Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Tesne pred vypuknutím pandémie koronavírusu nás zviedla dohromady podnikateľská misia na Island. Čím je zaujímavý ľadový ostrov pre zeleninára?
Najmä tým, ako všestranne využíva lacnú geotermálnu energiu. A tiež odhodlaním a racionalitou, s akou Islanďania prekonali bankrot ekonomiky z konca minulého desaťročia. Island nielen mňa, ale aj kolegov zeleninárov zároveň povzbudil, že môžeme napredovať rýchlejšie ako doteraz. Na Slovensku nemáme síce veľa skleníkov, ale sú modernejšie ako islandské. Musíme sa však naučiť druhotne využiť geotermálnu vodu. Ešte aj po tom, čo voda zohriala naše skleníky, má dosť tepla, aby priniesla úžitok.
Načo by sa mohlo využiť zvyškové teplo?
Na Islande vodu z geotermálnych elektrární miešali s morskou a chovali v uzavretých halách ryby. Je to nielen ukážka pragmatizmu, ale aj reakcie na to, že ľudia sa chcú stravovať zdravšie. Dopyt po rybách rastie aj na Slovensku. Podniky GreenCoopu – organizácie výrobcov – majú sedem geotermálnych vrtov. Využitie energie z nich je nepostačujúce, plytváme ňou, treba ju ešte jeden raz zapriahnuť.
Máte už predstavu, ako to urobiť?
Je to vec technológií a toho, po akej rybe je dopyt. U nás chov morských rýb neprichádza do úvahy, ale sladkovodných áno.
Po návšteve Strednej poľnohospodárskej školy vo Hveragerdi s charizmatickou riaditeľkou Gudridur Helgadottir ste poznamenali, že úspech v poľnohospodárstve sa začína dobrou školou. Aké je slovenské poľnohospodárske školstvo?
Na Slovensku školy nie sú inšpiratívne a vôbec mládež študuje poľnohospodárstvo ako zostatkový odbor. Mladí premýšľajú: keď nás neprijali na iné odbory, nuž teda vyštudujeme "hnojarinu“, no už vopred so zámerom – aj tak sa zamestnáme niekde inde. Samozrejme, nájdu sa výnimky, ale väčšinou stretávam mladých ľudí, ktorí túžia len po maturite a vysokoškolskom diplome. Vo Hveragerdi ma nadchlo, že po dvoch rokoch štúdia mladých ľudí posielajú na dlhodobé pracovné stáže na farmy. Počas nich sa prirodzene rodí a rozvíja emocionálna väzba k rastlinám a zvieratám, vznikajú priateľstvá. Mladí objavujú zmysel života a potom ich už poľnohospodárstvo nepustí.
Je to návod, ako riešiť generačný problém a vôbec kontinuitu v poľnohospodárstve a rozvoji života na vidieku?
Dôležité sú vzory. Pokiaľ ide o Greencoop, naše vedenie je stále veľmi mladé. Začínali sme podnikať vo veku okolo 20 – 25 rokov, stále máme drive, ťah na bránu, ale vidíme, že stredný manažment a ľudia, ktorí pracujú v skleníkoch, starnú. Je to veľmi náročná práca, pod sklom je najmä v lete horúco, vyžaduje sa zručnosť a vytrvalosť. Vieme ju oceniť. Potrebujeme naozaj zanietených ľudí, ktorí chodia do práce radi, hoci tá má ako každá iná profesia svoju odvrátenú stránku. Škola ako základ života musí mladých pripraviť na rub aj líce každej práce.
Začali ste podnikať so zeleninou v čase, keď iní nad jej pestovaním zlomili palicu. Prečo ste sa na to dali?
Nie som poľnohospodársky inžinier, ale ekonóm, lenže pochádzam z Lehníc zo Žitného ostrova, kde poľnohospodárstvo vždy dominovalo. Starí rodičia vždy čosi chovali, pestovali, takéto zázemie mali aj moji kolegovia. Začínali sme s dovozom ovocia a zeleniny, otvárali sa obchodné reťazce, ktoré hľadali dodávateľov. Keď sme vstúpili do EÚ, povedali sme si, ponúknime niečo naše a hľadali sme pestovateľov. Zistili sme, že ich niet.
A tak vznikol nápad skúsiť vybudovať vlastnú pestovateľskú základňu?
Zmocnila sa nás predstava, že zeleninárstvo, ktoré kedysi fungovalo, sa dá oživiť, pokiaľ všetko budeme robiť svedomite. A podarilo sa, lebo 15 rokov, čo sa pestovaniu rajčín venujeme, sme stále rástli. O rajčiny je záujem, lebo sú to skutočné rajské plody. Na Žitnom ostrove je vyše 2-tisíc hodín slnečného svitu, máme geotermálnu energiu, veľmi dobré podmienky na závlahu, vodu v kvalite pitnej, čo sa všetko premieta do chutného plodu. Keď zeleninu robíte so srdcom, zákazník to cíti a ocení.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Jadrom GreenCoopu bola práca a nadšenie štyroch mladých ľudí. Potrebovali ste sa združiť, aby ste boli rovnocenným partnerom obchodných reťazcov?
Keď sme v roku 2006 založili prvý skleník s rajčinami, cítili sme, že by sme potrebovali zvýšiť plochy. Investične to bolo veľmi náročné. Zdalo sa mi, akoby poľnohospodárstvo spáchalo mentálnu samovraždu. Po rozpade družstiev a domácich fóliových hospodárstiev nikto do zeleninárstva nechcel investovať. Povedali sme si: pustíme sa do toho sami. Zakladali sme krok za krokom skleníky. Predaj produkcie zastrešila odbytová organizácia výrobcov družstvo GreenCoop.
Posilnilo družstvo vašu vyjednávaciu pozíciu?
Na začiatku to bolo tak, že keď vznikol nejaký skleník, zalistovala sa produkcia do nejakého reťazca. Každý skleník predával iným klientom a sami zákazníci nevedeli, z ktorého skleníka majú aký produkt. Uvedomili sme si, že musíme dať produktu a podnikaniu ako takému jednotnú tvár, skoordinovať vyjednávanie a spojiť sa v pozberovej úprave plodov, balení, odbyte a celkovej logistike. Veľmi nám to pomohlo.
Dá sa povedať, že dobre riadená odbytová organizácia priniesla pestovateľom nový vietor do plachiet?
Áno, pretože Brusel podporuje prevádzku odbytových organizácií farmárov. Ich prostredníctvom možno získať granty na investície a ďalší rozvoj. Na Slovensku sú v poľnohospodárstve kľúčové dotácie na plochu. Skleníky sú veľmi náročné na investície. Spoliehať sa na to, že dostanete platbu čosi cez 200 eur na hektár nepomôže, veď jeden hektár zasklenej plochy stojí od 1 do 1,5 milióna eur, ani sme nežiadali dotácie na plochu, lebo to nemalo zmysel.
Čo by bolo treba zmeniť, aby ste mali viac nasledovníkov?
Treba prekopať systém podpôr. Chýbajú dotačné schémy na tzv. zakryté plochy, doteraz sa na to nemyslelo. Pritom tie sú z hľadiska produkcie zeleniny i zamestnanosti na vidieku veľmi dôležité. Porovnajme si zamestnanosť v rastlinnej výrobe s orientáciou na obilniny či olejniny a zeleninu pod sklom. Na sto hektárov zamestná klasická rastlinná výroba priemerne 2,5 človeka, ale na tú istú plochu v skleníkoch potrebujete 1 000 až 1 500 ľudí vrátane pozberovej úpravy. To je 400-násobok oproti pestovaniu obilnín.
Koľko je zasklených plôch na Slovensku?
Dovedna nejakých 65 hektárov, hoci v Zelenej správe sa hovorí o 90 hektároch. Rozdiel predstavujú staršie plochy, vari aj zabudnuté, ktoré už nevyhovujú súčasným požiadavkám. Nikto pod sklom nepestuje papriku, veľmi málo sa robí uhoriek. Sú plodiny, ktoré sa dajú pestovať pod zakrytými plochami, len niekto musí tomu príbehu uveriť a venovať sa mu.
Dnes sa veľa hovorí o zmene. Sme schopní dobehnúť stratený čas?
Naozaj sme stratili veľa času, naše trhy obsadili dovozcovia. Väčšina rajčín je však už zo Slovenska. Aj ďalšie druhy zeleniny by mohli byť od slovenských pestovateľov, ale sú zvonka. Dobre sa predávajú a nákupcovia ich uprednostňujú, majú už vychodené dodávateľské cestičky. Každý rok oneskorenia znamená stratu príležitostí, potom je veľmi ťažké otočiť túto situáciu.
S ktorou zeleninou by sa dalo rýchlo presadiť?
Máme nového člena, ktorý začal pestovať šaláty. Je to veľmi perspektívna oblasť. Šalát možno prisvetľovať a pri lacnejšej energii je to dobrý biznis model aj z pohľadu návratnosti. Keď však vykurujete plynom a kupuje elektrinu zo siete, je to hotová strata. Nemať sedem geotermálnych vrtov, boli by sme v hlbokej strate, nie je skleník ako skleník.
Ste viac ekonóm, alebo sa už cítite zeleninárom?
Srdcom som zeleninár, ale každé gazdovanie je o počtovaní a, pravdaže, aj o vášni. Už by som nechcel opustiť zeleninárstvo.
Starí Rimania vraveli, slová priťahujú, príklady tiahnu. Priťahujete?
Je dôležité, aby mladí videli o čosi starších rovesníkov, ktorí sú úspešní v odbore. Tým sa profesia stáva viac sexi. Istý čas som pracoval vo vedení Združenia mladých farmárov. Všimol som si, že z veľkých miest prichádzajú právnici a rôzne iné vysokoškolské profesie a zaujímajú sa o poľnohospodárstvo. Hľadali a hľadajú iný štýl života. Pravdaže, je s ním späté veľa odriekania, ale človek na odplatu dostane od poľnohospodárstva veľa.
Podarilo sa vám zorganizovať výrobu zeleniny prekračujúcej rámec kedysi obvyklého prídomového fóliovníkového aj družstevného hospodárstva. Akou cestou by sa dnes malo uberať Slovensko?
Myslím si, že rodinné farmy majú budúcnosť, všade vo svete sa tento typ podnikania dostáva do popredia. Ľudia chcú mať istotu a bezpečnosť a tú im dáva priamy vzťah s výrobcami. To sa dá cez rodinné farmy veľmi ľahko odkomunikovať: my sme tá rodina, ktorá pre vás vyrába niečo výnimočné. Treba tomu dať svoju tvár, lokálnu značku, vytvoriť správny marketing, čo sa dá ľahko urobiť cez facebook a iné sociálne kanály za pár halierov.
Je to také jednoduché?
Pravdaže nie. Treba robiť finalizáciu produktov. Mladí farmári by sa nemali snažiť vyrovnávať veľkým podnikom, čo robia obilie, kukuricu, to sú masové produkty, ale robiť finálne produkty. Povedzme čučoriedky, ktoré sú veľmi prácne, premeniť na lekvár. Na výsekové mäso nech sa špecializujú veľkoproducenti a veľké bitúnky, mladí by mali robiť výrobky. Keď sa rodina do toho pustí, dá sa vytvoriť veľmi pekná farma.
Čo nás čaká v najbližšom desaťročí? Bude po prekonaní koronavírusu Slovensko inou krajinou?
Bude, do popredia sa dostane otázka produkcie potravín z vlastných zdrojov. Verím, že napriek prechodným ťažkostiam sa životná úroveň bude zvyšovať. Ľudia budú chcieť jesť zdravé domáce potraviny. Pandémia zdôrazní hodnotu zdravia a čerstvých potravín. To by mohla byť voda na mlyn poctivým výrobcom a veľká šanca pre mladých hospodárov.
Zsolt Bindics, (1979) predseda Združenia organizácie výrobcov GreenCoop. Vyštudovaný ekonóm sa venuje zeleninárstvu od roku od 2006. GrenCoop je najväčšou pestovateľskou organizáciou na paradajky, ročne dopestuje a predá 10 000 ton rajčín.