Protestujúci rodinní farmári vyjadrili viac než len "blbú“ náladu, ktorá vládne medzi poľnohospodármi a potravinármi bez ohľadu na to, k akej samosprávnej organizácii sa hlásia.
Všetci čakajú razantné riešenie ťažkej situácie v agropotravinárstve, ktorá sa skomplikovala nielen pandémiou koronavírusu, ale aj tým, že "ministerstvo pôdohospodárstva nepredstavilo verejnosti za sedem mesiacov od zostavenia vlády relevantné systémové opatrenia pre podporu poľnohospodárskeho a potravinárskeho spracovateľského odvetvia“. Za citovaným názorom si stojí Rada poľnohospodárskych a potravinárskych samospráv, ktorá zoskupuje päť najväčších samosprávnych organizácií.
Čoho sa všetci prejedli Proti Mičovskému fakticky povstali všetci poľnohospodári, je jedno, či veľkí, alebo malí, rodinní, alebo družstevníci. Za ministrom zostala len v posledných voľbách neúspešná strana Máme toho dosť. Všetci ostatní majú dosť ministrovej nečinnosti, jeho "rozprávok o kozičkách, ovečkách, remízkach a rybníčkoch“, ako s neskrývanou iróniou charakterizoval doterajšie Mičovského snaženia Spolok farmárov Slovenska. Ten mu pripomenul, že už nie je opozičný politik, ale člen vlády zodpovedný za to, čo sa deje.
A to, čo sa deje so slovenským poľnohospodárstvom, označil Spolok farmárov za tragédiu Slovenska. Na jednom z transparentov protestujúcich sa niesol veľavravný odkaz po voľbách ešte ministrovi Mičovskému lojálnych farmárov: Vidiek potrebuje činy a nie rozprávky.
Naozaj treba rýchlo konať, pretože potravinová sebestačnosť Slovenska je povážlivo nízka. Aj preto sa obnova sebestačnosti celkom logicky dostala do programového vyhlásenia vlády. Ale to, ako sa s ňou usiluje vyrovnať premiérov nominant minister Ján Mičovský, pripomína podchvíľou zápas Dona Quijota. Chodí po krajine, stretá sa s farmármi, diskutuje s nimi, ale jeho praktická politika sa míňa účinku.
Jeden fakt za všetky, záporná obchodná bilancia s agrokomoditami tohto roku dosiahne hranicu dvoch miliárd eur. Čo sa skrýva za touto sumou, si mnohí ľudia ani nevedia predstaviť. Nedávno však verejnosť omráčilo číslo, ktorému rozumie každý. Na Slovensko denne prúdi 830 kamiónov – teda o 130 viac ako pred rokom. A to v čase koronavírusu, keď by mala byť krajina pripravená na to, že sa môžu v extrémnom prípade zablokovať aj hranice štátov.
Ako dlho by vydržalo Slovensko s vlastnými zásobami potravín? Čoho máme vlastne dosť? S istotou môžeme povedať, že Slovensko je sebestačné len v obilí, kukurici, repke, vo vajíčkach, ako-tak v produkcii surového kravského mlieka. Vlastný potravinársky priemysel však nespracúva ani deficitnú bravčovinu, jatočné ošípané smerujú na maďarské a poľské bitúnky… a sami pritom dovážame mäso z Nemecka a iných krajín EÚ, aby poniektoré mäsozávody z importovanej bravčoviny vyrobili čisto slovenské klobásy a salámy…
Sú vari bezvýznamní?
Nedávno sa v televíznom dueli na TA 3 stretol minister Mičovský s predstaviteľmi samosprávy. Vymieňajúc si názory Daniel Poturnay, prezident Potravinárskej komory Slovenska (PKS), vysvetlil, v čom okrem iného spočíva Achillova päta Slovenska. Spracovanie potravín nestíha dohnať zahraničnú konkurenciu, investičný dlh je rovný takmer jednej miliarde eur. Slovenský potravinársky priemysel, ktorý prišiel o množstvo spracovateľských kapacít, treba dobudovať a zmodernizovať. Je to schopná urobiť súčasná vláda?
Keď Mičovský predstavil prvý nástrel svojho modernizačného plánu, cez ministerstvo financií mu prešli len pozemkové reformy. Plán bol pritom ambiciózny, minister pôdohospodárstva hovoril o modernizácii v objeme 2,4 miliardy eur. Fakt, že modernizačný plán Slovenska, opierajúci sa o euromiliardy, úplne vynechal agropotravinárstvo, rozhneval poľnohospodárov.
Nasledovalo vyhlásenie štrajkovej pohotovosti a horúčkovitá snaha Mičovského tímu, z ktorého poodchádzalo množstvo poradcov, zostaviť plán obnovy, ktorý by prešiel cez financov a zároveň upokojil situáciu v poľnohospodárstve. Hoci sa doň dostalo už aj potravinárstvo, ba aj závlahy, džin nespokojnosti bol už vonku.
Nielen výbušnú atmosféru, ale aj pocit bezvýznamnosti poľnohospodárov dokresľuje výrok predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Emila Macha, ktorý sa už dlhšie pýta súčasnej vládnucej reprezentácie, či tento štát a jeho vláda vôbec poľnohospodárov a potravinárov potrebujú. Doteraz od premiéra nedostal šéf najväčšej samosprávnej organizácie odpoveď.
Nezáujem stmeľuje roľníkov
O priamy kontakt s premiérom sa pokúšal včera aj Spolok farmárov Slovenska. Opäť to nevyšlo, a tak Igorovi Matovičovi adresovali aj cez médiá detailný výpočet všetkého, čo im na súčasnej politike agrorezortu prekáža. O. i. spochybnili Mičovského mediálne vyhlásenia, že do procesov prípravy obnovy poľnohospodárstva a potravinárstva zapája samosprávu. To mu, mimochodom, predtým vyčítala SPPK aj PKS.
Anna Balková zo Spolku farmárov vyhlásila, "že nie je pravda, že minister má podporu stavovskej obce, naopak, okrem združenia Františka Oravca (Iniciatíva poľnohospodárov), všetky relevantné stavovské organizácie jasne vyjadrili nespokojnosť s vedením rezortu.“
Hoci v mnohých otázkach sa samosprávne organizácie rozchádzajú, ide najmä o stropovanie dotácií, v jednom sa zhodujú. Tempo prác pri príprave budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politiky je nedostatočné, rovnako ako zdroje pre agropotravinárstvo v štátnom rozpočte. Skutočnosť, že sa poľnohospodárstvo a potravinárstvo nedostali medzi prioritné oblasti Plánu obnovy EÚ, prv súperiace samosprávne organizácie stmeľuje a zjednocuje v ich zápase o lepšie postavenie pôdohospodárstva a potravinárstva.
Čo na to hovorí rezort pôdohospodárstva? "Ministerstvo pôdohospodárstva neovláda žiadna skupina ani okolo Františka Oravca a ani okolo iného farmára,“ vyvracia obvinenia protestujúcich farmárov jeho hovorca Daniel Hrežík. Rezort podľa neho celé leto chystal reformný plán i pripomienky k návrhu ministra financií Eduarda Hegera.
Hrežík tvrdí, že rezort nezmeškal žiadne termíny a "intenzívne pracuje na strategickom pláne Spoločnej poľnohospodárskej politiky“. Pripomenul, že ešte stále nie je uzatvorená legislatíva EÚ na prechodné obdobie, ktoré by predbežne malo trvať dva roky. (eko)