Pred sivobielou sídelnou budovou družstva omietnutou brizolitom sa v ohrádke pasie kŕdeľ husí a sliepok. Akoby tu zastal čas a návštevník sa vrátil na Slovensko 60. rokov. Čas však plynie ako má, oproti družstvu je predajňa reťazca Kraj, kde predávajú všakovaké, často už zabudnuté, potraviny z rôznych kútov Slovenska. Za chrbtom obchodu už dávnejšie vzniklo satelitné sídlisko, ktoré obývajú napospol bývalí Bratislavčania, presnejšie ľudia, čo sa vydali do hlavného mesta za kariérou z celej krajiny, a bývanie si napokon vybrali na periférii mesta.
Svojimi koreňmi sú to vidiečania alebo obyvatelia malých mestečiek. Dva svety aj pohľady na život sa tu miešajú v jednom bode. Staro- a novousadlíci sa znášajú, hoci poniektorí prišelci frflú. Keď kupovali byty, developeri ich ubezpečovali, že družstvo je na pokraji krachu. Ach, ten omyl, v Moste pri Bratislave žijú a pracujú jedni z najlepších chovateľov mliečneho a mäsového dobytka na Slovensku.
Karika – býčí pírsing
Zdalo by sa, že špičková mliečna farma by mala byť kdesi hlbšie na úrodnom Žitnom ostrove. Nuž chotár družstva v Moste je síce súčasťou Žitného ostrova, ale horného, kde prevládajú chudobné štrkové pôdy. Z 1¤100 hektárov obrábanej pôdy pripadá 60 percent na pozemky s väčším podielom štrku a piesku. V okolí je to samá bagrová jama, v lete dobrá na kúpanie, s priezračne čistou vodou, ale keby sa na okolitej pôde pokúšali pestovať pšenicu, dočkali by sa veľkého sklamania. Radšej tu obsievajú lucernou a trávou. Nedávno jeden z vlastníkov prenajal pôdu rozmáhajúcemu sa farmárovi, ten na pole vysial pšenicu a zožal z hektára 600 kilogramov pšenice. A to je tu nájomné 90 eur za hektár! Nie kvôli bonite, ale blízkosti hlavného mesta.
"Získať z tejto pôdy aký-taký chosen je umenie,“ vraví predseda Roľníckeho družstva v Moste Rudolf Horváth. Z úst energického sedemdesiatnika vyletí slovo, ktoré mladá generácia Slovákov takmer nepozná. Nečudo, mladí komunikujú cez smartfóny a pretkávajú svoju "reč“ rôznymi piktogramami. Pre deti je však družstvo atraktívne práve preto, lebo chová dobytok. Plemeno Charolais sa popása na lúke, vidno ho zo štátnej cesty. Až do prepuknutia pandémie koronavírusu chodievali na mliečnu farmu deti zo škôl. Boli to poučné exkurzie, pre školákov aj poľnohospodárov.
Práve pri rozhovoroch s deťmi si družstevníci uvedomili, že mnohí súčasníci žijú vo virtuálnom svete. Plavovlasá zootechnička Viera Glasnáková, ktorú tohto roku časopis Agromagazín nominoval na manažérku roka, nechcela veriť vlastným ušiam, keď dvanásťročné dievča pri pohľade na plemenného býka s veľkým krúžkom v nozdre obdivne vykríklo. "Chcela by som mať takýto pírsing, ale mama mi ho nechce dovoliť.“
Veľká okrúhla "ozdoba“ býka, ktorá zaujala školáčku, nebol, pravdaže, pírsing, ale tzv. vodiaca karika hompáľajúca sa v citlivej býkovej nozdre. Práve ona umožňuje skrotiť tisíckilogramové zviera a priviesť ho tam, kde chovateľ potrebuje.
Viera Glasnáková je rodáčka zo Stropkova, jej detstvo bolo úplne iné, než to, čo prežívajú súčasné deti. Rodičia boli družstevníci, dlho nechceli vstúpiť do družstva, tak im štát predpisoval vyššie a vyššie kontingenty, teda povinné dávky mlieka, obilia, mäsa či zemiakov. Deti museli rodičom pomáhať na poli aj v maštali. Vierka pásla kravy, keď zmaturovala, prijali ju na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Dnes patrí inžinierka Glasnáková medzi elitu slovenských chovateľov.
V zootechnike sa vyzná, ale zaskočiť ju vedia všetečné otázky detí. Ako im vysvetliť, čo je inseminácia, teda umelé oplodnenie kravy? Alebo: Teta, kadiaľ sa dostalo teliatko von z kravičky? Viera Glasnáková rýchlo improvizuje. "Nuž to je tak, keď sa má býček s kravičkou rád, narodí sa im teliatko. A na svet sa dostane, hm, vidíte kravičkin chvostík? Pod ním je také miestečko, odkiaľ to milé teliatko vykukne prvý raz na svet, a keď mu to ide pomaly, vytiahneme ho za nohy. Potom ho mama pooblizuje a ono sa postaví na nôžky a prvý raz sa napije z vemienka mliečka, toho, čo aj vám tak chutí.“
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Unikátne plemená
Ako vidno, Viera Glasnáková vie deti šikovne zasvätiť do tajov života. Vraví, že dobrú zootechničku z nej urobil predseda družstva Rudolf Horváth. Je náruživý chovateľ. Keď listuje v odborných časopisoch a zbadá atraktívne plemeno, obráti sa na manažérku družstevného chovu s otázkou, ktorá je vlastne už požiadavkou. "Skúsme ho chovať, nech je stádo a náš dvor pestrejší, krajší, výnosnejší.“
Tak sa na družstvo dostali jerseyky a prednedávnom krásne býčky plemena parthenais. Keď človek uvidí tieto zvieratá s nádhernou konštitúciou tela, pochopí, prečo sa roľník zaľúbi do týchto mocných zvierat. Pod kožou jedného z najstarších francúzskych plemien vibrujú svaly kráľov arény. Horváthovou slabôstkou, a či skôr vášňou, sú aj sliepky a husi, tých v družstve chovajú pätoro plemien. Pravý poľnohospodár je gazda, pestovateľ a chovateľ, ktorý miluje zvieratá a má z nich, ako pripomenie pragmatik Horváth, okrem radosti aj úžitok.
Na Slovensku sa v posledných rokoch veľa hovorí o sebestačnosti, až toľko, že Rudolfovi Horváthovi idú vyhlásenia politikov už na nervy. Doteraz slová, slová a nič viac než slová, veľké mlátenie prázdnej slamy. Podpory na to, na ono – a kde sú? "V princípe je to jednoduché, viac mlieka alebo mäsa, znamená mať dobrú genetiku, teda plemeno, dosť kvalitného krmiva, dobrú maštaľ, dojáreň a schopných ľudí k tomu. K tomu naozaj reálne podpory, pre tých, ktorí mlieko, hovädzie či bravčové mäso vyrábajú,“ uzavrie Horváth.
V Moste chovajú 190 kráv holštajnského plemena a ročne od každej nadoja po 10 600 litrov mlieka. Jerseyok majú 40 a tieto lane s krásnymi múdrymi očami dajú síce priemerne ročne len po 6 800 litrov mlieka, ale zato so 4-percentným obsahom bielkovín a 6 percentami tuku. "Preto sem ľudia chodia na mlieko, kto chce chutný tvaroh, nenájde lepšie mlieko ako to, čo dáva plemeno Jersey,“ vysvetlí Viera Glasnáková.
Na vrátnici družstva sa predáva denne čerstvé mlieko. Priemerne je to okolo 300–350 litrov, litrová fľaška po 80 centov, na porovnanie, do mliekarne ide po 31 centov. Tak vidí predaj z dvora ekonómka Lucia Vozárová. Pred desiatimi rokmi sa začal za veľkej mediálnej pozornosti predaj mlieka z mliečnych automatov. Ako s pompou odštartoval, tak neslávne sa skončil. V Moste nemajú plničku, fľaše plnia ručne, po samý okraj, pár centilitrov mlieka dostávajú zákazníci grátis. V tom mlieku okrem sviežej chuti, plnosti života cítiť lásku a obetu, s ktorou bolo dorobené.
Obetu celkom určite. Lucia Vozárová vraví, že dve zrekonštruované maštale plus dojáreň vyšli družstvo dovedna takmer na 1,4 milióna eur. Maštale, každá takmer za pol milióna eur, boli postavené za vlastné peniaze a pôžičku z banky, dotácia v sume 60-tisíc eur bola symbolická.
"Návratnosť je pri mlieku a jeho rozkolísaných cenách vyložene riskantnou záležitosťou. Treba podávať výkony na hranici možností ľudí aj zvierat, aby ste mali akú-takú istotu, že investícia sa vráti,“ vecne zhodnotí podnikanie s mliekom Lucia Vozárová. A predseda si neodpustí poznámku: "Keď si beriete hypotéku na dom, splácate ju 25–30 rokov, ale úver na maštaľ chcú mať v banke vyplatený za šesť rokov. Asi si myslia, že sme čarodejníci.“
Lucia Vozárová pred 11 rokmi pracovala ako ekonómka v jednej firme obchodujúcej s plechmi. Tá si prenajímala priestory v areáli družstva. Práca sa jej nepáčila, keď dala výpoveď, dostala ponuku od Rudolfa Horvátha. Muž, ktorý vždy rovno hovorí, čo od ľudí čaká, jej imponoval priamosťou. Po jedenástich rokoch neľutuje, že ona ekonómka strojárka je dnes špecialistka na poľnohospodárske účty.
"Naše družstvo tvorí dobrý tím, v ktorom vie každý potiahnuť, zastať si nielen svoju robotu, ale, keď treba, aj hocakú inú. Tak to totiž v poľnohospodárstve chodí. Máme tu skvelých dôchodcov, poniektorí pracujú do 75 aj 80 rokov. Žijú s družstvom, myslím, že v tom je naša sila, máme radi to, čo robíme.“
Tu je vysvetlenie, prečo sa v priestore, ktorý obsadzuje mesto, stále drží oáza roľníckeho života so všetkým, čo k nemu patrí.