Ceny zredukujú spotrebu
Oleje sú dnes najrýchlejšie dražejúcimi potravinami. Vo februári vyskočili ich ceny takmer o 27 percent. Také medziročné zvýšenie nedosiahla ani zelenina, v tejto chvíli druhá infláciou i sezónnosťou produkcie najviac poznačená potravina. Tá zdražela medziročne takmer o 20 percent. Rastlinné oleje a zelenina sú pritom základom zdravej výživy. Súčasné zdraženie s veľkou pravdepodobnosťou povedie k zníženiu ich spotreby. Rastlinné oleje sa dali ešte v roku 2019 kúpiť v akcii liter aj po 0,99 eura, teraz stoja dvoj- až trojnásobok.
„O vývoji cien potravín celkom určite rozhodne to, s akým výsledkom sa skončí vojna na Ukrajine. Tá totiž, pokiaľ ide o slnečnicový olej, pokrýva vyše 40 percent svetového obchodu,“ pripomína predseda Slovenského zväzu olejninárov Jozef Rebro. Ukrajinskí poľnohospodári sú tiež dôležití hráči vo vývoze repky. Do začiatku vojny stihli vyviezť takmer všetok exportný objem (2,5 milióna repky), ale to nič nemení na skutočnosti, že po oboch kľúčových olejninách je zhánka. Vojna ich ceny katapultovala do výšok, aké si nikto nevedel predstaviť. Vysoko prekonali dvojnásobok a blížia sa k cene 1¤000 eur za tonu.
V rastúcej cene základných surovín, ktorá sa premieta do spotrebiteľských cien, sú zakalkulované nielen disponibilné množstvá olejnatých semien a olejov, ale aj riziká spojené so založením tohtoročnej úrody. Ak sa na území najväčšieho producenta slnečnice na svete bojuje, ohrozuje to založenie novej úrody. Do tej sa premietnu aj rastúce ceny vstupov, nafty predovšetkým.
Za tejto situácie sú najlepšie na tom krajiny, ktoré majú pod kontrolou tak pestovanie, ako aj spracovanie obilnín, olejnín, ale aj ďalších poľnohospodárskych surovín. Ak do predaja Palmy bola táto zamestnanecká akciovka hlavným dodávateľom rastlinných tukov a olejov, dnes ponuku formujú obchodné reťazce. Pohľad na pulty hovorí o tom, že je tu pestrá škála privátnych značiek obchodných sietí, ku ktorej sa pridružujú jednak oleje z Maďarska a tiež známe značky Palmy, pravda, vylisované v zahraničí. Skutočne slovenských producentov lisujúcich slovenskú repku a slnečnicu možno spočítať na prstoch jednej ruky.
Slovenské, ale zo zahraničia
Pätnásť rokov po tom, čo získala Palmu Slavia Capital, kde bol generálnym riaditeľom a podpredsedom predstavenstva Martin Kvietik, dnes jeden z obvinených v kauze Dobytkár, nástojčivo znejú otázky, prečo noví majitelia neudržali potravinársku výrobu a tiež prečo sa vlani neujal návrh zväzu olejninárov nahradiť stratenú kapacitu Palmy novou výrobou.
„Krátko po roku 2000 sa začali v strednej Európe veľké akvizície rafinérií spracúvajúcich olejniny. V hľadáčiku nemeckých, amerických, ale aj českých spoločností sa ocitla aj Palma. Postupne nadnárodné spoločnosti skúpili kapacity v Maďarsku, Poľsku aj na Ukrajine a Palma začala dostávať lukratívne ponuky na predaj,“ vracia sa Jozef Rebro k už takmer zabudnutému obdobiu slovenského olejninárstva, keď sa de facto rozhodovalo o jeho súčasnom charaktere.
Z množstva ponúk si manažment Palmy na čele s Ivanom Ivaničom a Ivanom Beblavým vybral slovenského investora. Slaviu Capital. Tí za Palmu zaplatili 520 akcionárom dovedna 1,8 miliardy slovenských korún. Príťažlivosť Palmy videli finančníci z Palmy najmä v možnosti vstúpiť do výroby mera. Šlo o biozložku pridávanú do nafty. Práve v tom čase Brusel v snahe odstrihnúť sa od ropy nariadil členským krajinám pridávať do nafty mero. Palma mala novú 40-tisíctonovú kapacitu na mero vybudovanú v Šenkviciach, čo spolu s dominantným postavením jedlých olejov v obchodoch zvyšovalo jej trhovú hodnotu.
Lenže zmluvu na mero pre Slovnaft získala konkurenčná podnikateľská skupina okolo Jána Sabola (bývalý štátny tajomník na Ministerstve financií SR, keď bol ministrom Ivan Mikloš). Slavia Capital si napriek tomu verila a vtedajší podpredseda predstavenstva Viktor Levkanič v rozhovore pre Pravdu v máji 2007 povedal, že „mienia rozvinúť výrobu biopalív v strednej Európe.“ Nestalo sa a postupne začala upadať aj potravinárska výroba.
Palma mala do predaja nadštandardné vzťahy s poľnohospodármi. Pomáhala im predfinancovať založenie úrody repky a slnečnice, čím si zabezpečila surovinu. Tento rokmi zabehnutý systém sa časom rozpadol a pestovatelia repky prešli alebo do Leopoldova, kde bola Sabolovou podnikateľskou skupinou vybudovaná olejáreň na stotisíc ton repky, alebo ju začali vyvážať. Slavia Capital napokon úplne utlmila potravinársku výrobu v Bratislave a zúročovala len v pamäti spotrebiteľa hlboko zapísané značky ako napríklad Fritol, Raciol, Heliol, pravda, už vyrobené mimo územia Slovenska.