Svetový deň pôdy: Z pôdy je tovar, nie základ života

Sto až stodvadsať rokov, teda takmer dva ľudské životy trvá, kým v prírode vznikne jeden centimeter pôdy. Na Slovensku jej denne ubudne 12 hektárov. Polovica je nenávratne stratená, padne za obeť rozvoju a blahobytu spoločnosti, ktorý symbolizujú satelitné sídliská, obchody, priemyselné parky, cesty. Druhú polovicu si berie späť príroda samonáletom lesných drevín.

ielen Slovensko, celý svet má problém s tým, ako nakladá s dedičstvom predkov. Na dnešok pripadá Svetový deň pôdy. "Máme jej čoraz menej, ale stále nám akosi nedochádza, že s pôdou zle hospodárime,“ hovorí prezidentka Slovenskej pedologickej spoločnosti, pôdoznalkyňa Jaroslava Sobocká.

Príroda obdarila Slovensko najkvalitnejšími pôdami, aké stvorila – černicami a černozemami. Z celej výmery poľnohospodárskej pôdy ide len o päť percent. Na porovnanie, v západnej Európe sa takéto pôdy takmer nevyskytujú. Sú len na Ukrajine, až 70 percent pôdy tam pripadá na černozeme a takzvané šedozeme, a v Ruskej federácii. Obe krajiny sa, mimochodom, stali opäť svetovými obilnicami.

Obilia, kukurice, repky, slnečnice a cukrovej repy – cukru produkuje dosť aj Slovensko, ale k pôde sa nespráva zodpovedne.

Tri hriechy súčasníkov

Keď začiatkom septembra usporiadala Slovenská akadémia poľnohospodárskych vied v spolupráci s SPU v Nitre sympózium o pozemkových úpravách, vedci aj poľnohospodári upozornili, že spôsob, akým hospodárime na pôde i s pôdou, je dlhodobo neudržateľný.

"Len málo zo súčasníkov vníma pôdu ako nenahraditeľný prírodný zdroj, zato celkom jednoznačne ju chápu ako tovar, ktorého cena z roka na rok rastie,“ všíma si Jaroslava Sobocká, ktorá Slovensko zastupuje v rôznych medzinárodných expertných komisiách. Okrem iného pracuje v skupine pre oblasť Zdravie pôdy a potraviny.

Vysoké zábery pôdy, jej degradáciu, predovšetkým eróziu, a úbytok organickej pôdnej hmoty považuje Sobocká za tri najväčšie hriechy moderného Slovenska. Krajina, ktorá mala ešte z čias socializmu jeden z najprísnejších systémov ochrany pôdy (v dôsledku industrializácie ubudlo zhruba takmer štvrť milióna hektárov), po roku 2000 liberalizovala zábery na pôde.

Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda

bager Za to, že sa Slovensko stalo automobilovou veľmocou, zaplatilo najdrahšou zmenkou, pôdou.

Okrem iného priniesli aj to, že na južnom Slovensku sa odrazu mohlo stavať na najúrodnejších pôdach – zostalo chránených len 30 percent pôdy v katastrálnom území. Za to, že sa Slovensko stalo automobilovou veľmocou, zaplatilo najdrahšou zmenkou, pôdou. V Trnave, Nitre, ale aj Bratislave či pri Žiline vyrástli automobilky na najproduktívnejších pôdach. Priemyselný park neďaleko Serede zabral takisto výnimočné úrodné pôdy.

Výstavba priemyselných parkov, z ktorých nejeden dodnes hľadá nositeľov pracovných príležitostí, rovnako ciest, satelitných sídlisk a s nimi spojenej infraštruktúry, priniesla ohromné kapitálové zhodnotenie pôdy aj nevídaný zásah do vzhľadu krajiny. Kto prešiel severným Talianskom na prelome tisícročí, bol šokovaný vzhľadom jeho priemyselných zón, ktoré obkľúčili krásne renesančné mestá.

Niečo podobné sa deje posledných 20 rokov na Slovensku. Zvláštnym fenoménom je horúčkovitá výstavba obytných satelitov, novodobých pevností s vysokými betónovými plotmi. Bez ladu a skladu vyrastajú aj uprostred polí alebo, naopak, rýchlo obkolesujú areály poľnohospodárskych podnikov. Tam, kde ešte prežili farmy dobytka a ošípaných, sa rodí konflikt medzi novousadlíkmi a poľnohospodármi.

Ten vzniká aj pri pokusoch založiť nové farmy živočíšnej výroby. Slovensko, ktoré si akosi zo zvyku hovorí, že je vidieckou – rozumej poľnohospodárskou – krajinou, ňou prestáva byť.

Sterilná krajina, sterilná zem

Narodila sa nová generácia ľudí, ktorá vyrástla bez kontaktu so zvieratami, a to nielen v meste, ale aj na vidieku. Už len zlomok starých rodičov chová typické hospodárske zvieratá. Krava je zriedkavosťou, čoraz častejšie aj ošípané a hydina. Zo slovenského vidieka sa stáva sterilná vidiecka krajina, pretože ľuďom prekážajú vône a pachy príznačné ešte pre družstevnú dedinu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia.

Foto: SHUTTERSTOCK

prasa, prasatá Už len zlomok starých rodičov chová typické hospodárske zvieratá.

Česť tým chovateľom, ktorí vytrvali, či mladým, ktorí začali z gruntu odznova. V priebehu posledných tridsiatich rokov sa stal pre krajinu typický iný trend. V niekoľkých vlnách sa poľnohospodárstvo vzdalo chovu zvierat, keď celkove ubudlo vyše milióna hláv hovädzieho dobytka, bezmála dva milióny ošípaných a milióny kusov hydiny – hrabavej i vodnej – a to predovšetkým na farmách veľkých poľnohospodárskych podnikov, ale aj v drobných chovoch vidiečanov.

Tento masový únik od živočíšnej výroby priniesol nový spôsob hospodárenia. Prevládla rastlinná výroba a v nej pestovanie obilnín, olejnín, ako-tak sa uchovalo pestovanie repy, zato upadlo zeleninárstvo, ovocinárstvo a vinohradníctvo.

Oteplenie prinieslo rozšírenie pestovania kukurice až po samé Tatry, boom výroby biopalív pestovanie repky. "Moderný“ spôsob využívania pôdy, ktorá prišla o zvieratá ako svojho prirodzeného partnera, sa nemohol neprejaviť na jej kvalite.

Degradácia pôd a predovšetkým erózia – spôsobená zrážkami či vetrom, je obrovským problémom. Splavom či odviatím ornice je ohrozených 40 percent z výmery pôdy, s čím sa musí krajina v najbližších desaťročiach vyrovnať.

Nebude to jednoduché, pretože cez pozemkové úpravy (komasáciu) treba posceľovať rozdrobené pozemky na navonok obrovských lánoch. Tam prihliadajúc na svahovitosť pôdnych blokov prichodí vysadiť remízky, vetrolamy, obnoviť aleje alebo vybudovať aj malé vodné nádrže na zachytenie zrážok.

Zlato v rukách múdrych

Ľahko sa to napíše či vysloví, ale bude to nesmierne ťažké. Musíme prekonať stereotypy vo vnímaní a v obhospodarovaní pôdy a zároveň prihliadať aj na možnosti ekonomiky – štátu i existujúcich poľnohospodárskych podnikov. V záujme prežitia čaká Slovensko gigantická úloha, ktorú si ani nevieme dosť dobre predstaviť.

Švajčiari, Dáni, Nemci, ktorí žijú na vidieku, nevnímajú maštaľný hnoj ako problém. Určite preto, lebo ich poľnohospodárstvo neprešlo toľkými zvratmi, čo slovenské. Bolo a je stále prítomné na vidieku v plnokrvnej podobe, teda aj so zvieratami. V Nemecku sú dodnes dediny, napríklad vo Švábsku, kde skladujú hnoj v úhľadných kockách na priedomí. Čo by na to povedal našinec?

Pôda potrebuje organickú hmotu, lebo tá je potravou pre mikroorganizmy, ktoré garantujú jej zdravie aj žiaducu hrudkovitú štruktúru. Bez zdravej pôdy niet zdravých potravín, práve to akcentuje tohtoročný Svetový deň pôdy. Ak chceme byť zdraví, musíme ozdraviť pôdu. Vzdali sme sa mnohých dobrých praktík, ktorých sa pridŕžali naši dedovia, uplatňovali ich z dnešného pohľadu v závideniahodnej miere aj družstvá do roku 1990. Nezostáva nič iné, len sa k nim vrátiť.

Nové technológie dokážu zázraky, ale to základné sa musí zmeniť v nás samých. Musíme si uvedomiť nielen cenu pôdy vyjadrenú peniazmi, ale aj jej nevyčísliteľnú hodnotu z hľadiska uchovania toho najcennejšieho – ľudského života. A to znamená aj pozornejšie plánovať výstavbu sídlisk, neťahať ich k farmám, nerozparcelovať chamtivo pozemky po samý okraj čoraz rušnejších ciest.

Svetový deň pôdy nám pripomína mnohorozmernosť pôdy. Sme súčasťou životného prostredia tak ako pôda, od ktorej čistoty a funkčnosti závisí aj kvalita nášho života. Pôda, ktorá nás živí, sa utvárala päť- až šesťtisíc rokov. Treba to mať na pamäti pri každom novom plánovanom zábere. Ako vraví Jaroslava Sobocká, pôda sa mení na zlato v rukách múdrych. Keby sme pokračovali v záberoch súčasným tempom, o 500 rokov nebude na Slovensku kde žiť.