Pokračovanie článku: O čom je kauza 4 500 eur na sviňu? Niektoré veci nie a nie pochopiť. Je to do smiechu aj do plaču

Oživenie či mlátenie prázdnej slamy

Slovenská spoločnosť je rozdelená, názorová priepasť je viditeľná aj medzi poľnohospodármi. Povinnosťou vlády je navodiť medzi hospodármi atmosféru porozumenia a kooperácie. A tiež realisticky zvážiť rolu jednotlivých fariem pri zásobovaní trhu. Verejné zdroje neslúžia na to, aby si niekto išiel na samotu realizovať svoj sen o zmene životného štýlu, ale aby oprúc sa o štátne peniaze plnil dvojjedinú úlohu: produkoval zdravé potraviny pre trh a súčasne zveľaďoval obhospodarovaný životný priestor, ktorý nepatrí len jemu, ale celej krajine.

Samostatnou kapitolou je reštart, prebudenie zdecimovanej živočíšnej výroby. Krajina, ktorá bola sebestačná v bravčovom mäse, ho dnes vyrába už v úplne minimálnom množstve. Z 37 kilogramov, ktoré priemerne ročne Slováci skonzumujú, predstavuje podiel slovenskej produkcie už len 12 kilogramov. Všetko ostatné je z dovozu. To číslo vyjadruje mieru úpadku či úplný útek od živočíšnej výroby. Zhruba polovicu slovenskej produkcie bravčoviny pritom zabezpečujú spoločnosti s dánskym kapitálom. Nie je to náhoda, že sa práve dánski farmári presadili v slovenskom poľnohospodárstve. Ich materské farmy ošípaných patria k najvýkonnejším na svete a zároveň, to je veľmi dôležité, napriek tomu, že chovajú na území takom malom ako Slovensko 13 miliónov ošípaných, nespôsobujú problémy životnému prostrediu. Pre zaujímavosť, v Dánsku evidovali v roku 2020 podľa údajov tamojšieho ministerstva 2 900 fariem ošípaných. To je toľko ako na Slovensku, až na to, že priemerne na jednej rodinnej farme chovajú takmer 4 500 ošípaných. De facto je jedna dánska farma taká veľká ako družstevný chov v Nových Sadoch.

Družstiev, ktoré mali podobne veľké chovy ako v Nových Sadoch, bolo na Slovensku ešte v deväťdesiatych rokov hojne. Veď sme aj chovali 2,6 milióna ošípaných (1990) a nie ako dnes pol milióna. Treba sa pozrieť, kam sa uberá vývoj vo výrobe bravčového mäsa v Európe. Priemerná dánska farma v roku 2016 chovala 3 500 ošípaných, holandská 2 500. Mení sa situácia aj v Nemecku. V období rokov 2010 až 2019 klesol počet malých fariem, kde chovali menej ako sto ošípaných, o 60 percent, zo 4 200 na 1 700. Naopak, počet veľkých s koncentráciou zvierat nad 500 kusov stúpol z 300 na 500, teda o 67 percent.

Stavy hospodárskych zvierat (v kusoch)

Na Slovensku stále prevažujú väčšie farmy nad menšími a je vôbec otázkou, či je správne považovať chov s jednou alebo dvoma ošípanými za farmu. Vždy, keď sa schyľuje k voľbám, politici vyťahujú z talónu „dánsky mindrák“, presnejšie komplex z dánskej expanzie. Treba sa ísť pozrieť do Dánska, možno by sme porozumeli, prečo sú potomkovia Vikingov takí dobrí, a zamyslieť sa nad sebou, čo nás prinútilo predať im farmy, pôdu.

Tá otázka sa netýka len poľnohospodárov, ale aj vlastníkov pôdy. Inak vracajúc sa k podstate dánskeho úspechu a slovenského neúspechu, v Dánsku sú kostrou chovu napospol rodinné farmy, no celý odbyt či už živých zvierat, alebo mäsa viac ako storočie majú v rukách družstvá, podielnikmi ktorých sú farmári. Slovensko po etape premeny JRD na podielnické družstvá a privatizácie štátnych majetkov však kooperácii vedúcej k posilneniu pozície prvovýrobcov nevie prísť na chuť. Krajinou zmieta nesvár a Dáni so svojím know-how a kapitálom obnovujú veľkovýrobu, ktorá fakticky víťazí aj v typicky farmárskych krajinách.

Niektoré veci nie a nie pochopiť. Je to do smiechu aj do plaču, ale v konečnom dôsledku tragické. Pre celé Slovensko.