Koľko zamestnancov v koľkých firmách zastupuje vaša organizácia?
Andrej Žvásta (AŽ): Zastupujeme vyše 13-tisíc zamestnancov v deviatich firmách sektoru IT služieb. K počtu členov sa nevyjadrujeme nikdy verejne. Je to z toho istého dôvodu, prečo ani zamestnávatelia nezverejňujú informácie o tom, koľko prostriedkov alokovali na právnikov, ktorí vyjednávajú kolektívne zmluvy za zamestnávateľa, alebo na vyjednávanie s odbormi.
Aké je konkrétne zaradenie týchto zamestnancov?
Juraj Kollárik (JK): My pôsobíme vo firme DXC, ktorá sa v roku 2017 odčlenila od firmy Hewlett Packard. Ide o portfólio spoločne využívaných služieb. Máme tam ľudí, ktorí sa starajú o administratívu, preklady, programovanie, správu systémov, sieťové záležitosti a podobne. Títo zamestnanci pracujú prevažne v kancelárii.
Keď niekto počuje slovo odborári, predstaví si priemyselnú alebo výrobnú fabriku. Existuje na Slovensku aj iná organizácia okrem vás, ktorá by zastupovala ľudí v IT sektore?
AŽ: V súčasnosti to robí len naša organizácia. Ešte vznikajú odbory na firemnej úrovni.
Poznáte takýto model zo zahraničia?
AŽ: Áno, napríklad v Rakúsku a v Nemecku je to bežná vec. Agenda odborov je v podstate vždy rovnaká. Rokuje sa o platoch, pracovnom čase a všeobecne o pracovných podmienkach. V zahraničí je to ale o niečo úspešnejšie vďaka kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa. Odbory tam majú viac čo povedať. Na Slovensku sa hráme len na piesočku v rámci podnikov, takže odborár má dvadsaťkrát viac roboty. Ide o veľké firmy a pri vyjednávaní potom ťaháme za kratší koniec.
Čo v tomto smere chýba na Slovensku?
AŽ: Legislatíva. Je to nastavené tak, aby odborári prišli pri rokovaní len po istú hranicu.
Boja sa ľudia firiem?
AŽ: Tak by som to nenazval. Skôr nevedia správne vyhodnotiť svoje možnosti.
Ako v rámci systému práce reagovali firmy a zamestnanci na pandémiu v marci 2020?
AŽ: V tomto smere treba firmy, ktorých zamestnancov zastupujeme, pochváliť. Reagovali na to rýchlo a dobre. Zrejme aj vďaka tomu, že systém práce z domu už bol zaužívaný. To znamená, že plošné preklopenie ľudí z kancelárie do domu bolo kvalitné. Menšie problémy vznikli v niektorých oddeleniach, akým je napríklad call centrum. Firmy nevedeli až tak rýchlo zareagovať a pracovné prostredie počas pandémie tam nebolo vhodné. Ľudia sedia meter od seba. Museli sme to riešiť, za čo sme boli aj kritizovaní. Vraj zneužívame pandémiu na profilovanie odborov a že takto vytvárame tlak na zamestnávateľa – ale veď to je naša úloha. Nakoniec sa to vyriešilo a aj títo zamestnanci začali pracovať z domu.
JK: Výhoda bola v tom, že v našom sektore je práca z domu zabehnutá a z technického hľadiska neexistujú prekážky. Zostala len drobná skupina zamestnancov, ktorá musí chodiť do práce aj osobne. Od vlaňajšieho apríla však väčšina ľudí pracuje z domu.
Znížil sa niekomu zo zamestnancov plat kvôli pandémii?
AŽ: V jednej firme áno, ale to bol smutný prípad. Išlo jej doslova o prežitie a došlo k výpadkom tržieb na dlhé mesiace. Dohodla sa s ľuďmi na 60 percentách bežnej mzdy. Ešte stále nie je jasné, či táto firma prežije.
JK: Stále dodávame prácu, preto nikto o časť mzdy neprišiel. Ale keďže sa pracuje z domu, nikto presne nesleduje, či ľudia nepracujú aj nadčas. Preto tam môžu byť nejaké straty na strane zamestnanca v rámci príplatkov. Niekto môže pracovať viac a za ten istý plat.
Objavili sa aj firmy, ktoré sa práci z domu pred pandémiou bránili. Keď však vypukla aj na Slovensku, zrazu to zo dňa na deň išlo. Čomu to pripisujete?
AŽ: Máme sprostredkovanú skúsenosť s firmou, ktorá pôsobí aj v Rakúsku. Pred pandémiou prácu z domu nechcela dovoliť. Po jej vypuknutí to však spraviť musela. Treba však povedať, že nemala veľmi na výber, pretože prepad objemu prác bol masívny. Ale keď sa situácia začne zlepšovať, bude chcieť zamestnancov zase v kanceláriách.
Je pre firmu lepšie, keď jej zamestnanci pracujú z domu alebo v kanceláriách? Predsa len môže firma napríklad ušetriť na prevádzke vlastných priestorov a podobne.
JK: Všetko má svoje výhody a nevýhody. Napríklad pre manažérov je lepšie, keď pracujú so svojimi ľuďmi osobne. Ak robia napríklad niečo kreatívne, je lepšie byť spolu a potrebujú tvorivú atmosféru. Ale pre manažéra môže byť napríklad ťažké, ako kontrolovať vykonanú prácu, keď ju ľudia robia z domu. Väčšine zamestnancov vyhovuje práca z domu. Ušetria množstvo času cestovaním do kancelárie.
Zmenila sa produktivita práce, keď sa ľudia presunuli na home office?
JK: Firmy nám povedali, že nie. No v skutočnosti sa to zložito vyhodnocuje. Keď sme v práci, je tam kolektív, môžeme ísť na kávu a čaj, porozprávať sa o problémoch. Máme nástroje, ktoré to vedia sčasti nahradiť. Ale je to iné.
AŽ: Máme informácie, že niekde produktivita rástla. Na začiatku pandémie ľudia vnímali prechod na prácu z domu ako šancu na oddych od bežných ranných aktivít. Vďaka tomu sa potom asi produktivita aj zvýšila. Čo sa dialo neskôr, už bolo skôr v rukách manažérov, ktorí na to museli dozerať.
Niektorí zamestnanci majú po mesiacoch práce z domu aj psychické problémy. Máte s tým skúsenosť?
JK: Žiaden zamestnanec sa neobrátil priamo na nás. Ale snažili sme sa, aby mali vo firme pravidelné on-line porady a stretnutia. V rámci korporácie tiež existuje návod, ako v týchto prípadoch postupovať. Funguje tiesňová linka, kde môžu zamestnanci zavolať psychológovi a poradiť sa s ním. Po pandémii sa tiež plánujú udržiavať pravidelné stretnutia v kanceláriách, aby ľudia medzi sebou udržali kontakt. Na začiatku pandémie mali problémy aj ľudia s deťmi, pretože boli pod tlakom množstva povinností.
Psychológ je zamestnanec firmy?
JK: Nie, ide o externú spoluprácu.
Aké nevýhody okrem psychických problémov ešte priniesol home office?
AŽ: Nevýhody sú najmä v odlúčení zamestnancov. A čím dlhšie to trvá, tým je to horšie.
JK: Zamestnanci si museli vytvoriť pracovné miesto doma. Keď bol home office príležitostný, stačilo byť aj na pohovke. Teraz to už trvá viac ako rok a pol, čiže každý si musel vytvoriť pracovné podmienky. Firma však ľuďom poskytla stôl, stoličky, počítače a podobne. Problém je, že pracovný kolektív sa ťažko buduje na diaľku.
Boli on-line porady náročné?
JK: Boli sme vo výhode, pretože naši zákazníci sú v zahraničí, takže sme mali skúsenosť, ako sa do on-line projektov zapájať. Chýbal len sociálny aspekt. Čiže porozprávať sa v kuchynke pri káve, ľudia majú aj na pracovisku osobné vzťahy. Zostal len pracovný kontakt.
Stretli ste sa aj s tým, že firma vyslovene nedovolila ľuďom pracovať z domu, aj keď mohla?
AŽ: Z našich firiem žiadna. Máme však aj individuálnych členov, vo firmách kde nie je vytvorená plnohodnotná odborová infraštruktúra. Z týchto firiem prichádzali informácie, že pre firmu bola práca z domu problém. Zamestnancom sme vedeli len navrhnúť riešenia. Firma ich v podstate mohla pustiť na prácu z domu, ale vznikol zase problém s technikou a podobne. Povinnosť pracovného vybavenia sa tak prenášala na zamestnanca.
Stala sa práca z domu novým štandardom alebo sa to po pandémii vráti do stavu pred ňou?
AŽ: Myslíme si, že to bude nový štandard. Zamestnávatelia budú chcieť prejsť na hybridný systém práce a dohodnúť sa s ľuďmi individuálne. Súvisí to aj s tým, že firmy zredukovali priestor v kanceláriách. Keby sa tam dnes chceli vrátiť všetci zamestnanci naraz, nemali by si kam sadnúť.
JK: V našej firme to zhruba 80 percent zamestnancov víta. Zatiaľ sa to berie tak, že je pandémia a doma sme v bezpečí. Ale napríklad budova s kanceláriami sa vrátila majiteľovi a rieši sa, koľko priestoru bude ešte treba v budúcnosti pre zamestnancov, ktorí do kancelárie raz za čas prídu. Bude to fungovať ako kombinácia práce z domu a z kancelárie.
Firmy už pri hľadaní nových ľudí nebudú prácu z domu označovať ako benefit?
JK: Firmy už pri hľadaní nových zamestnancov budú pracovať s tým, že kombinácia práce z domu a z kancelárie je štandardom.
Ministerstvo práce menilo aj podmienky práce z domu. Ako ich vo všeobecnosti hodnotíte?
AŽ: Novela reflektuje na stav, ktorý už na Slovensku funguje. Podalo sa to ako benefit alebo starostlivosť o zamestnancov, ale keď sa na to pozriete bližšie, zamestnanec aj tak zostáva vo vyjednávaní slabším prvkom. Platí to hlavne pri náhrade za zvýšené náklady zamestnancov pri práci z domu. Nejde síce o veľa peňazí, ale o princíp. Funguje to v podstate ako prenesenie nákladov na podnikanie z firmy na zamestnanca. V zahraničí sa to robí tak, že náhrady za zvýšené náklady sú aj na strane firmy, aj zamestnanca daňovo oslobodené. U nás je však administratívne také náročné vydokladovať jednotlivé položky nákladov home officu, a k tomu je to spojené s právnou neistotou, že sa to radšej vypláca zamestnancom paušálne. A vtedy sa to už aj zdaňuje.
Reč je o nákladoch na prácu z domu napríklad na internet, elektrinu či kúpu kvalitnejšej stoličky? Zamestnanci majú nosiť faktúry alebo ako to funguje?
AŽ: To je ten problém. Ako sa to má počítať? Podľa štvorcových metrov bytu, podľa spotreby počítača? Nikto nevie. A keď je suma paušálna, firmy aj zamestnanci z toho platia odvody a dane.
JK: Zamestnanci by mali preukázať zvýšené náklady. Problém je v tom, že v kancelárii je napríklad klimatizácia, internet, kávu, čaj, voda a doslova aj toaletný papier. Keby sme chceli dokázať zvýšené náklady týchto vecí doma, je to ťažkopádne. Štát to hodil na plecia firiem a zamestnancov, ktorí by sa mali dohodnúť. Zamestnanec tak skôr akceptuje paušálne náhrady a vtedy platí, že všetky náklady mu to nepokryje.
Takže ako to zatiaľ funguje v praxi?
JK: Momentálne sa to nerieši, pretože stále platí pandemická práca z domu.
Hradili firmy zvýšené náklady aj pred zmenou zákona?
JK: Nie. Práca z domu sa brala ako benefit.
Začali si už zamestnanci dohadovať nové podmienky podľa novely zákona?
JK: Začali sme s firmou o tom diskutovať, pretože chce prácu z domu istým spôsobom zachovať. Keďže to bude pravidelná práca, budú sa musieť upraviť aj pracovné zmluvy. Plánuje sa urobiť aj nejaký objednávkový systém na miesto v kancelárii. Ak bude niekto chcieť prísť pracovať v istý deň do kancelárie, musí si rezervovať pracovný stôl.
AŽ: Ja len doplním, že v takých prípadoch už budeme môcť argumentovať tým, že ide o pravidelnú prácu z domu. Takže sa môžu meniť pracovné podmienky podľa zmien v zákone.
Firma musí svojim pracovníkom zabezpečiť aj potrebné technické vybavenie. Zamestnanec však môže používať aj svoje. Čo je podľa vás pre neho lepšie?
JK: Lepšie je, keď zamestnávateľ ľuďom technické vybavenie poskytne. Ide napríklad o stoličky, stôl a podobne. Elektronické vybavenie by však mal vždy zabezpečiť zamestnávateľ.
Aký máte názor na koncept štvordňového pracovného týždňa?
JK: Podľa mňa by to fungovalo. Otázny by bol len servis, pretože práca sa dodáva päť až sedem dní v týždni. Veľké firmy ale na Slovensko prídu preto, aby ušetrili. Takéto nápady sa im preto nepozdávajú. Najbližšie dva až tri roky to však určite k nám nepríde.
AŽ: V EÚ je rozhodne badať trend k skracovaniu pracovnej doby. Štvordňový pracovný týždeň nie je v medzinárodnom porovnaní vôbec exotický. Ak je niekde týždenná pracovná doba pod 35 až 37 hodín, tak sa to dá rozložiť na štyri dni. Na to reagovali rôzne kolektívne zmluvy už dávno. Teraz sa otvára téma, či je nevyhnutné, aby ľudia v Európe pracovali stále rovnako. Máme tu digitalizáciu, automatizáciu a nárast produktivity. Takisto problém nezamestnanosti. Má sa naďalej jedna skupina ľudí strhať, možno v nadčasoch, kým si druhá nevie nájsť adekvátnu prácu? Kým prvá skupina bude mať negatívne zdravotné následky, bude z jej odvodov zabezpečená skupina, ktorá si prácu nenájde? Aj toto by riešilo skrátenie pracovnej doby.
Juraj Kollárik (43) – vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave. Vo firmách ACE enterprise Slovakia a Cegedim Dendrite pôsobil ako správca systému a siete. V spoločnosti Soitron ako systémový špecialista, v Hewlett Packard Slovakia ako vedúci technickej kvality a v Enterprise Services Slovakia/DXC Technology Slovakia na pozíciách vedúci implementácie monitorovania systému a vedúci monitorovania dodávok.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, Lubos Pilc
Andrej Žvásta (35) – vyštudoval fakultu európskych štúdií a regionálneho rozvoja vidieka. Pôsobil ako organizačný tajomník na odborovom zväze ECHOZ v rámci medzinárodného projektu s rakúskym odborovým zväzom GPA a od roku 2019 je predsedom odborovej organizácie ZO ECHOZ uniJA.