Nejeden zo súčasníkov vrátane poľnohospodárov vníma a meria pôdu len cez prizmu peňazí. Ako zmeniť tento kurz? Vy ste skombinovali vedu s politikou aj umením – filmom. Pomáha to k inému pohľadu na pôdu?
Verím, že áno. Veda prináša stále ďalšie poznatky o tom, ako pôda funguje, aké procesy v nej prebiehajú a ako je celý systém nastavený a regulovaný. Ukazuje sa, že sa nedá ani v poľnohospodárstve pozerať na pôdu len cez prizmu úrody alebo výživy pestovaných rastlín. Ide aj o pôdnu štruktúru, jej schopnosť zadržiavať organickú hmotu, a teda aj uhlík alebo vodu. Na to všetko má vplyv aj nesmierne zložité spoločenstvo pôdnych organizmov a ich vzájomných vzťahov, pritom ich štúdium je vysoko komplexná odborná vec vyžadujúca celý rad expertov. Nielen verejnosti, ale aj pôdohospodárom a manažérom treba získané poznatky priblížiť populárnou formou, pomôže to pri chápaní odporúčaných či potrebných opatrení nad rámec napríklad klasickej agronómie. Problémy s klímou i vodným režimom, ale aj napríklad s eróziou pôdy jasne ukazujú, že doterajšie postupy nie sú dlhodobo udržateľné a treba ich zmeniť. Aby sa tak stalo, treba, samozrejme, chápať aspoň základy prebiehajúcich procesov a ich dôležitých zložiek či atribútov – inak, bez znalostí a náhľadu do problematiky ťažko očakávať zmenu v prístupe hospodáriacich subjektov.
Československo ako demokratický štát sa upevňovalo okrem iného aj Masarykovou pozemkovou reformou. Po roku 1948 prišla kolektivizácia, v roku 1991 reštitúcie a návrat pôdy pôvodným vlastníkom. Bolo to storočie zvratov v hospodárení na pôde. Akých hospodárov porodilo?
Myslím, že tu nie je úplne priama línia od pozemkových reforiem z prvej republiky k dnešku. Oveľa väčší dosah mali kolektivizácia za komunistického režimu a aj historická držba pôdy, ktorá bola na 40 rokov zabudnutá a pretrhnutá po znárodnení. Výsledkom sú najväčšie hony poľnohospodárskej pôdy v Česku i na Slovensku v porovnaní s celou ostatnou Európou. Nehovoriac o tom, že na nich často nehospodária vlastníci, ale nájomníci či nasledovníci družstiev. Veľmi často ani dodnes nie sú všetci reálni vlastníci známi, prípadne ich pripadá niekoľko na každú parcelu a aj tisíce na väčší poľnohospodársky podnik. Výkon vlastníckych práv je takmer nemožný a celý systém je veľmi komplikovaný a prekrútený.
Aké problémy to prináša v praxi?
Ak chce napríklad malý vlastník začať teoreticky hospodáriť „na svojom“, tak sa k pôde často nedostane. Jeho vlastníctvo je rozdrobené v drobných podieloch do viacerých malých plôšok v rámci viacerých katastrov, navyše v spoluvlastníctve s inými, často už vzdialenými príbuznými, ktorých ani nevie vždy dohľadať. Jednoducho povedané: bez pozemkovej reformy, teda pozemkových úprav a scelenia vlastníckych podielov (nie úplne presne sa tomu hovorí komasácia) malý vlastník takmer nemá šancu začať gazdovať na pôde predkov.
Ako by ste charakterizovali súčasných hospodárov na pôde?
Ako veľmi rôznorodú skupinu. Sú hospodári, čo situáciu využívajú. Napríklad tým, že berú obrovské peniaze z európskych dotácií, pretože na danej ploche hospodária. Ako, to je námet na inú diskusiu. Niekedy gazdujú celkom obstojne, ale niekedy len „naoko“ a nemajú na uľahčení prístupu vlastníkov k ich majetkom najmenší záujem. Uplynulý vývoj teda zrodil najrôznejších hospodárov. Takých, ktorým ide o vec a modernizáciu poľnohospodárstva, poľnohospodárov, ktorí vnímajú aj ekologickú dimenziu pôdy, nielen produkčnú. Je tu aj skupina klasických poľnohospodárov, pre ktorých je hlavným poslaním najmä čo najvyššia produkcia. Napokon sú tu aj rôzni špekulanti, agrobaróni, ktorým ide hlavne o rýchly a veľký zisk. Žiaľ, tých posledných nie je málo, a navyše – ukázalo sa to v ostatných rokoch – majú veľký vplyv a silnú loby.
Štruktúra slovenského poľnohospodárstva je obrazom historického vývoja. Prevahu majú veľké poľnohospodárske podniky, rodinné farmy, typické pre západnú Európu, sú v menšine. Aký vývoj predpokladáte v najbližšom desaťročí?
Veľmi veľa bude záležať na tom, ako sa k poľnohospodárstvu postaví celá spoločnosť. Nové nastavenie poľnohospodárskej a dotačnej politiky, na ktorú ide jedna tretina celého rozpočtu únie, dáva členským štátom priestor pre modernizáciu a ekologizáciu poľnohospodárstva. Len si musia takto zacieliť dostatočne veľkú časť podpory – systém to umožňuje. Očakávam, že porastie aj dopyt verejnosti jednak po produktoch ekologického poľnohospodárstva a jednak aj po neprodukčnej, krajinotvornej a pôdotvornej či pôdoochrannej úlohe poľnohospodárov. Ak sa oboje spojí a dobre využije, je tu šanca na pohyb týmto – podľa mňa jednoznačne správnym – smerom.
Podľa analýzy EK má Slovensko druhý najvyšší podiel mladých poľnohospodárov – 11,1 percenta na celkovom počte manažérov fariem. Priemer EÚ bol v skúmanom roku 2016 len 5,1 percenta. Je to však len zdanlivo dobré, pretože slovenské hospodárstva sú malé – ich výmera je len 38 hektárov oproti 80 v EÚ a dovedna obhospodarujú tieto farmy roľníkov prvej generácie len necelých 23-tisíc hektárov. Majú rodinné farmy v rámci novej SPP vyhliadky na posilnenie a rozšírenie?
Ako už som uviedol, šanca tu je, taká, aká nebola nikdy predtým. Jej využitie závisí výrazne od toho, ako si systém sami nastavíme a či odstránime bloky, ktoré týmto príležitostiam bránia (uvedená rozdrobenosť a štruktúra vlastníctva). Trochu zjednodušene povedané, máme to – teda slovenská vláda, ale aj slovenskí poľnohospodári – vo svojich rukách. Miernu skepsu však vytvára skúsenosť, že napriek deklaráciám vôle a podpory v minulosti sa toho doteraz pre malých či mladých poľnohospodárov reálne veľa neurobilo. Podpory, ktoré boli k dispozícii, narážali jednak na veľmi obmedzený prístup k pôde (niekedy aj k vlastnej) a jednak na veľmi zložitú a byrokratickú procedúru, ktorú si práve malí a mladí nemohli dovoliť, alebo na to skrátka nemali kapacitu či nervy.
Hendikepom Slovenska je nízka odborná príprava mladých manažérov poľnohospodárskych fariem, či už základná, alebo úplná. Sme hlboko pod priemerom EÚ (28 percent na Slovensku oproti 43 percentám priemeru EÚ). Prečo je to tak, veď máme dve univerzity, množstvo stredných škôl?
Určite to súvisí so všeobecným stavom slovenského vzdelávacieho systému i zotrvačnosti vysokoškolského vzdelávania. Miera inovácií, otvorenosti európskym a svetovým trendom a ďalšie aspekty by mohli byť oveľa vyššie. Kvalita niektorých absolventov je naozaj povážlivo podpriemerná, aj keď sú, samozrejme, aj opačné príklady. V Holandsku či Nemecku, vo Švédsku aj inde v západnej Európe sú poľnohospodárske univerzity ťahúňmi nových prístupov, dramatickej ekologizácie a úplne nových postupov, výrazne sa venujú príprave farmárov s orientáciou na mimoprodukčné funkcie poľnohospodárstva atď. U nás sa stále ešte bežne diskutuje o rozporoch medzi pohľadmi ekológov a poľnohospodárov či lesníkov, a namiesto spoločného ťahu opierajúceho sa o vedecký pokrok vznikajú názorovo vyhranené „opozičné“ tábory, ktoré sa navzájom osočujú namiesto úzkej spolupráce. Máme v tejto oblasti čo robiť a čo doháňať.
Poľnohospodárske samosprávy vkladali veľké nádeje do Plánu obnovy. Ten v aktuálnej podobe vyvolal sklamanie. Uvedomuje si vláda, akú rolu hrá poľnohospodárstvo, potravinárstvo a vidiek so všetkými aktivitami v živote krajiny?
Bol by som v hodnotení trochu umiernenejší. Plán obnovy je primárne nástrojom na zvládnutie dôsledkov koronakrízy, samozrejme, so zacielením na udržateľnú a zelenú budúcnosť a reformy. Nemá cenu obnovovať to, čo vedie k ďalším (klimatickým, ekologickým, ale aj iným) problémom. Plán obnovy nie je nástroj na riešenie dlhodobej poľnohospodárskej či lesníckej politiky, problémy v týchto oblastiach nie sú problémami po covide, ale po dlhodobom vývoji z mnohých dekád. Na reštrukturalizáciu týchto sektorov a ich prepojenie so starostlivosťou o ekosystémy, biodiverzitu či ochranu prírody existuje obrovský balík peňazí, ktorý je tu k dispozícii dlhodobo a v ktorom je oveľa viac peňazí, ako by pripadlo na tento sektor „pomerovo“ a jednorazovo z Fondu obnovy. Treba teda predovšetkým myslieť na správne a dlhodobé nastavenie Spoločnej poľnohospodárskej politiky. To, samozrejme, neznamená, že sa vo Fonde obnovy niektoré z týchto problémov objaviť nemôžu, napríklad vo forme nejakých pilotných, ukážkových riešení – ale systémovo to patrí inam.
Vráťme sa teraz na pôdu ako takú. Keby sme kvalitu slovenských pôd a počínanie jej hospodárov merali kritériami filmu Živý plášť planéty Zeme – Geoderma, kde vysvetľujete zrod pôdy, jej život a reakcie na činnosť človeka, aký obraz by vystal pred nami?
Žiaľ, podnetom pre nakrútenie filmu bol stav pôdy. Čoraz väčší podiel poľnohospodárskych pôd je degradovaný, aj keď poľnohospodári „len“ uplatňovali niektoré štandardné, a teda v minulosti či aj dnes odporúčané postupy. Najmä v oblastiach veľmi intenzívneho poľnohospodárstva sú dnes pôdy významne degradované, bez oživenia a takmer bez nadzemnej biodiverzity. Pôdy, ktoré stratili veľkú časť svojej pôvodnej organickej hmoty („humusu“), ktoré nemajú dobrú štruktúru, horšie držia vodu a podliehajú erózii. Veľa pôd je zhutnených, v spodných vodách nachádzame zvyšky pesticídov, ale niekedy aj nadmerné množstvo vyplavovaných živín. Mnoho pôd už de facto prešlo z režimu prirodzeného fungovania s recykláciou mŕtvej organickej hmoty, bohatou pôdnou mikroflórou a faunou udržujúcou pôdnu štruktúru atď. na viac-menej hydroponický režim.
Pôda v hydroponickom režime? Čo tým presne chcete povedať?
To, že dodávame pestovaným rastlinám, čo potrebujú (minerálne hnojivá), chránime ich pesticídmi a prípadne ich musíme aj zavlažovať, a ešte musíme či skôr mali by sme robiť špeciálne opatrenia proti zvýšenej erózii a nejakým spôsobom riešiť mechanické zhutnenie podorničia. Nielen v tomto filme, ale aj v prednáškach a diskusiách som sa usiloval ukázať, že existuje cesta späť. Teda že pôda môže fungovať oveľa prirodzenejšie – a navyše, že je to dobré aj pre klímu, vodný režim či biodiverzitu. Zatiaľ sa nám však zhoršovanie celkového stavu pôd nepodarilo ani zastaviť, tobôž zlepšiť. Našťastie už sa nájdu tu a tam čiastkové príklady, že to funguje, že sa to dá.
V porovnaní s rovnako veľkým, ale trojnásobne ľudnatým Holandskom máme pôdy dosť. Na naše územie neútočí stúpajúca hladina mora, zato je naším nepriateľom erózia, vodná i veterná, suchá, očividná klimatická zmena, ale aj ľahostajnosť. Z čoho začať pozdvihnutie hospodárenia?
Ľudský dôvtip a vynaliezavosť sú úchvatné a dokážu zvládnuť skoro všetko. Háčik je ale v tom, že rozlohy poľnohospodárskych pôd sú v sume obrovské a nie je možné z hľadiska zdrojov tieto problémy riešiť technicky a technologicky. Stojí to príliš veľa peňazí, energetických i materiálnych zdrojov – a nejde len o to, či si ich dokážeme zaplatiť. Niektoré jednoducho začínajú chýbať (živiny, voda a pod.). Musíme sa naučiť využívať čo najlepšie a najdôvtipnejšie prírodné, prirodzené postupy – reštartovať v čo najväčšej miere to, čo funguje samovoľne a čo je overené miliónmi rokov fungovania. V spojení s modernou vedou to znamená nielen zabezpečenie výživy spoločnosti, ale aj fungovania ekosystému a zmiernenia dosahov na klímu či vodný režim. Myslím, že dnes už vieme, že sa to dá. Len musí byť vôľa sa do toho pustiť, a, pravdaže, aj do pôdy investovať. Peniaze, energiu i ľudský rozum.
Nestojíme v krajine s neuveriteľne roztriešteným vlastníctvom k pôde nielen pred pozemkovými úpravami, ale pred pozemkovou reformou, na akú mal guráž pred sto rokmi zakladateľ čs. štátu Masaryk? Vieme si vôbec predstaviť hĺbku zmien, ktoré nás čakajú?
Dúfam, že to aspoň tušíme. V každom prípade s každým premeškaným dňom sa problém prehlbuje, takže si myslím, že nie je na čo čakať. Mali by sme začať ihneď, a navyše pomerne masívne. Ľahké to nebude, a určite nebude za rok či päť „hotovo“. Často sa ma pýtajú, ako dlho treba robiť „zelené“ opatrenia, aby sme pôdy dostali aspoň do pôvodného, teda funkčného a nedegradovaného stavu. Na to je veľmi ťažké odpovedať. Výskumy naznačujú, že doba obnovy je určite porovnateľná s dobou, odkedy k degradácii vo väčšej miere začalo dochádzať.
Skúste to spresniť.
Máme dramaticky intenzifikovanú poľnohospodársku výrobu po kolektivizácii, čo je obdobie od šesťdesiatych rokov, nejakých 5 až 6 dekád. To znamená, že pred nami je možno aj polstoročie intenzívnej práce, aby sme veci napravili. Ak k tomu pridáme ešte klimatickú zmenu a pokles biodiverzity, môže to trvať aj dlhšie. Na druhej strane, niektoré opatrenia môžu fungovať aj relatívne rýchlo. Efekt správneho postupu uvidíme už o niekoľko rokov, ako dôsledok dobre zvoleného jedného či dvoch osevných postupov a sprievodných opatrení. Dobré príklady poznám aj zo Slovenska, preto som si istý, že to funguje. Zastavenie degradácie pôd, naštartovanie ich regenerácie, obnovy, by mal byť náš bezprostredný a dosiahnuteľný cieľ. Musíme to však chcieť – poľnohospodári, ekológovia, ochranári, ale hlavne to musí požadovať spoločnosť ako celok.