V školstve pôsobíte dlhé roky, boli ste aj učiteľkou, aj na ministerstve školstva. Prečo za tie doterajšie roky platy nerástli?
Dodnes máme zastaraný tabuľkový systém, ktorý dostatočne nezohľadňuje rôzne skúsenosti a znalosti jednotlivých učiteľov. Samozrejme, aj ďalších školských pracovníkov, vrátane riaditeľa, ktorý býva zodpovedný za kvantum záležitostí, je nielen manažérom, ale aj učiteľom.
Vyriešil by to napríklad platový automat, podobný, ako má zdravotníctvo?
Mohlo by to fungovať, ak by bol správne nastavený.
Okrem platov čakajú rezort školstva aj ďalšie reformy – vo vzdelávaní pedagógov, zmeny na pedagogických fakultách, zvyšovanie kvality. Ako to má v praxi vyzerať, čo je cieľ?
V prvom rade by sa nemali všetky zákony otvárať naraz. To je úplný nezmysel. Musí to však ísť postupne. Tie zákony sú zložité, úpravy komplikované a musíte to robiť dôkladne. Keď to len preletí zrýchleným schvaľovacím procesom, tak do tých zákonov len pribudnú ďalšie chyby a bude sa to opakovať donekonečna. Plus by sa ku každej reforme či zásadnej zmene mala vyjadrovať odborná verejnosť v pripomienkovaní a malo by byt vidieť že pripomienky tam su a Od mnohých riaditeľov škôl počúvam, že dali pripomienky a nikto ich nevzal na vedomie.
S čím sú najväčšie problémy?
Napríklad počty detí. V prvých ročníkoch sa teraz rozširujú kapacity z 21 na 25 detí, keďže nie je dosť tried ani učiteľov. Taktiež stravovanie. Je to zvláštne nastavené. Kedysi bolo päť pásiem a dnes sú tri. Nezohľadňuje to finančnú situáciu jednotlivých krajov. A pre nízke platy nie sú ani učitelia, nikto to nechce za tie peniaze robiť. Chýbajú nám učitelia jazykov, fyzikári, tiež informatici a podľa nových informácii aj vychovávateľky do školských družín, aj učiteľky do materských škôl.
Okrem problému nízkych platov školstvo čelí aj otázke chýbajúcich škôl, škôlok. Prečo ich je tak málo?
To je skutočne ťažká otázka. Čo sa týka samotných budov, sú oblasti ako je východ Slovenska, kde je ten nedostatok dlhodobý. Ale aj povedzme satelity hlavného mesta, ktoré sa masívne rozrástli v posledných rokoch a vzdelávacia infraštruktúra nestíhala. Počas pôsobenia školstva v rezorte vnútra som sa sústredila na výstavbu škôl a stretla som sa s rôznymi problémami. V prvom rade však to riešenie vždy bolo o prístupe. Školu nepostavíte z papiera a na diaľku, potrebujete, aby to mal na starosti praktický človek, ktorý bude do tejto lokality chodiť a dohliadať, že všetko ide podľa plánu. Riaditelia školy na to popri bežnom chode vyučovania nemajú kapacity.
Kde je najväčší nedostatok?
Najviac aktuálne nestíhajú škôlky, tam je kriticky málo postieľok, a následne prvý stupeň, kde je takpovediac málo stoličiek. To je kríza pre deti, pre samosprávy aj pre rodičov, ktorí ich jednoducho nemajú kam umiestniť. Do toho bol ešte prijatý zákon, že prvoradé sú deti s vekom 5 rokov, až potom štvorročné a trojročné deti.
Prečo?
Päťročných detí je dnes extrémne veľa. Čaká ich škola, potrebujú si osvojiť nejaké návyky v škôlke. Lenže pozrime sa na vec z pohľadu matky. Na materskej môže byť maximálne tri roky, potom musí do práce. Lenže keď svoje dieťa nedostane do škôlky, čo má robiť potom? Štát jej niečo prispeje, ale opatrovateľka či súkromná škôlka vyjdú minimálne na 500 eur mesačne.