto rodine milujú jahňacie mäso.
Leto s baraninou
Nedávno najstarší vnuk Stanko pomáhal na Ovenáliach – celoslovenských ovčiarskych slávnostiach s predajom tombolových lístkov. Z prvej ceny sa mu zakrútila hlava: Jahňacina na celý rok. "Koľkože jej je?“ spýtal sa jedného z organizátorov podujatia. "Jedno jahňa.“ Odpoveď ho sklamala. "Iba toľko? U nás ich do roka zjeme šesť,“ pomyslel si mládenec.
Foto: FOTO ARCHÍV MILANA KOREŇA, VÝCHODNÁ
Na príhodu z Ovenálií si spomenula babička Mária, ktorá vraví, že ak štvorici vnukov a vnučke nenavarí v nedeľu polievku z baraniny, ovisnú im nosy. Takmer sa nechce veriť, že existuje na Slovensku ešte rodina, kde deťom chutí jahňacie mäso. V krajine s päťstoročnou históriou chovu oviec stúpla tohto roku spotreba jahňaciny "až“ na 300 gramov na obyvateľa. To sú, prosím, iba dve porcie najdiétnejšieho mäsa, aké na Slovensku vieme dorobiť. Ešte pred piatimi rokmi to bolo len 150 gramov. Oproti bravčovému mäsu, ktorého zjeme stokrát viac (vyše 30 kilogramov na hlavu a rok), skonzumujeme jahňaciny a baraniny veľmi, ale naozaj veľmi málo!
Čítajte viac Pekári reagujú na kauzu Kaufland. Vlčan dal reťazcom veľkú moc, zlegalizovali sa nekalé praktiky
Nuž jahňacinu a baraninu treba vedieť pripraviť, ale napred prichodí dochovať ovce. Kontinuita v rodine Koreňovcov pretrváva. Otec Milana Koreňa bol jedným zo slávnych východnianskych bačov. Milan Koreň, hoci vyštudoval lesníctvo, nezaprel rod. Roky viedol výskum v TANAP-e a budúcnosť tatranských lesov a lúk spájal aj s oživením ovčiarstva. Po novembri 1989 sa postaral o renesanciu chovu oviec v miestnom urbariáte. Spolu s Jurajom Halahijom a ďalšími nadšencami uvideli v chove oviec návrat k dobre spravovanej zdravej krajine.
Rodina Koreňovcov svojou činorodosťou dáva vnukovi, ktorý po maturite ide študovať genetiku, dobrý príklad, ako sa aktívne postaviť k životu. Jeho súčasťou je aj labužnícky pokrm, ktorý si, pravda, treba zaslúžiť. Chlapec už niekoľko rokov pomáha s chovom ovečiek, chystá seno, nestratí sa pri nijakej práci. Bodaj by potom nemal chuť do jedla. To spolu s babičkou pripravuje aj sesternica Katka, 15-ročná vnučka Koreňovcov zo Zvolena.
Prebroď Váh a nazbieraj maliny
Na kuchyni starých mám je krásny príbeh zrodu toho či onoho jedla. Mária Koreňová leto čo leto ako mnohé z iných jej vrstovníčok žijúcich v náručí hôr spracúva lesné plody. "Vyjdeš z humna alebo z druhej strany prebrodíš Váh a si na rúbanisku s malinami. Keď som mala malých synov, dostali do rúk kanvičky a zbierali maliny spolu s mnou. Dnes k tomu vediem vnúčatá, už ma zastúpia aj pri zbieraní húb, z ktorých pre nich pripravujem polievku zamrvanku. Majú ju rady, ale treba si ju zaslúžiť.“ Hej, cenu jedla treba spoznať, uvedomiť si, že nič nie je zadarmo, ani chutné babičkine koláče, baraninka či údený ovčí syr. Máme tu jeden skvelý recept na biomalinovú ovocnú šťavu.
Maliny naloží pani Koreňová do veľkých zaváracích pohárov, prikryje plátnom a nechá desať dní na slniečku. Keď sa maliny zodvihnú hore, zostane pod nimi cenná šťava a kvas. Maliny potom ešte pretlačí cez plátenko, aby vycedila z plodov posledné kvapky aromatického malinového koncentrátu. Šťavu nechá z večera do rána odstáť. Potom na liter malinovej šťavy pridá kilogram cukru, privedie ju do varu a má na zimu, keď sa opäť cez vianočné sviatky schádza rodina, malinový sirup nielen do čaju, ale aj do pečiva.
Čítajte viac Jednota dôchodcov požaduje rozmrazenie minimálnych dôchodkov
Koreňovci vyrástli v prírode a vedia narábať s jej darmi aj si ich užívať. Učia tomu aj vnúčatá.
Osemdesiat lokší na posedenie
Vyše dvesto kilometrov dolu Váhom v závetrí Malých Karpát leží Dolný Lopašov. Už vyše sedemdesiat rokov tu žije vynikajúca majsterka kuchyne a obdivovaná stará mama Mária Jamrichová. Vnúčatá aj pravnúčatá sa tešia na jej lokše. Boli časy, keď ich na posedenie na horúcej platni upiekla aj osemdesiat. Je to možné?
A prečo nie? Usmeje sa žena, ktorej život priniesol množstvo odriekania. Dve z piatich detí boli a sú odkázané na jej sústavnú starostlivosť. Nikdy sa však nesťažovala, postarala sa nielen o ne, ale aj o celý kŕdeľ vnúčat.
Teplé lokše potreté masťou a cesnakom alebo jahodovým či marhuľovým džemom drobizgu, neskôr mládeži chutili a chutia. Keď chlapci vyrástli a stali sa z nich vysokoškoláci, s radosťou sa vracali k babičke na jej dobroty.
"Cez jedlo spoznávame chuť domova, babička varila, piekla, aby nám ukázala život z krajšej, chutnejšej strany. Aj takto robiac nám i sebe radosť sa borila s neľahkým osudom,“ nachádza po rokoch odkaz babičkinej kuchyne vnuk Tomáš.
Pomenovania niektorých špecialít babičky Márie Jamrichovej znejú hrôzostrašne. Počuli ste už o krvavých slížoch? To jedlo hovorí o tom, že prežiť a zároveň pochutiť si na jedle znamená využiť bez zvyšku všetko, čo doma chované zviera poskytuje.
Pochúťka sa pripravovala z krvi vykŕmených kačíc. Keď gazdiná podrezala kačicu, zachytila do misky hustú "mastnú“ krv, ktorá sa vpila do nadrobených rožkov. Tie potom vypražila na cibuľke. Babička Jamrichová robí oné slíže ešte aj dnes. No už nechová ako kedysi 30 kačíc, ale kupuje si vypitvané kačice a ich zmrazenú krv od podnikavých chovateľov s pojazdnou predajňou z okolia Galanty. Naskakuje vám husia koža z názvu pochúťky? Človek v sebe nezaprie, že bol lovcom, neskôr sa stal chovateľom. Lovil a choval, aby prežil. Je to dnes iné?
"Nie. Nebojme sa o tom hovoriť, a zoznámme deti so všetkým, čo k životu patrí,“ zhrnie lakonicky jeden zo zákonov prežitia Mária Jamrichová.
Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. Kto by nepoznal toto príslovie. Naše babičky sa ním riadili a priznajme si, naše vnučky a vnuci prázdninové ohýbanie a írečité poznámky v podaní babičiek potrebujú. Ostatne zažili sme ho aj my a radi spomíname, ako nás babičky vedeli šikovne zapriahnuť aj povzbudiť do práce. Najprv drobnou službičkou a potom posmeľovaním k samostatnosti.
Slasť z mľaskania detských úst
Tretia šikovná babička je Mária Vagaská z východného Slovenska z Merníka neďaleko Vranova. Teraz u nej prázdninujú vnučky z Prešova – 14-ročná Sofia a 16-ročná Simona. Pani Vagaská sa spočiatku trochu ostýchala, zato vnučka Sofia šla bez rozpakov rovno k veci.
"Naša babička robí najlepšie lekvárové pirohy na svete a jej hubová máčanka s lokšami alebo parené buchty plnené slivkovým lekvárom, ach, to je pochúťka nad pochúťky,“ rozplývala sa dievčina. V čom je tajomstvo lekváru Márie Vagaskej? Nuž, varí sa celé hodiny, treba z neho dostať poslednú kvapku vody, potom je hustý, pikantný, vanie z neho horúčosť Zemplína,“ vysvetlí pár slovami podstatu dobrého lekváru babička Vagaská. Neskrýva potešenie, že obe vnučky sa cez leto rady vrtia spolu s ňou okolo sporáka.
Čítajte viac Slovensko bude mať prehľad o tom, koľko pšenice, jačmeňa, ovsa, kukurice má v zásobách
"Vidím, že sú z roka na rok šikovnejšie, odvážnejšie zručnejšie. Veď aj chytiť panvicu do ruky, zamiesiť cesto, šikovne zlepiť pirohy treba vedieť. Naučiť sa to nedá inak, len prácou, sústavným opakovaním,“ všimne si prozaickú stránku kuchárskeho umenia pani Vagaská. Varenie a pečenie je podľa nej dobrou školou trpezlivosti, keď ju gazdiná nadobudne, potom prichádza na to, ako jedlo pripraviť čo najlepšie. Najviac poteší ocenenie malých stravníkov.
"Dlhé roky som varila pre deti v materskej škole. Milovali šišky. Keď sa do nich pustili, stíchla celá jedáleň. Počula som len slastné mľaskanie vychádzajúce z detských úst. V tej chvíli som vedela, že som deťom urobila radosť.“
Čo je najväčším šťastím človeka? Urobiť druhého šťastným.“ Nuž naše babičky to s deťmi vedia, a keď to vedia ony, raz to budú vedieť aj ich vnúčatá. V tom je čaro prázdnin.