Potravinová sebestačnosť? Slovensko je zraniteľné

Slovensko je potravinovo mimoriadne zraniteľné, to vedia všetci, ktorí vidia pod pokrievku agropotravinárskeho hrnca – nielen ekonómovia, obchodníci, ale aj politici a tušia to aj spotrebitelia. Túžba robiť veci lepšie, je spontánna. Slovensko naozaj potrebuje razantnú zmenu, pretože je sebestačné už len v produkcii obilia, ale aký to paradox, ražnú múku už dva týždne v obchodoch nedostať.

Krajina má dosť vlastného cukru, v dobrých rokoch ho môže aj vyvážať, tiež dostatok vajíčok, ale už nie slovenského hydinového mäsa. Nehovoriac o najžiadanejšom bravčovom mäse. Tam sebestačnosť upadla na 36 až 38 percent, ale zhruba polovica ošípaných zo Slovenska sa vyvezie na bitúnky do Poľska a Maďarska a domáce bitúnky spracúvajú české či maďarské ošípané. Nie je to Kocúrkovo?

Slovensko by mohlo mať aj dosť rastlinných tukov a olejov, repkové či slnečnicové semená sa však vyvážajú k trom z našich susedov, kde z nich vylisujú olej. Kedysi, ešte v roku 1990, sa na Slovensku vyrobilo takmer 2,5 miliardy litrov mlieka, dnes 800 miliónov litrov. Ako-tak sme sebestační v konzumnom mlieku – na 75 percent, ale už iba polovica kyslomliečnych produktov je z mliekarní na Slovensku a masla a syrov dokonca len jedna tretina. Tráva nám rastie do neba a my veselo vozíme mliečne výrobky zo sveta.

O zemiakoch sa hovorilo, že sú druhým slovenským chlebom. Celé roky sme jedli vlastné grule, švábku a krumple, teraz gro spotreby zabezpečujú dovozy. V Liptove, na Spiši a v Šariši sa zemiaky už roky pestujú iba okrajovo.

Patríme medzi tri krajiny na svete s najlepšími podmienkami na pestovanie jabĺk. A naša bilancia? Ročne ich pozbierame okolo 50-tisíc ton a ďalších 100-tisíc ton dovezieme – najmä z Poľska a ostatnej Európy. Produkčné možnosti krajiny odhadol šéf Únie ovocinárov Marián Varga na 200-tisíc ton, mohli by sme teda exportovať 50-tisíc ton. Čo všetko by sme mohli.

Slovenský juh v časoch československej federácie zásoboval zeleninou Ostravu, Prahu a Severočeský kraj. Dnes s výnimkou rajčín, kde sa ako-tak podarilo oživiť produkciu v moderných skleníkoch, takmer všetko – počnúc reďkovkou cez mrkvu, papriku, šalát a kapustu – dovážame. Vyzerá to, akoby sme boli krajinou babrákov, ktorá sa nevie postarať sama o seba.

Premárnené príležitosti

Na pozadí tejto smutnej štatistiky prichádza Matovičov kabinet s ambicióznym plánom oživiť sebestačnosť (do akej miery nešpecifikoval), čo znamená de facto reštrukturalizovať zabehnutú skladbu plodín a chovu zvierat. Nositeľom zmien sa majú stať, to sa dá z programového vyhlásenia jasne vyčítať, malí, mladí, rodinní a začínajúci poľnohospodári. Čo nedokázali veľkí, má urobiť ich protipól, ktorý ani zďaleka nemá rozhodujúce slovo v produkcii mlieka, bravčového, hovädzieho či hydinového mäsa. Ba ani tej trochy zemiakov. Ešte aj ovocinárstvo držia ako-tak nad vodou predovšetkým veľké profesionálne farmy, ktoré dosiahli rozvoj zásluhou vstupu zahraničného kapitálu.

Keď Smer získal v roku 2012 vládu do svojich rúk, sľuboval dosiahnutie sebestačnosti v rozsahu 70 až 80 percent práve na konci tohto desaťročia. Z veľkolepých zámerov zostalo torzo. V spoločnosti vládne rozčarovanie, nostalgicky sa spomína na éru prednovembrových družstiev s vysokou zamestnanosťou, ktoré mali sýpky plné obila a farmy plné zvierat. Tú éru odvial čas takmer do zabudnutia.

Slovensko zostalo aj po transformácii JRD na družstvá podielnikov a po privatizácii štátnych majetkov krajinou veľkovýroby. Lenže poľnohospodárstvo zbavené pridružených výrob nezamestnáva 360-tisíc ľudí, ale len okolo 50-tisíc. Má relatívne vysokú produktivitu práce, ale to len preto, že sa sústredilo na produkciu obilnín, kukurice a olejnín, z ktorých obyčajný spotrebiteľ priveľa osohu nemá. Aj v dôsledku orientácie Bruselu na biopalivá končí nie malá časť úrody repky a kukurice vo fabrikách vyrábajúcich mero pridávané do nafty a etanol pridávaný do benzínu. V krajine vyrástli bioplynky, kŕmené nie maštaľným hnojom, ale kukuricou. Benzín nezlacnel, farmy sú poloprázdne, exportujeme obilie a jeme bravčové z dovozu.

Plody z kvetov zla

Žneme plody zvrátenej politiky, ale aj hospodárskej krátkozrakosti slovenských politikov a neschopnosti našich vyjednávačov vyrokovať spravodlivejšie podmienky pre slovenské poľnohospodárstvo po vstupe do EÚ. Keď za premiéra Jána Čarnogurského začali podporovať rodinné farmy s dotáciou až 70 percent na nákup strojov, veľa ich nevzniklo. Neskôr mnohé rodinné podniky vyrástli na troskách skrachovaných družstiev, ktorým nezaplatili mliekarne, mäsokombináty a zadlžili sa po uši v bankách aj u dodávateľov osív a chémie.

Rodinné farmy vedú bývalí manažéri družstiev, niekde čerství absolventi poľnohospodárskej univerzity z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, inde prevzali družstvá bývalí súkromní hospodári alebo ich potomkovia. Stále však máme pred sebou prevažne veľké farmy s veľmi jednoduchou štruktúrou výroby.

Do poľnohospodárstva prenikol zahraničný kapitál, bez toho dánskeho by Slovensko vyprodukovalo o dobrých 40 percent bravčoviny menej! Ďalšie podniky skúpili domáci finanční investori. Do tohto vyústila kolektivizácia obnovením kapitalizmu.

Najmä v poslednom období sa k slovu hlásia mladí, začínajúci a rodinní farmári. Niektorí získali kapitál ako kedysi ich prarodičia tvrdou prácou. Pradedo robil v Amerike, pravnuci v západnej Európe. Viacerí z nich sú úspešní. Je tu nová generácia vysokoškolákov z Nitry. A objavuje sa zvláštna kategória farmárov, ľudí, ktorých unavilo mesto a ktorí vidia šancu lepšieho života v návrate na pôdu.

Prečo im nedať šancu? Nové vedenie rezortu chce v tomto smere vehementne konať, hovorí o zastropovaní dotácií pre veľké podniky a ich redistribúcii v prospech malých, mladých, začínajúcich a rodinných farmárov. Ako to urobiť tak, aby Slovensko po otočení kormidla nepadlo úplne na kolená?

Tesne pred zverejnením programového vyhlásenia vlády Rada poľnohospodárskych a potravinárskych samospráv s veľkým znepokojením vyhlásila, že hoci reprezentujú väčšinu slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie, nový minister s nimi program vôbec nekonzultoval.

Zato už prenikli správy, že chystá zákon o obnovení života na lazoch. Nič proti nemu, potrebujeme vrátiť ľudí i zvieratá aj na lazy, ale treba rozlišovať, čo je hlavný prúd a čo zostane iba ako doplnok, aj keď veľmi chutný a voňajúci romantikou.

Len slohové cvičenie?

Podľa prvých prognóz do konca roka môže byť na Slovensku stotisíc nezamestnaných, tí nebudú mať na potraviny z farmárskych trhov, sú totiž spravidla výrazne drahšie. Treba uvažovať nad tým, ako zapojiť do programu sebestačnosti všetkých aktívnych poľnohospodárov bez rozdielu veľkosti a treba o tom viesť diskusiu.

"Ministerstvo spí ako zakliata Šípková Ruženka, nezapája sa do videokonferencií poľnohospodárov a potravinárov, ktorí hľadajú odpoveď na to, ako prekonať obdobie pandémie s čo najmenšími stratami,“ povedal jeden z predstaviteľov samosprávy.

Najväčšia zo samosprávnych organizácií Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora vyjadrila obavu, aby sa z programového vyhlásenia vlády nestalo ďalšie slohové cvičenie na tému agropotravinárstvo.

Naozaj platí – dva razy merať a raz rezať. Mičovského vedenie má ambíciu prijať dlhodobý plán rozvoja poľnohospodárstva, potravinárstva a vidieka, ponúka sa mu dokonca ústavná väčšina, aby strategický plán schválilo, možno aj ako ústavný zákon. Treba si však dobre rozmyslieť, akými zásahmi zmeniť súčasnú podobu potravinového hospodárstva.

"Očakávame, že kľúčové tézy programového vyhlásenia budú do politickej praxe uvádzané už v štandardnom a transparentnom dialógu s organizáciami, ktoré legitímne zastupujú slovenských poľnohospodárov a výrobcov potravín,“ tlmočil názor samosprávy aj Daniel Poturnay, prezident Potravinárskej komory Slovenska.