Hneď po získaní inžinierskeho diplomu vyrazil Pavel Petránek na Britské ostrovy. U tamojších farmárov získal nielen neoceniteľné skúsenosti z chovu moriek, ale naučil sa aj obchodovaniu, cteniu zásady môj zákazník, môj pán. Ak chce farmár prežiť, musí ľuďom vyjsť v ústrety. Táto zásada, okrem toho že Petránek perfektne zvládol chov, vybudoval porážkovú linku a rozvoz čerstvo zabitých farmárskych kurčiat a moriek rovno do rúk svojich zákazníkov, drží Petránka už roky nad vodou.
Pred vyše desiatimi rokmi vtedy mladý energický inžinier stavil všetko na jednu kartu. Odkúpil za všetky úspory nadobudnuté prácou na anglických farmách skrachované družstevné hospodárstvo. Tak konal muž, ktorý kedysi ako dospievajúci chlapec na otázku rodičov, akú odmenu si praje za dobré vysvedčenie, odvetil, nech mu kúpia kravu. Aj kúpili a mlieko z jej predaja sa stalo štipendiom pre vysokoškoláka.
Neraz sa bojíme o budúcnosť slovenského poľnohospodárstva, ale kdesi hlboko v genetickej banke spoločnosti sa akoby zázrakom aktivujú záchranné mechanizmy a na svet prichádzajú ľudia schopní ukázať, že ešte neudrela posledná hodina. Slovenské sedliactvo v rôznych podobách prežilo a hlási sa o slovo.
Petránkovi každý deň zvoní budíček o piatej ráno. O šiestej je už na farme, ale nie sám, asistuje mu sedemročný syn Jakub. Chlapec vstáva sám, netreba ho nútiť. Farma, kde sú okrem moriek a sliepok ešte dva kone, jeden preňho a druhý pre sestru Terezku, a dvadsať oviec, priťahuje Jakuba ako magnet.
Stále platí: krv nie je voda.
Petránek vraví, že z koncoročného finišu sa s manželkou dlho spamätúvali, ale keď vidí záujem detí o zvieratá, nadobúda istotu, že farma, ktorú začal budovať a ktorá sa zapísala do chuti spotrebiteľov, vydrží ďalšie desaťročia.
"Pandémia prejde. Aj naši predkovia museli vydržať mrcha časy, musíme si s nimi poradiť aj my,“ vraví Pavel Petránek. A dáva do pozornosti jednu vec: "Ľudia chcú jesť lepšie, preto nám rastú objednávky na čerstvú hydinu. A ešte čosi dôležité sa stalo: národ prestáva plytvať potravinami.“