Ako krajina vína prichádza o víno

Slovenské vinohradníctvo a vinárstvo sa ocitli na pokraji života a smrti. Každý, kto sa pohybuje po krajine s otvorenými očami, vidí obrovské plochy neobrábaných vinohradov, ktoré si podmaňujú developeri alebo divo rastúci les. Nečudo, že na Slovensku sa predáva z vlastných vinohradov už len menej ako jedna tretina všetkého vypitého vína. Za tejto situácie sa ide prijímať nový zákon o vinohradníctve a vinárstve.

29.11.2020 06:00
Rakúsko, vinohrad, vinice, hrozno Foto:
Vinohradníci pri stretnutí s Jánom Mičovský vylíčili ministrovi, s čím zápasia pri obrábaní vinohradov.
debata (14)

Keď pred 280 rokmi preberala žezlo nad Rakúsko-Uhorskom panovníčka Mária Terézia, hrozilo, že sa jedno z najväčších európskych mocnárstiev rozpadne. Nestalo sa tak, panovníčka postupne prijala celý rad múdrych – nadčasových – opatrení vrátane sprehľadnenia vlastníctva pozemkov. Tereziánske edikty odštartovali hospodárske oživenie.

Paradoxne takmer po troch storočiach sa situácia, ktorú sme už raz na Slovensku zažili, opakuje. Jednou z príčin úpadku slovenských vinohradov je neusporiadané vlastníctvo k pozemkom a neschopnosť slovenskej politiky riešiť tento problém naprieč celým poľnohospodárstvom. Netýka sa totiž len vinohradov, ale aj všetkých ostatných „poľností“, vinice však najviac bijú do očí celej verejnosti.

Reči sa hovoria a víno sa pije

Pri každej výmene vlád a ministrov sa opakuje rituál, keď sa nová zostava zoznamuje so stavom odvetvia. Prejde spravidla niekoľko mesiacov, kým nový tím príde na to, čo trápi poľnohospodárov. A kým si uvedomí, že jadrom dobrej hospodárskej politiky nie je ustavičné zvaľovanie viny na neschopných predchodcov, ale sformovanie zrozumiteľnej praktickej agrárnej politiky.

Takej, ktorá by viedla k oživeniu sebestačnosti. Zdá sa, že tím Jána Mičovského, trinásteho ponovembrového ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, sa naostatok dostal do štádia, keď si uvedomil, že reči sa hovoria a chlieb sa je. Na konci novembra sa minister vybral do malokarpatských vinohradov, v ktorých už spŕchlo lístie. Deň bol sivý, horná časť viníc a lesa postriebrená námrazou.

Keby svietilo ostré jesenné slnko, tak by nemilosrdne odhalilo biedu najstaršej slovenskej vinohradníckej oblasti, považovanej dlho za výkladnú skriňu slovenského vína. Z vyše päťtisíc hektárov viníc sa uchovalo v rodiacom stave niečo vyše 50 percent. Len tam, kde sa ich ujali dobrí hospodári, majú záruku prežitia.

A práve títo muži, Jozef Mikuš z Dolian, Karol Braniš z Dolných Orešian, Ladislav Šebo zo Šenkvíc, Milan Pavelka z Pezinka a ďalší, priblížili ministrovi, čo je za vinohradníckou a vinárskou oponou, ktorú nevidno – niekedy kvôli hmle a inokedy možno kvôli štósu papierov a v nich ukrytých predpisov. Neraz nezmyselných.

Časť malokarpatských vinohradov leží na terasách. Boli vybudované pred rokom 1989 za nemalé štátne dotácie. Keď v rámci reštitúcií vrátili pozemky pôvodným majiteľom, nastal problém. Kým terasy išli po horizontále, teda po vrstevnici, pozemky v starých grundbuchoch boli zaznačené po spádnici. Vysporiadať vlastníctvo k nim bez pozemkových úprav jednoducho nejde. A tak zarastajú kriačím.

Terasy sa budovali preto, aby sa do vinohradov dostala technika. No hektár terás nie je hektár vinohradu na rovine či úbočí s malým sklonom. Ako povedal Ladislav Šebo, možno tu vysadiť o 20 až 30 percent krov viniča menej. Karol Braniš, ktorý bol vinohradníkom ešte v časoch socializmu, dodal, že štát nižšiu úrodu kompenzoval tzv. diferenčnými príplatkami, teda platbami, ktoré zohľadňovali sklon terénu a úrodnosť pôdy, na ktorej boli terasy vybudované.

Čím ťažšie boli podmienky, tým vyššie boli platby. Systém, ktorý vznikol za čias prvého ministra poľnohospodárstva Jána Janovica, nebol slovenským objavom, ale iba reakciou na tzv. diferenčnú rentu. Tú bez ohľadu na to, že na ňu upozornil Karol Marx, uplatňujú všetky vyspelé vinohradnícke krajiny.

Jednoducho, spoločnosť ktorá chce udržať poľnohospodárstvo a tým vidiecke osídlenie v horších prírodných podmienkach, musí niečo zo zdrojov, čo vytvoria výnosnejšie odvetvia ekonomiky, obetovať v prospech slabších území.

Kto je tu doma?

Dnes hodnota týchto území mimoriadne rastie. Ľudia chcú zdravo žiť. Ukázala to pandémia ochorenia COVID-19. Do malokarpatských vinohradov sa vyhrnulo na prechádzky obyvateľstvo Bratislavy a priľahlých satelitov. „Bolo obdobie, keď sme ľudí prostredníctvom Malokarpatskej vínnej cesty lákali do pivníc a viníc. Teraz však nastal iný problém. Stovky ľudí začali prúdiť peši či na bicykloch do vinohradov, až sme im my, ktorí sa staráme o vinice, začali prekážať,“ opísal situáciu jeden zo zakladateľov Malokarpatskej vínnej cesty Milan Pavelka.

Hneď pripomenul, ako regulujú návštevnosť vinohradov v Rakúsku a Nemecku. Za vstup do vinohradov sa vyberá vstupné. To by sa mnohým na Slovensku nepáčilo, ale starým pravidlom uplatňovaným do konca druhej svetovej vojny bolo, že v čase oberačiek chodili do vinohradov len tí, čo v nich pracovali. V Skalici ešte pred dvoma-troma storočiami, ak si pocestný odtrhol strapec zrelého hrozna, zanechal pod krom mincu, ak nie a prichytili ho, sťali ho. To iba dokresľovalo vysokú cenu hrozna.

Dnes slovenské vinohrady, okrem výnimiek, nevedia konkurovať zahraničiu. Sú málo úrodné, prestarnuté, preriedené. Za posledných tridsať rokov výrazne zaostala ich obnova, len menšina vinohradníkov ako napríklad Jozef Mikuš, Ladislav Šebo, Karol Braniš, Milan Pavelka a aj množstvo iných, udržala krok s konkurenciou. Pri viniči ich udržala nesmierna vášeň, to, že hrozno sami spracúvali alebo mali spoľahlivých odberateľov.

Ale ako pripomenul jeden z mladých mužov vína Štefan Šimák, ak sú náklady na kilogram hrozna okolo 60 až 65 centov a chýba podpora porovnateľná so zahraničím, nastáva problém. Rodina Šimákovcov si okrem vlastných vinohradov prenajíma ďalších dvadsať hektárov. Vlastníkom oznámili, že ekonomika ich núti vypovedať zmluvy. Tí zostali viac než v pomykove. A čo si my počneme s vinicami?

To neraz nevedia ani profesionáli. Milan Pavelka upozornil, že prakticky neriešiteľným sa stal problém s lesnou zverou. Hoci sú vinohrady oplotené elektrickými oplôtkami, daniele či iná vysoká zver sa dostávajú do viníc a oberajú vinohradníkov o plody celoročnej práce. Je to iba krátky výpočet nie všetkých problémov, ktoré vychrlili vinohradníci na ministra. Je množstvo iných, ktoré by bolo treba razantne, teda oprúc sa o náležitú finančnú podporu, riešiť.

Čo patrí k dobrým mravom

Na Slovensku sa takmer rozpadol vinohradnícky výskum a šľachtenie. Krajina žije z celoživotných výsledkov takých šľachtiteľov, ako je dnes 90-ročná stále vitálna Dorota Pospíšilová alebo 75-ročný Ondrej Korpás. K dobrým mravom ministrov patrí, že si ľudí, ktorí sa zaslúžili o slávu slovenského vína, uctia. Akosi zrejme v predvolebnom a povolebnom chvate nebol čas na to pripomenúť si ľudí, ktorí sa postarali o obrovský vzostup slovenského vinohradníctva.

Čert ber medaily a plakety, napokon je to čas, ktorý vždy najlepšie ocení prácu každého vinára. No len tak mimochodom, tzv. slovenské modré rieky, teda Pospíšilovej odrody Hron, Váh, Rimava, Rudava, ktoré dopestoval Karol Braniš a víno z nich vyrobil Vladimír Mrva, sa predávajú v reštaurácii za ceny, z akých sa bežnému smrteľníkovi zakrúti hlava. Fľaše cuvée ročníka 2011 sa predali po 200 eur, Hron z ročníka 2018 stojí už teraz 80 eur. To je cena, za akú sa predávajú špičkové francúzske vína.

Inými slovami povedané, vieme dorobiť špičkové vína. Nie sú ocenené len zlatými medailami, ale aj patričnou cenou. Ondrej Korpás spolu so svojím synom Bandim pokračuje v šľachtení. Teraz prihlásil do štátnych odrodových skúšok štyri nové odrody, ktoré sú šité na agroekologickú mieru slovenských vinohradov. Za každú musel muž na dôchodku zaplatiť po dvetisíc eur. Keby žil v Maďarsku, nezaplatí ani jedno euro.

Nuž minister pôdohospodárstva má čo spoznávať a riešiť, ak chce pozdvihnúť úroveň slovenského vína. To najmä z hľadiska produkcie upadlo na úroveň čias, keď vládu preberala Mária Terézia. V časoch federácie, bolo to pred 31 rokmi, Slovensko zásobovalo českú časť spoločného štátu vínom. Dnes nám z vtedajšej plochy 32-tisíc vinohradov zostalo torzo v podobe 15 388 hektárov evidovaných vinohradov, z čoho rodiacich, čísla sa rôznia, je niečo medzi 7 500 až 8 000 hektármi.

Krajina je zaplavená lacným dovozovým vínom. Je to najmä preto, lebo vinohradníctvo a vinárstvo sú v starých členských krajinách lepšie zorganizované, manažované a podporované. To všetko sa premieta do ceny vína na pulte. Nový prezident Zväzu vinohradníkov a vinárov Vladimír Mrva považuje za kľúčové spracovať dlhodobú koncepciu rozvoja vinohradníctva a vinárstva. Tá, samozrejme, potrebuje najprv ľudí, ktorí ju vypracujú.

Potom parlament, ktorý ju ako súčasť celkovej koncepcie rozvoja agrosektora schváli, a to vrátane zdrojov, čo koncept obnovy umožnia zrealizovať. Ako si s tvrdým orieškom poradí nový šéf rezortu, na hlavu ktorého sa v poslednom čase valí kritika zo všetkých strán, nevedno. Je však nanajvýš pozoruhodné, že na slovenskom juhu dostávajú vinohradníci maďarskej národnosti podporu z Budapešti.

Ako to, že Maďari majú dosť peňazí pre svojich vinohradníkov a ešte aj pre tých, čo žijú na území iných štátov? Pritom žiadosti o dotácie z Budapešti sú veľmi jednoduché a peniaze prichádzajú obratom. Slovensko a tvorcovia jeho hospodárskych politík majú nad čím premýšľať.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #víno #vinica #ministerstvo pôdohospodárstva #vinohrady