Trpká deväťdesiatka zemiakara Šmálika

Zemiaky na tanieri každý deň v týždni. Raz varené, inokedy pečené s kyslou kapustou alebo pridávané do jačmenno-ovseného chlebíka. Bez zemiakov, hlavného jedla v detstve, by nebol vyrástol šľachtiteľ Michal Šmálik, kľúčová postava slovenského šľachtenia zemiakov.

14.11.2020 08:00
Zber zemiaky Foto: ,
Družstevníci v Smrečanoch sú výmerou 60 hektárov poslední veľkí pestovatelia zemiakov v Liptove. Zvyšných 40 hektárov je roztrúsených medzi záhumienkárov.
debata (3)

Rázny muž s veľkým nábojom invencie aj potrebnou dávkou manažérskych schopností stál pri jeho zrode i vzostupe, na ktorom sa podieľal sedemnástimi odrodami. Posledných 30 rokov, nech robil, čo robil, stával sa čoraz viac bezmocným svedkom zániku zemiakarského ústavu. Bol celoživotným dielom nielen Šmálika, ale dvoch povojnových generácii slovenských poľnohospodárskych vzdelancov.

Príbeh Michala Šmálika, ktorý sa nedávno čulý a sviežej mysle dožil deväťdesiatky, je v mnohom príznačný pre povojnovú generáciu mladých ľudí. Strmhlav a nedočkavo sa vrhli do obnovy zničenej a hladnej krajiny. Kto si dnes v časoch potravinovej hojnosti, nehľadiac na vôkol zúriacu pandémiu COVID-19, spomenie na éru potravinových lístkov?

Tie časy pripomínajú len dobové filmové týždenníky. Zasýtenie Slovenska chápal rodák z podtatranskej Nižnej Šuňavy, ktorý patril k prvým študentom na Vysokej škole poľnohospodárskej a lesníckej v Košiciach, naozaj ako veľkú životnú výzvu. Jeho generačnými rovnako zmýšľajúcimi druhmi boli veľké postavy slovenskej poľnohospodárskej moderny – šľachtitelia Dorota Pospíšilová (vinič) a Bohumír Kábrt (pšenica), architekt zoovýskumu Ján Plesník či pôdoznalec Juraj Hraško a mnoho iných.

Šľachtiteľ Michal Šmálik. Foto: Archív MŠ
smalik Šľachtiteľ Michal Šmálik.

Kto, ak nie mladí

Aj dnes by sme potrebovali poľnohospodárskou vedou rovnako predchnutú mládež. Jej životná úloha znie takmer identicky – obnoviť rozrušenú sebestačnosť, v zemiakoch predovšetkým.

Šmálik sa po skončení štúdií, ktoré dokončil v Prahe v roku 1955 na Vysokej škole technologickej, vrátil do Veľkej Lomnice, kde žili jeho rodičia od konca vojny. V tom čase tu na skonfiškovanom veľkostatku bola zriadená štátna výskumná stanica, zárodok neskoršieho výskumného ústavu špecializujúceho sa na šľachtenie zemiakov.

Nebola to náhoda, že pracovisko vzniklo pod pätou Lomnického štítu. Chladnejšia klíma pod Tatrami žičila dopestovaniu zdravého sadiva. Ostatne v Ekvádore, pravlasti zemiakov, rastú v nadmorskej výške 3 500 metrov nad morom.

Šmálik začínal v laboratóriu. Jediný skleník bol dlho obkľúčený blatom. V roku 1968 už bol vedúcim rozmáhajúcej sa šľachtiteľskej stanice. Jej význam rástol, stal sa z nej výskumný a šľachtiteľský ústav, neskôr výskumno-výrobná jednotka, pracovisko, ktoré rozvíjalo vzťahy s partnermi na Východe aj na Západe.

Zemiaky boli hneď po obilninách v minulom režime vari najsledovanejšou plodinou, stále totiž platilo, že sú druhým slovenským chlebom. Mimochodom, ich spotreba pred rokom 1989 bola vyše 80 kilogramov priemerne na jedného občana a rok, o tridsať rokov neskôr klesla o 30 kilogramov. Nepochybne to súvisí aj so zmenou životného štýlu generácie narodenej po roku 1989, ale aj s rozpadom pestovania i šľachtenia zemiakov na Slovensku.

Šmálik s neskrývanou dávkou hnevu pripomenie slovenskú zemiakovú tragédiu v hyperbole, ktorej každý rozumie: len každý desiaty zemiak je dnes dopestovaný na Slovensku.

Klíma mení pomery

Čo sa vlastne stalo, že sme odkázaní prevažne na dovoz? Nestor šľachtenia si myslí, že úpadok sa začal ešte pred rokom 1989, keď vtedajší minister poľnohospodárstva Július Varga nariadil rozšíriť pestovanie odrody Desiré rozšírenej v Maďarsku. Jej otestovanie vo Veľkej Lomnici ukázalo, že je zavírená háďatkom. Šmálik odmietol zaplieniť krajinu nebezpečným škodcom.

Po novembri 1989 nabrali udalosti rýchly spád. Tradičná štruktúra 40 rokov budovaného poľnohospodárstva sa začala rozpadať. Družstvá sa delili a v transformačno-privatizačnom ošiali zanikla aj špecializovaná Výrobno-hospodárska jednotka Slovosivo, ktorá sústreďovala šľachtiteľské a semenárske podniky. Štát, ktorý financoval výskum, šľachtenie a semenárstvo, znižoval svoju podporu, až ju v istom období úplne zastavil. Znamenalo to útlm špecializovaných pracovísk, ktoré stratili atraktivitu pre mladých ľudí. V diele otcov nemal kto pokračovať.

Čo zostalo nielen zo zemiakarského výskumu a šľachtenia? Opustené a chátrajúce budovy. Jeden zo Šmálikových odchovancov Jaroslav Mačák sa s kolegami živí v spoločnosti Slovbys výrobou sadiva českého šľachtenia. Odrody z Česko-moravskej vysočiny sú najbližšie slovenským pôdno-klimatickým podmienkam. Slovbys ich pestuje na ploche 60 hektárov a odberateľmi sú malí dvoj- až desaťhektároví farmári, záhumienkari a záhradkári. Zásobujú svoje rodiny alebo blízke školy, reštaurácie a nemocnice.

Ako ďalej? Na juhu Slovenska sa presadili moderní intenzívni veľkopestovatelia zemiakov pod závlahou, ktorí sadia zahraničné odrody. Ich produkcia však zďaleka nestačí.

Totálne zlyhanie zemiakarstva súvisí s únikom celého severného Slovenska od ich pestovania kvôli rozkrádaniu úrody, ale aj neschopnosti vytvoriť funkčné odbytové združenia plynule zásobujúce reťazce. Hendikepom severu oproti juhu boli nižšie hektárové úrody. Na zemiačniskách Liptova či Spiša rastie repka, kukurica…

Je čas zamyslieť sa, ako ďalej, ako skombinovať potenciál veľkých a malých producentov. Oživenie šľachtenia, ktoré ovládli nadnárodné spoločnosti, sa zdá ilúziou. Planéta i Slovensko však čelia zmene klímy, čo mení situáciu. Na program dňa sa dostáva otázka, ako Slovensko začleniť prostredníctvom dobre motivovaných aj zaplatených mladých chytrých hláv do globálnej siete šľachtenia prostredníctvom slovenských filiálok. Žeby to bola prismelá myšlienka?

Obrovská škoda, že dielo dvoch pokolení vyšlo nazmar.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #zemiaky #šľachtiteľstvo #Šmálik