Ktorý z týchto nástrojov je najvhodnejší pre Slovensko, ako by ste k tomu pristupovali vy?
Neexistuje univerzálne, vzorové riešenie. No hoci každá krajina je špecifická, nemusíme vymýšľať teplú vodu a vieme nájsť dobrú prax aj za hranicami. Demografické výskumy napríklad naznačujú, že to nie je len o peniazoch. Slovensko má už dnes relatívne štedrú priamu finančnú podporu – napríklad rodičovský príspevok 380 eur má máloktorá krajina v Európe. Lenže tu narážame aj na realitu zosúladenia práce a rodiny. Darmo žene dáme 380 eur, ak sa chce vrátiť do práce a nemá kam umiestniť dieťa, nemá jasle či škôlku, alebo nemá reálnu flexibilitu v návrate do práce. Základom je flexibilita, možnosť voľby. Niekto chce byť s dieťaťom na rodičovskej dlhšie, niekto kratšie. Možnosť zosúladiť rodinný a pracovný život je kľúčová popri priamej podpore a bonusoch. No a teraz si zoberme slovenskú súťaž „umiestni dieťa v škôlke, ak to dokážeš“. Riešenie týchto problémov v zahraničí existuje a dá sa tým inšpirovať.
Kde napríklad?
Za dobrou praxou nemusíme ísť ďaleko. Napríklad v Česku zaviedli, že sa môže pár, respektíve matka rozhodnúť, že bude rodičovskú, teda ten finančný príspevok štátu brať od 7 do 48 mesiacov po narodení dieťaťa. Nastaví sa jeden balík peňazí a je na matke, či ho vyčerpá za trištvrte roka, alebo za viac. Je pravda, že na Slovensku sa dá aspoň vrátiť do práce skôr, a príspevok zostáva, ale to musíte mať starého rodiča, jasle, škôlku či opatrovateľku. A to je často ten problém. Je možné aj prerušenie rodičovskej dovolenky a opätovný návrat na ňu. No a so súhlasom zamestnávateľa je možné čerpať nevyčerpanú časť až do piatich rokov veku dieťaťa, osem rokov v prípade nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa.
Sú s tým matky spokojné?
Kolegovia na to robili výskum a ukázalo sa, že zavedenie tohto opatrenia by mohlo byť jedným z faktorov, prečo sa v Česku znížili medzipôrodné intervaly a prečo pravdepodobnosť, že rodiny sa rozhodnú rozšíriť z jedného na dvoch potomkov, oproti tej slovenskej rastie. Teda Češky sú ochotnejšie rozhodovať sa pre druhé dieťa, čo je na Slovensku jeden z hlavných problémov.
Čo by dokázalo pomôcť tomu, aby mladí, šikovní ľudia vo veľkom neodchádzali – či už regionálne, alebo zo Slovenska?
Odpoveď je jednoduchá, riešenie komplikované. Dostatok dobre zaplatených pracovných miest a bytov vrátane nájomných. Žiaľ, regionálne rozdiely sú stále veľmi veľké. Ich skutočné znižovanie je skôr na štósoch papierov rôznych národných aj európskych projektov. Niečo sa ovplyvniť ani nedá, a to je stále priepastný rozdiel v mzdovej úrovni. Ak raz kvalifikovaný zvárač dostane vo Švajčiarsku 3– či 4-tisíc eur, nie je potom čo riešiť. Programy na dotiahnutie ľudí naspäť na Slovensko majú iba symbolické výsledky. Plus máme tu silnejšieho a väčšieho brata na západ od nás, kde netreba ani vedieť cudziu reč. Veľké investície, napríklad automobilky, určite pomohli, ale zároveň spôsobili ešte väčší odlev ľudí z východného Slovenska. Šumy už sú, tak hádam sa dočkáme novej investície vo Valalikoch pri Košiciach.
Ktoré oblasti na Slovensku sú na tom z demografického hľadiska najhoršie? Mestá či obce?
Podiel okresov s prirodzeným úbytkom, to znamená väčším počtom každoročne narodených a zomretých, sa neustále zvyšuje, a to už pred covidom, ktorý zvyšoval úmrtnosť. Rozdiel medzi mestom a vidiekom je možno menší, ako si bežný občan myslí. Za socializmu mestá rástli, vidiek s výnimkou strediskových obcí obyvateľov strácal. Dnes je to naopak.
Prečo?
Práve sme sa s kolegom podieľali na vydaní monografie v prestížnom vydavateľstve Routledge o „zmršťovaní“ sa postsocialistických miest. K vidieku treba dodať, že na Slovensku nie je vidiek ako vidiek. Sťahovanie z miest do okolitých vidieckych obcí spôsobuje ich vysoký rast, omladzovanie vekovej štruktúry. Máme desiatky obcí, ktoré sa za posledných rokov populačne stroj-, zoštvornásobili, rekordné sú dokonca sedemkrát väčšie. Na druhej strane, severovýchod, Gemer, viaceré horehronské obce zaznamenávajú výrazné úbytky. Všeobecne platí, že koncové, periférne obce ďaleko od miest a v podrozvinutých regiónoch sú vo väčšine prípadov populačne stratové. Prerábky na víkendové chalupy to nevytrhnú. No a máme tu regióny obcí so segregovanými komunitami s vysokým prirodzeným prírastkom.
Sú medzi mestom a vidiekom stále veľké kultúrne a demografické rozdiely?
Ako sa to vezme, vidiek v zázemí miest sa „pomešťuje“. Medzi novousadlíkmi a pôvodnými obyvateľmi je istá neviditeľná bariéra, ale ide to od prípadu k prípadu. Niekde starostovia novousadlíci bariéry búrajú. Z hľadiska demografie je napríklad rozdiel v rozvodovosti zhruba trojnásobne nižší ako pred 15 rokmi, hoci stále o niečo vyšší v mestách. A úroveň sobášnosti je v podstate rovnaká, s výnimkou opakovanej sobášnosti (rozvedených, ovdovených), ktorá je vyššia v mestách. Rovnaký je tiež podiel detí narodených mimo manželstva, okolo 40 percent.