Práve na Trásnikoch, ktoré obrába vinohradník Jozef Mikuš, najlepšie vidno, koľko síl stojí udržanie rodiacich malokarpatských viníc. Mikuš od začiatku 90-tych rokov prakticky obnovil takmer celú plochu zo 160 hektárov vinohradov. Ale nad dobre obrábaným vinohradom leží pás zanedbaných terás, ktoré nie sú vlastnícky vysporiadané. Keď sa ich vinohradník pokúšal obrobiť, ešte mu naparili miliónovú pokutu. Mal čo robiť, aby sa jej striasol. Je to jedna z tragikomických podôb drámy slovenského vína.
Minister Ján Mičovský prejavil vôľu zmeniť chod vecí, ktoré neraz brzdí byrokracia. No pravdaže nielen ona, ale napríklad aj rozbroje vlastníkov pozemkov, ktoré idú naprieč terasami, čo boli vybudované počas socializmu. Práve tu by sa mali urýchlene urobiť pozemkové úpravy, aby nastolili čisté vlastnícke vzťahy.
Existenčná koncepcia
Otázkou je, z ktorého konca vlastne začať rozpletať uzol vinohradníckych a vinárskych problémov. Minister na stretnutí s vinohradníkmi a vinármi vyhlásil to, čo si klesajúca produkcia slovenského vína žiada: "Nechceme, aby vinohrady pustli.“ Vyzval vinohradnícku a vinársku obec, aby poslala svoje námety do pripravovaného vinohradníckeho a vinárskeho zákona. Ten sa opäť novelizuje a mal by prihliadať na nové reálie.
Treba konať naozaj rýchlo, pretože do Vianoc má prebehnúť vnútrorezortné pripomienkovanie zákona a potom budú jeho paragrafy prechádzať kritickou optikou ďalších rezortov.
Víno sa nás v tej či onej miere dotýka všetkých, aj tých, ktorí ho nepijú, ale idú radi na prechádzku do vinohradníckej krajiny, alebo si kúpia len hrozno či ochutnajú burčiak. Víno je súčasťou slovenskej duše. Občan spotrebiteľ však meria fľašu vína pred pultom predovšetkým cenou. Ján Mičovský rokuje s obchodníkmi, aby výrazne odlíšili slovenské vína od dovozových.
To sa už na pultoch mnohých reťazcov deje. Súčasne však, ako pripomenul prezident Zväzu vinohradníkov a vinárov Vladimír Mrva, treba vytvoriť Koncepciu rozvoja vinohradníctva vinárstva, ktorá dá ľuďom, čo s vínom spoja svoju existenciu, záruku, že keď budú riadne hospodáriť vo vinohradoch, nevyjde ich úsilie nazmar, ak nie rovno na mizinu.
COVID-19 totiž zahnal slovenských vinárov úplne do kúta, nehľadiac na to, že rezort poskytol 7 miliónov eur vinárom na preklenutie odbytovej mizérie. A tiež aj možnosť uchádzať sa o podporu na technologickú obnovu vinohradov a vinárstiev. Straty sú však oveľa vyššie ako kompenzácie.
Predaj vína sa neodohráva v bubline uzavretej slovenskej ekonomiky ako za socializmu. Trh EÚ, ktorého súčasťou je Slovensko, je otvorený. Takí Francúzi alebo Taliani vrhajú prostriedky nie v desiatkach, ale v stovkách miliónov eur na záchranu svojich vinárskych rezortov; premieta sa to do ceny vína na pulte.
Ak sa chceme prechádzať po slovenských vinohradoch, musíme jednoducho kupovať viac slovenského vína, lebo práve zvýšená spotreba vytvorí zdroje potrebné na ich obnovu.
Sebauvedomenie čosi stojí
Spotrebiteľský patriotizmus chce minister Mičovský podporiť do budúcnosti rôznymi opatreniami. Zrejme najúčinnejší by bol vinársky fond, ktorý už dávno funguje v Českej republike. Aj z neho sa o. i. zdrojov podarilo obnoviť vinice na južnej Morave, kam často chodia na cyklotúry a pohár vína aj slovenskí turisti. Keď sa pozrieme nielen na Malé Karpaty, chýba im práve takáto infraštruktúra, pretože už je viacero dobrých pivníc aj ukážkovo obnovených vinohradov.
Je ich však málo a dobrý dojem kazia spustnuté vinice. Páve ony hovoria o tom, že Slovensko zaspalo pri obnove vinohradov, že na prvé miesto sa dostalo nie víno, ale neraz úsilie predať pozemky pod výstavbu víl, že ochrana vinohradov v najcennejších územiach je stále nedostatočná. Je to zlá vizitka politiky a politikov, ktorí síce chválili a chvália slovenské víno vysoko oceňované v zahraničí, ale v skutočnosti preň ako reprezentanta krajiny neurobili dosť.
Teraz je na ťahu Mičovského tím. Aj vinári majú novú reprezentáciu, na čele stojí rešpektovaný vinár Vladimír Mrva. Situáciu okolo vína a všetkých, ktorí sa okolo neho točia, vystihol dokonale, keď povedal: "Ak chceme naplniť kultúrne dedičstvo, nemala by to byť len snaha, ale aj povinnosť.“
Isteže, slovenským spotrebiteľom a tobôž obchodníkom či majiteľom reštaurácií a hotelov nemožno nadiktovať, ktoré víno bude ich voľbou. Víno je však naozaj súčasťou našej kultúry v tom najširšom slova zmysle, vinohrady – dielo bezpočetných pokolení – tvoria krajinu, ktorá vošla do našich sŕdc. Mali by sme na to pamätať: politici pri tvorbe rozpočtu a spotrebitelia, keď stoja pred pultom s vínom.