Poľnohospodári hovoria o výpalnom, ktoré si vláda vypýtala tesne pred začiatkom žatvy, minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Ján Mičovský, naopak, o nastolení spravodlivosti v podobe takzvaného obvyklého nájomného.
Mičovský nelenil a konal promptne ako samospráva. Podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Je pritom viac-menej jasné, koho má pod ním na mysli – svojich predchodcov. Tí mali podľa jeho mienky dávno zaviesť obvyklé nájomné, čo je inými slovami povedané trhové nájomné.
To je totiž obyčajne vyššie ako nájomné, ktoré podniky platia Slovenskému pozemkovému fondu. Obvyklé nájomné platia poľnohospodári spravidla súkromným vlastníkom pôdy, cirkvi a rôznym iným majiteľom pôdy.
Pravda, ako všetko na Slovensku, obvyklé nájomné má háčik a svoju pravdu majú tak poľnohospodári, ako aj minister.
Mičovský sa odvoláva na Európsku komisiu požadujúcu zjednotiť výšku nájomného na úroveň obvyklého, teda trhového nájomného. Minister povedal, že keby v tejto veci nekonal, hrozilo by vraj predstaviteľom Slovenského pozemkového fondu (SPF) väzenie, pretože výška nájmu je už roky podhodnotená.
Lenže usporiadať veci súvisiace s pôdou nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Naozaj platí, že na Slovensku je to tak, a nie napríklad ako v Českej republike. Všetko sa zamotalo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska, keď na Slovensku platilo uhorské právo, podľa ktorého pôdu dedili všetci potomkovia, na rozdiel od Čiech a Moravy, kde dedil podľa rakúskeho práva najstarší syn.
Krajinu dobieha jej minulosť
V dôsledku dodnes platnej dedičskej tradície má dnes Slovensko jedny z najrozdrobenejších parciel v Európe. Sú trpasličie, často s výmerou niekoľko desiatok či aj pár štvorcových metrov s niekoľkými spolumajiteľmi.
Keď prišla kolektivizácia, štát potláčajúci vlastníctvo zanedbal evidenciu. Aj v dôsledku industrializácie Slovenska sa obyvateľstvo dalo do pohybu, ľudia sa za prácou sťahovali z jedného konca krajiny na druhý, mnohí zakotvili v Čechách. A tak keď reštitučný zákon v roku 1991 vrátil miliónom drobných vlastníkov pôdu, mnohí ani nevedeli, či ju majú a ak majú, nevedeli, kde ju presne hľadať, lebo im chýbali doklady.
Tak sa na scéne vynorili takzvaní neznámi či nezistení vlastníci pôdy s úctyhodnou výmerou. Ide približne o 20 percent poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, samotný štát vlastní iba zlomok, okolo päť percent, na súkromné osoby pripadajú zvyšné tri štvrtiny. Čísla sú živé. Po rokoch sa vynárajú dedičia a z neznámej pôdy sa stáva pôda konkrétnych ľudí. Pozemky, ktoré patria štátu a nezisteným vlastníkom, spravuje Slovenský pozemkový fond. Je to naozaj najväčší hráč na trhu s nájmom pôdy, v súčasnosti spravuje 23 percent poľnohospodárskej pôdy.
Keď fond ustanovili a inštalovali v budove niekdajšej Štátnej melioračnej správy, po ktorej nemá kto spravovať rozsiahly a za miliardy korún vybudovaný odvodňovací a závlahový systém, mal plniť rolu toho, kto prispieva k tvorbe férového nájomného. Za pôdu prenajatú od fondu platili poľnohospodári nájomné vo výške 0,6 až jedno percento vyrátané z ceny pôdy vyrátanej podľa jej bonity – šlo o takzvané bonitné pôdno-ekologické jednotky.
Pred 15 rokmi došlo k zmene, keď fond zvýšil nájomné najmenej na 1,5 percenta. Bola to reakcia na to, že v najúrodnejších oblastiach Slovenska, tak ako sa postupne aj v dôsledku reštitúcií dostali k pôde jej pôvodní majitelia a cirkev, stúplo nájomné na zhruba 2,5 až 3 percentá z ceny pôdy. Lenže nájsť spravodlivosť v slovenských pomeroch nie je také jednoduché.
Kto mieša kartami
Po roku 2000 sa na živelne sa formujúcom trhu objavili zahraniční investori a tí, ako získavali pod kontrolu poľnohospodárske družstvá, začali intenzívne nakupovať pôdu a zvyšovať nájomné. Domáci poľnohospodári hovorili o predátorskom správaní, poukazujúc na to, že cudzinci majú viac voľných zdrojov a domáci minimálne. Apel na patriotizmus nefungoval. Dedičstvo po predkoch bolo posledné, čo vedeli ľudia, ktorí sa presunuli za prácou do miest, alebo si našli iné profesie, zhodnotiť.
Ďalším dôležitým hráčom dvíhajúcim nájomné sa stala cirkev. Nikto z poľnohospodárov nechce nahlas povedať, že si pýta jedno z najvyšších nájomných za pôdu. Najmä v južných okresoch Slovenska je cirkev majiteľom veľkých a úrodných pozemkov a kto chce na nich hospodáriť, spravidla akceptuje sumu, ktorú si arcibiskupský úrad vypýta.
Napokon do hry vstúpili rôzne finančné investičné skupiny, čo definitívne vyostrilo súperenie o pôdu, o ktorú sa začali hlásiť aj mladí ľudia. Po starých rodičoch zdedili zvyčajne pár hektárov a žiadajú, aby im ďalšie prenajal pozemkový fond. Taký záujem o pôdu na Slovensku bol naposledy, keď robil pozemkovú reformu Masaryk, ktorý ju bral šľachte, a potom tu bola nedokončená pozemková reforma po roku 1945, keď sa parcelovali pozemky v dôsledku Benešových dekrétov.
Vlani, bolo to začiatkom júla, zverejnilo ministerstvo pôdohospodárstva ceny obvyklého nájomného, aby tak vlastníci pôdy, ako aj poľnohospodári prenajímajúci si pôdu boli bližšie k trhovému stredu nájomného. Až nový minister Ján Mičovský však urobil to, že neváhal a v podstate zasiahol do živých zmlúv SPF bez ohľadu na pripomienky samosprávy.
Tá sa ho, ako informoval v stredu tento týždeň jej predseda Emil Macho, mesiac usilovala presvedčiť, že ide o zle načasované opatrenie. Povedal, že sú dôvody na prehodnotenie nájomného, ale treba pritom zohľadniť situáciu, v akej sa podniky nachádzajú. Tie na vlastné náklady prekonali pandémiu koronavírusu a celkovo slovenské poľnohospodárske a potravinárske firmy pracujú s nižšími verejnými podporami ako ich najbližší konkurenti – poľskí, českí či maďarskí poľnohospodári a potravinári, nehovoriac o Nemcoch či Rakúšanoch.
Samospráva sa netajila názorom, že nové vedenie rezortu stratilo cit pre reálnu situáciu a že vyššie nájomné od SPF, to stúplo miestami až päťnásobne, je ranou pod pás. Padli silné slová, nech vláda jasne povie, že buď chce podporovať poľnohospodárov, ktorí zamestnávajú ľudí, chovajú dobytok a rozvíjajú potravinárstvo, alebo jej neprekáža stav, keď sa dováža do republiky denne 800 kamiónov potravín.
"Nie sme ľudia pozbieraní z ulice ani poľnohospodári s piatimi zamestnancami, ale reprezentanti 80 percent všetkej slovenskej poľnohospodárskej produkcie,“ povedal Macho s tým, že komora sa nebráni tomu, aby si pôdu SPF prenajímali aj menší hospodári.
Nepochybne treba nastoliť poriadok, a to je v záujme štátu aj poľnohospodárov, ktorí dnes tvoria pestrú podnikateľskú skupinu. Ide o to, aký je zástoj jednotlivých hráčov, čo ponúkajú a tiež čo garantujú.
Fond naozaj musí poupratovať v prenajímanej pôde, pretože je čudné, aby si poľnohospodári prenajímali, ako uviedol Miroslav Štefček, podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory príklad z Liptova, 900 hektárov, ale užívali v skutočnosti len 400 hektárov. Nie je to ojedinelý prípad, keď roľníci platia fondu za pôdu, ktorá sa poľnohospodársky nedá využiť. No zároveň sú aj príklady, keď si niektorí chytráci prenajmú pôdu od SPF a následne ju prenajímajú so ziskom pre seba ďalším agropodnikateľom.
Extrémy, samozrejme, vyvolávajú nevôľu na jednej aj na druhej strane.
Ani koalícia nie je jednotná
Ak sa veci majú pohnúť dopredu, treba rokovať s chladnou hlavou. Ani koalícia nie je v otázke zvýšenia cien nájomného úplne jednotná. Poslankyňa NR SR Jarmila Halgašová (SaS), členka výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, povedala po mimoriadnom brífingu samosprávy, že očakávala diskusiu okolo zvýšenia cien nájomného.
"Rovnako som si nemyslela, že sa začne upravovať cena nájomného retroaktívne a v polovici roka. To sa jednoducho nerobí. S týmto nemôžem súhlasiť,“ povedala pre Pravdu Halgašová, ktorá bola pred voľbami nominantkou SaS na ministerku pôdohospodárstva.
Podľa Halgašovej by sa mal zvýšeným nájomným zaoberať aj výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ale kompetentným je podľa nej predovšetkým príslušný minister. Halgašová si myslí, že v prvom rade treba proces zvyšovania nájomného zastaviť. "Podpísanie zmluvy pod hrozbou jej vypovedania v prípade odmietnutia podpísania dodatku o vyššom nájomnom je pre nás neprijateľné,“ povedala.
Kocky boli hodené. Minister považuje zvýšenie cien nájomného za krok smerujúci k nastoleniu reálnych cien. Pripomenul, že "zvýšenie nájmu predstavuje pre všetkých farmárov spolu pár miliónov eur, no poľnohospodári idú dostať štátnu podporu vo výške 110 miliónov eur. Preto sa o ich krach nebojím“.
Farmári sú však nespokojní, obávajú sa, že obvyklé nájomné rýchlo porastie. Len pre zaujímavosť, v najprodukčnejších oblastiach Slovenska už prekročilo hranicu 200 až 250 eur za hektár, niekde aj 300 eur, toľko sa platí v Nemecku či Dánsku. Podpory, ktoré dostávajú západoeurópski farmári od materských štátov, alebo Poliaci napríklad v podobe daňových úľav, sú však neporovnateľné s tými, ktoré vie naškrabať slovenská vláda pre svojich roľníkov a ešte ich pritom reprezentuje ako významnú pomoc.
Po žatve sa nevylučujú protesty, zrejme by bolo dobré rokovať, a nie napínať do prasknutia strunu trpezlivosti. Jedno je isté, nájomné do budúcnosti porastie a za potraviny budú Slováci platiť viac.