Keby bol minister zostal pri svojom návrhu, ktorý zápalisto obhajoval na pôde Národnej rady SR ešte 12. februára, bol by najviac potešil malých hospodárov. V súčte s jednotnou platbou na plochu (aktuálne 117 eur) mali na hektár pôdy získať 267 eur. Išlo o nebývalo štedrú podporu.
Touto dotáciou chcel Mičovský podporiť a prebudiť k aktívnemu hospodáreniu na pôde všetkých, ktorí majú viac ako jeden hektár. Odôvodňoval to okrem iného aj tým, že v situácii, keď Slovensko dováža čoraz viac potravín, treba posilniť upadajúcu potravinovú sebestačnosť krajiny a tiež zotrieť rozdiely v podporách medzi veľkými a malými. "Ideme urobiť pre vidiek to, čo jednoznačne treba,“ povedal Mičovský. A dodajme, že aj pre krajinu.
Predstava, že na hraniciach spadnú rampy a zahraničné kamióny s mäsom, so zeleninou a s ovocím zostanú zablokované, je desivá. Stačí sa pozrieť na nemecké priechody. Slovensko naozaj potrebuje všestranne mobilizovať svoj produkčný potenciál a minimalizovať importy potravín, tobôž keď sa nevie vymaniť z covidovej nákazy.
Spôsob, akým minister predostrel návrh podpôr, však zaskočil poľnohospodársku samosprávu aj koaličných partnerov. Nepredchádzala mu totiž prakticky žiadna diskusia. Až na konci januára portál polnoinfo.sk vypáčil nevinnou otázkou z ministrových úst informáciu o podobe redistributívnej platby. Zdvihlo sa cunami búrlivých reakcií naprieč všetkými stavovskými organizáciami. Od nesúhlasných až po podporné.
Rozladený orchester
V najzrozumiteľnejšej skratke obsah týchto reakcií pre verejnosť, ktorá sa nevyzná v zložitom systéme rozdeľovania bruselských podpôr, vyjadrovali debničky, ktoré ministrovi Mičovskému poslali poľnohospodári. Kým prvá od Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory bola prázdna, združenia malých poľnohospodárov mu poslali debničku plnú klobás a iných dobrôt. Mičovský ich zobral na najbližšie rokovanie vlády.
Ešte predtým dostal minister sugestívnu novinársku otázku, ktoré potraviny sú lepšie, či od malých, alebo od veľkých výrobcov. Diplomaticky odvetil, že si váži všetky slovenské potraviny. Bola to dobrá odpoveď, ale otázka znie inak: Ako sa čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie dopracovať k plnej komore potravín, ktorú by mali zaplniť všetci, ktorí hospodária na slovenskej pôde? Malí, strední, veľkí a, samozrejme, aj agrofirmy so zahraničným kapitálom.
Slovenské poľnohospodárstvo má jeden z najpestrejších orchestrov. Je najvyšší čas vyladiť hru tohto komplikovaného telesa, nevidieť len niektorých, ale nájsť miesto a náležitú rolu i podporu pre každého hráča v ňom. Nedosiahne sa to jedným rozhodnutím, ale systémovými opatreniami, s ktorými sú uzrozumení všetci, tak sami hospodári, ako aj zákonná a výkonná moc, ktorá sa zaklína dobrom krajiny, teda aj jej potravinovou sebestačnosťou.
Redistributívnu platbu v Európe využíva deväť krajín. Ide o dotáciu, ktorá slúži na dorovnanie príjmov najslabších hospodárstiev, preto je táto platba odviazaná od produkcie, nezávisí teda od toho, koľko kto čoho dopestuje či dochová. Na jej vyplatenie stačí, že človek vlastní pôdu a požiada o vyplatenie dotácie. Práve to vyvolalo emócie. Stačí občiansky preukaz, deklarovať pôdu a na účet prídu peniažky. To, či človek hospodári, alebo nie, nerozhoduje.
Ide o peniaze, ide o všetko
Ak niečo Slovensko potrebuje, tak upokojiť a zjednotiť poľnohospodárov bez rozdielu príslušnosti k stavovskej organizácii a nájsť spôsob, ako v európskych dotačných podmienkach, ktoré nepodporujú rast produkcie, dosiahnuť jej zvýšenie. To je pre slovenskú politiku už roky tvrdý oriešok.
Mičovský uvidel riešenie v razantnom zvýšení redistributívnej platby. Vytiahol ju na maximálnu možnú hranicu 150 eur, čo malo priniesť vyššie zdroje aj do tzv. viazaných platieb, a teda vyššiu podporu pre tzv. citlivé komodity, ako je ovocie, zelenina, živočíšna výroba, v sume takmer 10 miliónov eur. Zároveň mal v rukáve takmer 20 miliónov eur na ozelenenie krajiny.
Bola na to, pravda, potrebná jedna maličkosť – presunúť z druhého piliera, z ktorého sa financujú programy rozvoja vidieka, 64 miliónov eur.
Keď ide o peniaze, názory sa rozchádzajú. Mičovský, ktorý z čista jasna oznámil svoj štedrý dotačný návrh, narazil na odbornú a politickú oponentúru koaličných partnerov.
Tí nesúhlasili, aby dotáciu 150 eur dostávali ľudia s výmerou pôdy od 1 do 5 hektárov. Navrhovali pre nich len 30 eur na hektár pôdy. V tejto skupine poberateľov je okolo deväť a pol tisíca fyzických osôb nepodnikateľov. Niektorí pôdu obrábajú, chovajú zvieratá, iní nie. Minister nástojil, aby všetci bez rozdielu dostali 150 eur na hektár. Spor mala vyriešiť koaličná rada minulý pondelok.
"Rozišli sme sa s tým, že minister do minulého štvrtka predloží písomný návrh na riešenie. Nemal som ho ani v piatok ráno, ale vo štvrtok napoludnie oznámil Ján Mičovský cez Rádio Expres, že odošle do Bruselu návrh na redistributívnu platbu vo výške 50 eur,“ povedal pre Pravdu predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Jaroslav Karahuta (Sme rodina). "Žiadne detaily nepoznáme,“ dodal.
Piatok 19. februára bol posledný deň, keď muselo Slovensko oznámiť, či využije redistributívnu platbu. Z dobre informovaného zdroja má Pravda informáciu, že minister Mičovský využil svoju právomoc a Európskej komisii poslal žiadosť o redistributívnu platbu naozaj vo výške 50 eur na hektár, čo bude výdavok za 11,1 milióna eur. Bude to tretia najvyššia platba v EÚ, rovnako vysoká ako v Nemecku, viac dáva len Bulharsko (77 eur) a Valónsko, francúzsky hovoriaca časť Belgicka, 127 eur na hektár.
Cielene, nie naslepo
Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský (OĽaNO), ako je to už zvykom, opäť raz prekvapil. Všetkých, koaličných partnerov, najmä však malých vlastníkov pôdy. Tým sľuboval redistributívnu platbu v sume 150 eur, napokon z nej bude len jedna tretina. Vzbudil veľké nádeje, ale realita je trochu iná.
Achillovou pätou Slovenska je živočíšna výroba a špeciálna rastlinná výroba, ktorá zahŕňa pestovanie zeleniny, ovocia a hrozna. Vo všetkých týchto produktoch Slovensko výrazne zaostáva. Práve tu treba pridať. To, čo Mičovskému zazlievajú jeho kritici, a sú to tak koaliční partneri, ako aj Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, je, že odvetvie chce revitalizovať ad hoc riešeniami, neopiera sa o analýzy a keď diskutuje, aj s poľnohospodármi, tak neraz o päť minút dvanásť.
Čakalo by sa, že jeho prirodzenými spojencami budú koaliční partneri. Veď programové vyhlásenie vlády, súčasťou ktorého je aj redistributívna platbe, je spoločným vládnym programom. V koalícii to však škrípe, na definitívnu podobu platby vládnu totiž rôzne názory.
"Bez analýzy dopadov na vidiek nemôžeme prijímať zásadné opatrenia v desiatkach miliónov eur,“ vyjadril podstatu problému šéf pôdohospodárskeho výboru Jaroslav Karahuta (Sme rodina). Karahuta načrtol, s čím má nielen on, ale aj ďalší poslanci či experti problém. Rozviedol, že sebestačnosť v citlivých položkách možno dosiahnuť dvoma spôsobmi. Využijúc finančné nástroje začne pár veľkých podnikov vyrábať to, čo Slovensku chýba. Na špeciálnu rastlinnú výrobu im stačí plocha okolo 50 000 hektárov. Lenže aký to bude mať dopad na zamestnanosť a podobu vidieka, pýta sa Karahuta.
Možno to urobiť podľa neho aj tak, že do pestovania ovocia a zeleniny sa zapoja malí a strední poľnohospodári, čo zmení charakter vidieka. To isté platí o spracovaní. Možno ho robiť cez jeden veľký podnik alebo ten istý výkon a produkciu zabezpečiť cez desať menších podnikov. Ide o stratégiu, smerovanie, a práve to Slovensku chýba, myslí si Jaroslav Karahuta.
"Povedal som ministrovi, že keď chce dať 267 eur od jedného hektára, tak tým, čo majú jeden či dva hektáre pôdy, nepomôže. Vytvára to iba falošnú nádej, že štát sa ide o nich starať. Preto som prosil a navrhoval, aby sa vytvorilo systémové riešenie na budúci rok. Vieme, koľko stojí založenie jedného hektára zeleniny či sadu jabloní. Podporme to, ale nie naslepo. Nech sa ľudia zaregistrujú, nech sa z nich stanú podnikateľské subjekty a nech sa pripravia na produkciu. Pretože ak tohto toku dostanú peniaze a nemajú výrobno-odbytové združenia, obyčajné výkupne, akými boli kedysi Záhradkárske služby, nič z toho nebude. Keď to malý hospodár dopestuje, nemá to kde predať. Ide o systémové riešenie celého potravinového reťazca od pôdy až po pult. Nemožno vynechať jednu časť reťazca, lebo je to kontraproduktívne,“ vysvetlil Karahuta.
(sd)