Oprášme si trochu vedomosti zo zemepisu. Island leží v severozápadnom Atlantiku tesne pod severným polárnym kruhom. Obrovské plochy jeho územia sú posiate lávovými poľami, z ktorých podchvíľou vytŕčajú čierne čadičové skaly. Miestami je planina pri pobreží zahalená do kúdolov pary z horúcich prameňov. Živiť sa tu nie je ľahko, zo 103-tisíc štvorcových kilometrov pripadá na ornú pôdu jedno percento, toľko aj na lesy. Je tu krátke leto s dlhým polárnym dňom, protipólom, ktorého je tmavá a nekonečná zima. Na konci januára sa tu rozvidnieva pred obedom.
Keď sa na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia americkí kozmonauti pripravovali na Islande na dobytie Mesiaca, zdal sa im ostrov púšťou v oceáne. Keby sa posádka Neila Armstronga vrátila na Island po polstoročí od pristátia na obežnici Zeme, zrejme by zmenila názor. Našla by návod, ako z nehostinnej severskej krajiny urobiť oázu trvalo udržateľného a atraktívneho života. Veľké, dobre fungujúce už nie laboratória, ale výrobné jednotky sú schopné čoraz viac kryť spotrebu vitamínov z vlastných zdrojov.
Škola ako laboratórium praxe
Zhruba 45 kilometrov od centra Reykjavíku sa nachádza Hveragerdi – napoly dedina, napoly mestečko s 2 300 obyvateľmi. Je posiate skleníkmi, ktoré zásobujú krajinu čerstvou zeleninou a niektorými druhmi ovocia, napríklad jahodami. Island má dovedna 700 horúcich prameňov a tu na juhu krajiny využili ich energiu na celoročné pestovanie zeleniny. To bol aj dôvod, prečo sa sem vybrali slovenskí skleníkoví zeleninári. Slovensko má tiež dostatok geotermálnych oblastí – dovedna 25, kde teplota vody kolíše od 100 do 150 stupňov.
Aj my využívame horúcu vodu. Zatiaľ viac na kúpanie než na produkciu zeleniny, kvetov či vyhrievanie budov, alebo dokonca celých miest, ako to robia Islanďania. Možno mala prísť táto cesta zorganizovaná ministerkou pôdohospodárstva Gabrielou Matečnou skôr, ale dôležité je, že napokon prišla. Pripomenula nám, že svet ani v tom najodľahlejšom kúte nestojí a že sa pri výrobe potravín oplatí spoliehať na vlastné zdroje. Kvôli čerstvosti a čoraz viac aktuálnej uhlíkovej stope plynúcej z dovozu a prevozu potravín na tisíckilometrové vzdialenosti. Island inšpiruje nápadmi, ako využiť na obživu miestne zdroje.
Atrakciou Hveragerdi sú skleníky tunajšej strednej poľnohospodárskej školy, ktorá úzko spolupracuje s Islandskou poľnohospodárskou univerzitou. Pestujú tu aj banánovníky, kávovníky, kakaovníky či granátové jablká. Produkcia nie je, samozrejme, určená na zásobovanie trhu, skôr je ukážkou možností Islanďanov. Keby veľmi chceli, poradia si aj s pestovaním tropických a subtropických rastlín.
Na čele školy stojí Gudridur Helgadottir, príťažlivá modrooká blondínka. Len čo začne rozprávať, zaujme slovenských poslucháčov, keď vysvetlí spôsob štúdia poľnohospodárstva. Škola má 60 študentov, ktorí ju navštevujú dva roky, a potom nasleduje 60-týždňová odborná prax na farmách podľa zamerania štúdia – ekologická výroba ovocia a zeleniny, ochrana rastlín, klasická rastlinná výroba, krajinotvorba, kvetinárstvo, lesníctvo.
Práve dôraz na prax okamžite zarezonuje medzi slovenskými zeleninármi a kvetinármi. Páči sa im najmä myšlienka, že študenti pripravujú projekty, ktoré sú späté s rozvojom fariem, kde praxujú. Platia ju podniky, kde študenti pracujú. Pokiaľ študenti neukončia prax, nemôžu získať absolutórium o ukončení štúdia. Škola nemôže nútiť farmárov, aby prijímali študentov na prax, ale farmy ich celkom prirodzene potrebujú, pretože výroba zeleniny na Islande rastie. Gudridur Helgadottir poznamená, že Island je už na 100 percent sebestačný v uhorkách, na 60 percent v rajčinách aj šaláte, v paprike na 30 percent.
Prvý skleník vyhrievaný geotermálnou energiou vybudovali na Islande v roku 1924. O 12 rokov neskôr otvorili školu v Hveragerdi. Na konci 40. rokov dopestovali prvé banány, ale predovšetkým nepretržite skúmali, ako efektívnejšie využívať geotermálnu energiu a na jednom štvorcovom metri dopestovať čo najviac zeleniny či kvetov.
Škola je nielen vzdelávacou, ale súčasne aj vedecko-výskumnou základňou, jej zmodernizované skleníky financovalo združenie vlastníkov skleníkov. Už z toho vidno, ako tu je vzdelávanie prepojené s praxou a prax so školou, ktorá reaguje na najnovšie trendy a potreby poľnohospodárstva, spotrebiteľov a krajiny.
Od bankrotu k sebestačnosti
Súčasný rozvoj "poľnohospodárstva pod sklom“ nebol priamočiary. V roku 2008 islandský štát zbankrotoval, krajina sa ocitla v hlbokej kríze, spadla na samé dno, ale pozoruhodne rýchlo sa z krízy spamätala. Gudridur Helgadottir povedala, že krízou sa začala cesta Islandu k posilneniu jeho sebestačnosti.
"Po prepuknutí krízy sme si odrazu nemohli dovoliť dovážať zeleninu, pre ľudí bola drahá. Naši farmári začali viac vyrábať, ale predávali za ceny primerané vrecku nášho obyvateľstva. Boli sme na jednej lodi. Nikto nemal peniaze nazvyš, a to posilnilo vernosť domácej produkcii,“ vysvetlila podstatu zmeny Gudridur Helgadottir.
Pre pokrízové obdobie bolo typické posilnenie ekologického uvažovania spotrebiteľov, „ľudia začali jesť viac islandských produktov, pretože si uvedomovali, že za rajčinami z Islandu je nižšia uhlíková stopa, ako keby sme ich doviezli z Turecka“.
Riaditeľka školy spomenie, ako ju pred časom navštívili tureckí zeleninári. "Keď uvideli podmienky, v akých pestujeme zeleninu, povedali mi: Načo sa s tým vôbec trápite, zasypeme Island rajčinami, akými len chcete. Ale prečo by para a horúca voda nemohli urobiť prácu na Islande? Tu máme všetko pod kontrolou, je tu minimálny infekčný tlak na rastliny a keď sa už vyskytne škodca, aplikujeme bioochranu. Napokon zamestnávame svojich ľudí. To všetko sú dôvody, prečo je lepšia vlastná výroba ako tá z dovozu,“ vysvetlila Gudridur Helgadottir.
Oproti škole sa vypína hora Olkelduhnukúr. Po jej úbočí sú rozosiate malé domce vybudované z lávových kameňov. Pripomínajú, ako Islanďania žili ešte v prvej polovici minulého storočia. Študenti sa podieľajú na ich obnove. Riaditeľka školy poznamená, že je to dôležité kvôli historickej pamäti, aby mladí vedeli, ako predkovia žili, a uvedomili si, že pokrok nie je zadarmo.
Pár kilometrov od Hveragerdi sú dve zeleninárske hospodárstva symbolizujúce modernizačnú cestu islandského poľnohospodárstva. Hafberg Thorsson, ktorý vybudoval skleníkový komplex Lambhagi, môže o sebe pokojne tvrdiť, že naučil Islanďanov jesť šalát. Od osídlenia ostrova Vikingami pred vyše tisíc rokmi jedli ich potomkovia zo zeleniny len kapustu, mrkvu a neskôr k nej pridali zemiaky. Šalát sa na jedálnom lístku ocitol pred 30 rokmi.
Tridsaťročný Hafberg Thorsson dovtedy skúšal pestovať karfiol, čínsku kapustu, šalát pod holým nebom, potom dostal nápad využiť geotermálnu energiu z blízkych vrtov. Dnes chlapík, ktorý budoval farmu so ženou a dvoma deťmi, zamestnáva 30 ľudí a jeho šaláty majú 18-percentný podiel na islandskom trhu. Výrobu zintenzívňuje, podobne ako kvetinár Alex, ktorý vybudoval úspešnú značku Espiflot.ehf. Má skleníky s rozlohou 7-tisíc štvorcových metrov.
Alex vraví, že po kríze sa presadil tým, že začal viazať kvety do kytíc. Do supermarketov ich ponúka po 10 eur, zákazníci ich kupujú po 20 eur. Keby na Islande nebola lacná zelená elektrina, pochádzajúca z geotermálnych elektrární, nemohol by kvety osvetľovať 24-tisíc luxami. A na rovinu prizná, že štát mu pomáha aj vysokými dovoznými clami na kvety pochádzajúce z Holandska. Pomer domácej a zahraničnej ponuky kvetov je 80 : 20 v prospech islandskej.
Prečo si Islanďania vlastne kupujú islandské kvety? Alex tvrdí, že hlavná prednosť spočíva v nízkej uhlíkovej stope – je 20-krát nižšia, ako keď sa dovezú kvety z Holandska. A ktovie, či odtiaľ, a nie z Afriky či Latinskej Ameriky, to iba prešli holandskou burzou, doplní Alexa Branislav Oremus z Podhájskej. Na Slovensku je to posledný kvetinár, pestovateľ gerber, využívajúci horúci prameň, ktorý vyhrieva aj termálne bazény v Podhájskej kúsok od Šurian.
Zelená energia a tvorivosť
Vari najviac inšpirácie, ako moderne podnikať v poľnohospodárstve, ukázala rodina Knútura Ármana a jeho ženy Heleny. Vodí sa im dobre, neboja sa o budúcnosť, majú päť detí a za štvrťstoročie vybudovali nielen skleníky, kde dopestujú denne tonu rajčín. Robia z nich napríklad džem, ale magnetom rodinného podniku je reštaurácia umiestnená rovno medzi rajčinami.
Ponúkajú tu výbornú rajčinovú polievku s piatimi druhmi domáceho chleba. Vonku vŕzga sneh pod nohami, dnu sa parí polievka obohatená o lyžicu smotany, ktorá hneď nabije návštevníka energiou. Na chlieb sa natiera domáce maslo, k tomu uhorkový šalát, na záver príde rajčinové pivo alebo dezert s džemom z rajčín servírovaný v črepníku.
Knútur a Helena chovajú islandské kone. Nech sa páči, kto chce, môže si ísť zajazdiť. Agroturistika na islandský spôsob. Unikátnu farmu budujú manželia dvadsiaty piaty rok.
Kúpili opustený statok a ukázali úplne novú dimenziu podnikania. Knútur často akcentuje ekológiu. Napríklad rajčiny už nebalí do obalov z plastu, ale z cukrovej trstiny. Vysvetlí, akú rolu zohrávajú v opeľovaní čmeliačice, samčeky sú lenivé, oplodňujú akurát kráľovnú, ktorá žije v papierovej škatuli. Tomuto chlapíkovi to myslí, vie, po čom túžia súčasníci. Jeho obchod ponúka produkty in natura. Môže smelo hľadieť do budúcnosti.
Ako hodnotili návštevu islandských podnikov slovenskí podnikatelia? Kvetinár Branislav Oremus zdôraznil, že v čase dražejúcich energií treba uvoľniť cestu zelenej energii, ktorú máme takrečeno pod nohami, a všestranne ju využívať od pestovania plodín, kvetov cez kúpele až po vyhrievanie celých sídlisk.
Karel Malý z Vitazelu Marcelová zastupujúci aj družstvo Ovozela spomenul, že produkcia, ktorú Slovensko dováža zo severnej Afriky, často nespĺňa štandardy na ochranu. "Ak môžeme zeleninu dopestovať doma a vo Vitazele rozširujú zasklenú plochu zo 4 na 8 hektárov, robme to. Zdravie máme pod kontrolou.“ Malý ocenil prepojenie islandských pestovateľov so školou. "Pripravujeme štipendiá pre študentov, inak si nezabezpečíme kontinuitu,“ skonštatoval zeleninár.
Zsolt Bindics, rodák zo Žitného ostrova, ocenil za seba aj kolegov zo zeleninárskeho družstva GreenCoop súhru islandského školstva a farmárov. "Práve počas praxe si študenti vytvárajú emocionálnu väzbu so svojou profesiou, vzniká pradivo vzťahov s budúcimi spolupracovníkmi, ktoré mladých ľudí udrží v poľnohospodárskom prostredí,“ podotkol Bindics.
Branislav Oremus k tomu dodal, že "študenti robili výskum vplyvu osvetlenia na úrodu a kvalitu zeleniny. Tam si uvedomili, koľko tvorivej práce založenej na moderných technológiách poskytuje poľnohospodárstvo. Práve tento aspekt musíme na Slovensku rozvinúť ešte viac.“