Schodmi do neba nazval Milan Rúfus do oblakov stúpajúce úzke švíky roličiek, ktoré v Liptovskej Tepličke vyrvali z moci pralesa predkovia dnešných Tepličanov. Génia výtvarne rozprávkovej krajiny pod Kráľovou hoľou zachytil majster fotografie Liptova Martin Martinček. Dnes vysokohorskú krajinu s prevahou lúk a pasienkov obhospodaruje PPD v Liptovskej Tepličke, ktoré sa špecializuje na potraviny s prívlastkom ekologické.
Územie vymodelovali v priebehu posledných štyroch storočí v pozoruhodnom súzvuku príroda, drevorubači a roľníci. Naďalej ho mení čas a postupujúca civilizácia. Na povestných Rúfusových schodoch do neba, ktoré tvorili 6 až 8 metrov široké terasy pôdy, rastie už len tráva. Pod úpätím schodov je jedno z mála rovnejších polí, na ktorom dozrieva obilie. Dolu pod ním je miešanka ďatelinotrávy.
Čítajte viac Šéf agrorezortu Vlčan o Mičovského liste: Nie celkom som ho pochopil, nebol som spokojný s výkonom protikorupčnej jednotky
V dedine s dva a pol tisíca obyvateľmi kedysi, bolo to ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, sa takmer všetky rodiny venovali poľnohospodárstvu. Gazdovia odmietali založiť družstvo, až ich tvrdohlavosť zdolal čas. V polovici sedemdesiatych rokov prakticky bez odporu vzniklo družstvo, keď len dvaja či traja roľníci nepodpísali vstup do JRD. Mladí muži a ženy odmietli hrdlačiť na krásnej dedovizni. Iné je vnímať ju okom objektívu a iné živiť sa len a len výlučne z pôdy.
Čas, pravda, prehodnocuje priority, ktoré považujú ľudia v istom okamihu rozvoja spoločnosti za dôležité. Vysokohorské poľnohospodárstvo nemôže nikdy súťažiť s najproduktívnejšími oblasťami krajiny úrodami. Má však iné tromfy, na ktorých môže stavať.
Návrat do prírody – každý po svojom
Reakciou na masovú produkciu priemyselného poľnohospodárstva a potravinárstva sa stalo zakladanie biofariem, hospodárstiev, ktoré sa oblúkom, využijúc nové technológie, začali vracať k vekmi prevereným zásadám pestovania či chovu zvierat. A to bolo vo svojej podstate ekologické.
V Liptovskej Tepličke k biohospodáreniu prispelo aj to, že prakticky celý chotár s výmerou 1 241 hektárov leží v Národnom parku Nízke Tatry. "Je tu množstvo cenných a chránených biotopov. Keď sme stáli pred otázkou, ako ďalej, vlastne sa núkalo jediné rozumné východisko: prejsť na biohospodárenie,“ hodnotí s odstupom času predsedníčka predstavenstva PPD Liptovská Teplička Anna Glejdurová.
Na čele družstva v Liptovskej Tepličke stojí už vyše dvadsať rokov. Je človekom, ktorý si živo pamätá dve doby: v čase jej mladosti dožívalo patriarchálne hospodárenie na pôde, symbolom ktorého bol volský záprah. Črtou súčasnosti je síce návrat ľudí do prírody, ale nie ako aktívnych hospodárov. Hľadajú v nej oddych a sily míňajú na rôzne športové aktivity. Na pôde zostalo len minimum Tepličanov. V družstve ich pracuje len 40, aj to takmer štvrtine z nich dáva prácu družstevný Agropenzión Dolinka.
Ten je príkladom nevyhnutnej diverzity v podnikaní, ktorú muselo družstvo rozvinúť v záujme svojho prežitia. Najprv vybudovalo reštauráciu, ktorá poskytovala občerstvovacie zázemie lyžiarom na blízkom svahu, a odtiaľ bol len krôčik k tomu, aby tím Anny Glejdurovej postavil s podporou európskych fondov agropenzión. Jeho súčasťou je wellness, bowling, kongresová sála s reštauráciou, ktorá sa opiera o tradičnú liptovské jedlá pripravované z mlieka, mäsa a zo zemiakov dorobených v miestnom chotári.
Mimochodom, zemiaky. V dedine nájdeme okolo 400 unikátnych pivničiek na uskladnenie grúľ. Sú to do 3 až 4 metrov vyhĺbené jamy, kam sa zmestilo aj 50 vriec zemiakov. Bez nároku na akúkoľvek klimatizáciu tu vydržali až do novej úrody. Naši predkovia, ako vidno, mali filipa. Nejaký čas využívalo pivničky aj družstvo, lenže kto by v súčasnosti znášal a vynášal vrecia na vlastnom chrbte do pivnice po rebríku. Tepličania kooperujú s družstvom vo Važci. Ponúkli mu techniku na pestovanie zemiakov, Važťania na odplatu sklady. Načo v čase napätých rozpočtov míňať peniaze, keď spolupráca umožňuje vynakladať ich účelnejšie.
Kilogram zemiakov v biokvalite z pohľadu cien, za ktoré sa predávajú v bežnej obchodnej sieti, nie je vlastne drahý. Pri predaji z družstevného dvora vyjde na 65 centov.
Zvonkohra priťahuje aj odstrašuje
V snahe dostať sa rýchlejšie k hotovosti vybudovali v družstve vlastnú mliekareň aj bitúnok. To umožnilo zamestnať ľudí a rozbehnúť výrobu mliečnych výrobkov z ovčieho aj kravského biomlieka, počnúc stopercentnou ovčou bryndzou končiac niťami.
Ponúkajú aj krehké hovädzie mäsko z plemena limousine. Dobytok spása hôľne pasienky, kilogram sviečkovice vyjde na 20 eur. Za takú cenu sa nedá kúpiť nikde na Slovensku, ani v akcii reťazca, ktorý hovädzie dováža z Írska. Nehovoriac o tom, že kým importované mäso putuje krížom cez Európu bezmála tritisíc kilometrov, hovädzina z Liptova nestráca zbytočnou prepravou ani deň.
Teraz družstvo realizuje jeden zaujímavý výskumný medzinárodný projekt. Výskumný ústav trávnych porastov a horského poľnohospodárstva v Banskej Bystrici, Lesy SR a univerzita v Krakove hľadajú spôsob, ako uchovať cenné biotypy. Kedysi, Anna Glejdurová to v mladosti sama praktizovala, zmetali "kvetenu“, teda semienka tráv a bylín, ktoré opadali pri skladovaní sena v šopách. Potom pozmetané osivo pestrej lúčnej zmesi vysievali na miesta, kde boli ležoviská pasúceho sa dobytka, alebo nimi obnovovali diviakmi rozryté pasienky.
Šopy a stodoly sú však už bez sena, preto tím mladých výskumných pracovníkov vyvinul stroj, ktorý očeše semená tráv a bylín rovno na lúkach. Na štvorcovom metri ich rastie okolo 50, tu je tajomstvo nielen vône, ale aj liečivých účinkov horského mlieka.
Toto leto sa vrátili do penziónu Dolinka turisti. Prišli aj Česi, ktorí sa nezľakli protichodných informácií o podmienkach dovolenky na Slovensku. Pochvaľovali si chutné a cenovo dostupné jedlá a dych berúce vychádzky po lúkach a kopcoch Nízkych Tatier. Keď podišli k Rúfusovým schodom do neba, pod nohami im zurčal Čierny Váh vytekajúci spod Kráľovej hole a oproti nej sa rozprestieral celý západný hrebeň Vysokých Tatier.
V Rakúsku turisti zdolávajúci majestátny Grossglockner prechádzajú okolo vysokohorských fariem. Všade sa pasie dobytok, vidno, že krajina má dobrých hospodárov. Družstvo v Liptovskej Tepličke v ničom za alpskými konkurentmi nezaostáva a ponúka rekreantom nečakané zážitky. Pastier Rastislav Bulava praskne bičom, aby pohol vpred stádom limousinov. Na zadošťanských lúkach vyše 1 200 metrov nad morom zaznejú melódie spiežovcov hompáľajúcich sa na šiji pasúcich sa zvierat. Symfónia zvonkohry sa nesie široko-ďaleko. Nadchýna okoloidúcich a odstrašuje medvede a vlky. Okolo stáda poskakuje borderská kólia aj ostrý vlčiak, ale jedno teľa sa vlčej svorke začiatkom leta aj tak podarilo ukoristiť. Keď Bulava rozpovie, že noc patrí šelmám, hneď vyrastie v očiach poslucháčov.
Vysoko v horách sú ľudia v nepretržitom kontakte s divočinou. Ako ich tu udržať? Kedysi, keď pôda bola jediným zdrojom obživy, chlapi pasúci dobytok a ovce spávali v jednoduchých kolibách. Ich strava bola veľmi jednoduchá. Opečený chlieb – gronka – potretý bryndzou alebo slanina, raz surová, inokedy škvrknutá ohňom. Dnes žijú pastieri v maringotkách, slnečné kolektory vyrábajú elektrinu na teplú vodu aj pre televízny prijímač.
Časy sa zmenili, ale vzťahy medzi prírodou a človekom zostali krehké. Družstvo v Liptovskej Tepličke však našlo spôsob, ako toto pradivo udržať na prospech človeka, domestikovaných i divo žijúcich zvierat. Žiť a nechať žiť. To je krédo 40 družstevníkov, ktorí uchovávajú život v dnes toľko cenenej prírode blízkej podobe.