Azda najväčšia kauza spojená s menom Hodorovský je prípad pološtátnej Slovenskej kreditnej banky (SKB), v ktorej ste vlastnili s biznispartnerom Mariánom Jančošekom akcie. Finančný dom sa mal správať netransparentne či rizikovo a tiež poskytoval úvery „svojim“ firmám – teda spoločnostiam spojeným s vašou osobou. Úrad boja proti korupcii neskôr odhalil podvody za miliardu vtedajších slovenských korún. Vy ste ako akcionár nevedeli, čo sa v banke deje?
Opravím vás, nebol som akcionárom banky, ale členom jej dozornej rady. Asi z dvoch tretín vlastnili banku štátne firmy. Časť politického spektra v tom čase presadzovala ideu vytvárania slovenskej kapitálotvornej vrstvy a navyše poskytovanie korporátnych úverov v 90. rokoch bola tak trochu lotéria. Na Slovensku chýbali skúsení bankári a zmysluplné podnikateľské referencie nemal nikto až na pár výnimiek zo zahraničia. Ani veľké slovenské výrobné podniky nemali z tohto pohľadu žiadnu relevantnú históriu. Posudzovať ich bonitu a schopnosť splácať úver na základe toho, že kedysi dodávali tovar na Kubu, Ukrajinu alebo do Mongolska, nemalo zmysel. Samozrejme, pri pohľade späť sa dajú nájsť nedostatky aj v činnosti banky, napríklad pri vyhodnocovaní rizika alebo kvality zabezpečenia a nepochybujem ani o tom, že nie všetky úvery boli vyžiadané s krištáľovo čistými úmyslami, ale to je na konci dňa v kompetencii bankového dohľadu a prípadne aj polície, aby to posúdili. Žiadna dozorná rada na svete vám nezabezpečí nulovú úroveň zlých úverov.
Kvôli krachu SKB stíhali aj vášho brata. Neskôr stíhanie zrušil prokurátor Dušan Kováčik, ktorého pomerne nedávno Špecializovaný trestný súd uznal za vinného z brania úplatkov. Ako sa na to pozeráte?
Triezvo. Obvinenia stáli na vode. Nemohlo to dopadnúť inak. Zvyšok otázky je politika, a tá ide úplne mimo mňa. Keby som nepozeral večerné správy, tak ani neviem, kto je Dušan Kováčik.
Pri vašom pôsobení v Slovenských lodeniciach Komárno (SLK) opäť vzniklo podozrenie, že presúvate majetok z veľkej materskej firmy na menšie firmičky účelovo. Ako to bolo v tomto prípade?
Žiadne podozrenie, to bol fakt. Účelovo sme museli vytvárať menšie organizačné celky v rámci podniku, ktoré boli schopné získať prefinancovanie výrobného programu a prežiť. Bola to stratégia ako zachrániť aspoň časť výroby a udržať zamestnanosť. Vďaka tomu SLK prežili najťažšie obdobie existencie, keď došlo k bombardovaniu bývalej Juhoslávie lietadlami NATO. Inak by sme ich záchranu a predaj vôbec nemuseli riešiť. Lode z fabriky sa ku klientom totiž prepravovali po Dunaji. A prvé ciele náletov boli mosty. Ak máte nakontrahované lode, ktoré môžete odovzdať majiteľom iba v Čiernom mori, a až následne vám objednávateľ zaplatí dôležitú poslednú tranžu, tak je to katastrofa. Zastavili sa platby, zahraničné banky znervózneli a požadovali okamžité splatenie úverov. Tento kolotoč sa nezastavil ani vtedy, keď tieto úvery prevzala Slovenská kreditná banka. Bohužiaľ vláda jej nijako nepomohla, pritom platobnú neschopnosť SLK a ich nedostatočný tzv. capital accord spôsobili objektívne dôvody. Banku nechala padnúť a s ňou aj lodenice.
Ako by ste postupovali dnes? Bolo by to inak?
Čo sa týka lodeníc, ale aj iných firiem, ktoré spomínate, dnes by bol ich zlý stav riešený formálnou reštrukturalizáciou, ktorá ponúka štandardizovaný postup pre firmy v kríze. Väčšiu transparentnosť celého procesu a predovšetkým konfirmovanie jej výsledkov veriteľmi a súdom, čím by sa možno predišlo zbytočným dohadom o tom, či v danom čase existovali lepšie riešenia. Vtedy takáto legislatíva v použiteľnej podobe neexistovala.
Slovenský internet je plný príbehov firiem, ktoré skončili v konkurze a s ktorými sa spája vaše meno. Za veriteľmi spoločností sa zase objavili vám blízki ľudia. Opäť sa teda vynárajú otázky o účelovosti presúvania majetku z jedných firiem na druhé tak, aby ste z toho profitovali vy alebo blízki ľudia. Nie je tých krachov a konkurzov, s ktorými sa spájalo meno Hodorovský, predsa len priveľa?
Pohybujem sa v oblasti biznisu desiatky rokov, spoločnosti, v ktorých mám podiely, poskytli služby desaťtisícom klientov a obchodovali s tisícami firiem, firmičiek, ale aj veľkých spoločností. Stovky podnikov, dokonca aj tých veľkých, dnes už neexistujú. Niektoré prešli reštrukturalizáciami, niektoré skončili v konkurze, prípadne v likvidácii. Pokiaľ sa ale spoločnosť dostane do problémov, môže sa stať, že svoju časť dohody nesplní. Vznikne jej nesplnený záväzok. Keď napríklad úverový klient banky ide do konkurzu, banka si u správcu prihlási pohľadávku a uplatňuje si v konkurze svoje práva, sleduje vlastné záujmy. Všetko je v poriadku. Keď si prihlási pohľadávku Hodorovský, som „v pozadí“ konkurzu a určite chcem pripraviť o majetok dlžníka a ďalších veriteľov. Toto je ale karikatúra reality, v skutočnosti to funguje úplne inak. Všetci kopú za svoj tím, a koncovka je vždy o dohode medzi všetkými stranami.
