Sú to problematické objemy aj z dlhodobého hľadiska?
Podľa dostupných údajov, ktoré publikovali ruské médiá, export plynu Gazpromu do EÚ (teda mimo Turecka a pár krajín Balkánu) dosiahol za minulý rok päťročné minimum. Na druhej strane musím povedať, že Gazprom už v úvode minulého roka deklaroval, že dodá do celej Európy (vrátane Turecka a Balkánu) zhruba 183 miliárd kubických metrov plynu, čo bolo síce viac, ako v „covidovom“ roku 2020, ale až zhruba o 20 mld. kubíkov menej ako v rokoch 2018 a 2019, keď sme mali normálny život bez pandémie.
Prečo táto správa nevyvolala obavy z možného nedostatku v budúcnosti?
Je zaujímavé, že nikto tomu nevenoval pozornosť, hoci sme vedeli a videli, že nám hospodárstvo prudko ožíva a mali sme chladnejšiu zimu a jar ako v predchádzajúcich rokoch, a teda aj dopyt po plyne nám výrazne narastie. Do toho nám navyše prišiel problém s novým plynovodom Nord Stream 2, ktorý ide priamo z Ruska krížom cez Baltické more do Nemecka.
Na čom sa jeho dostavba skomplikovala?
Obe potrubia Nord Streamu 2 boli dokončené v septembri. Avšak pri schvaľovacom procese nemeckým regulátorom sa prišlo na to, že jeho investor a majiteľ, ktorým je švajčiarska dcéra Gazpromu, predložil zlé podklady, ktoré sú v rozpore s právom Nemecka a EÚ platným pre takéto energetické infraštruktúrne stavby. Povoľovanie, respektíve certifikácia boli pozastavené a teraz musí Gazprom a jeho dcéra opraviť svoje „papiere“ v zmysle platných zákonov.
Ako dlho to potrvá?
Je zrejmé, že vzhľadom na závažnosť pochybení a platné procedúry sa celý proces nemôže zavŕšiť skôr ako v lete. Aj tak ruský prezident Putin, ako aj ruské ministerstvo zahraničných vecí a samotný Gazprom tvrdia, že ak by bol Nord Stream 2 povolený hneď, tak by sa problémy s dodávkami plynu z Ruska vyriešili. Lenže nijako nevysvetlili, prečo nevyužívajú dostupné voľné kapacity na existujúcich dlhoročne bezchybne fungujúcich plynovodoch zvlášť, ak súčasne tvrdia, že boli a sú spoľahlivými partnermi.
Čo to znamená pre našu energetiku či trh s plynom?
Vo výsledku už dnes platíme za tento nový rusko-nemecký plynovod my všetci európski zákazníci enormnú cenu v podobe extrémne vysokých cien plynu. Je preto zaujímavé, že tak Gazprom, ako aj niektorí jeho dlhoroční strategickí európski partneri, hlavne z Nemecka, tvrdia, že aj za danej situácie si Gazprom plní svoje záväzky z kontraktov. Ozývajú sa však hlasy, že nám európski plynári nehovoria celú pravdu a že spomínané plnenie kontraktov je do istej miery kryté práve dodávkami zo zásobníkov v Európe, čo môže v nasledujúcich zimných týždňoch spôsobiť vážne problémy. A natíska sa prirodzená otázka, načo je potrebný nový plynovod, keď aj pri dnešných poloprázdnych rúrach Gazprom údajne plní kontrakty. To celé ale nemá logiku, ak stále budeme veriť ubezpečeniu Moskvy, Berlína a Viedne, že ich obchody s plynom a nový plynovod majú výhradne komerčný charakter.
Dokedy bude Európa tak výrazne závislá od ruského plynu?
Čoraz vážnejším problémom nie je len rastúca závislosť EÚ od ruského plynu, ale narastajúca závislosť od importu plynu ako takého. A to je jedno odkiaľ. A z toho plynúce „hry“ na trhu s plynom, ktoré sú nám predvádzané za posledné mesiace jeho aktérmi. My zákazníci od plynárov za posledné mesiace počúvame zvláštne a čoraz menej dôveryhodné vysvetlenia toho, čo sa na trhu deje. Veď ak je plynu v zásobníkoch naozaj dosť a Gazprom si vraj naozaj plní dlhodobé kontrakty, a pritom súčasne vidíme dve hlavné tranzitné potrubia z Ruska uprostred zimy takmer prázdne, vidíme takmer prázdne zásobníky Gazpromu v Európe a vidíme výkyvy v dodávkach LNG z USA a od ďalších dodávateľov a hlavne vidíme rekordne vysoké ceny plynu, za ktorý máme teraz platiť, tak potom kde je naozaj problém?! O žiadnom inom palive za posledné roky toľko nepočúvame ako o plyne.
Dražie napríklad aj ropa a pohonné hmoty. Je to menší problém?
Áno, stúpajú nám aj pohonné hmoty, ale európske rafinérie nás nestresujú ich nedostatkom. Ak európski plynári spolu s ruským Gazpromom, ktorý nie je len dodávateľ, ale svojimi zásobníkmi a sieťou obchodných spoločností aj priamy hráč na trhu EÚ, nebudú schopní rýchlo stabilizovať trh s plynom a vrátiť ceny na únosnú úroveň, tak to diskredituje celé odvetvie a naozaj sa budeme musieť na úrovni celej EÚ zamyslieť a prikročiť k novým, razantným opatreniam.
Môžu do toho zasiahnuť či zmeniť situáciu aj vlády európskych štátov?
Čím menej prúdi plynu z Ruska a čím sú väčšie výkyvy dodávok LNG do Európy z Kataru, a čím je jeho cena v Európe vyššia, tým je viac reklám Gazpromu na európskych futbalových zápasoch a Katarčania dávajú viac peňazí do futbalu. Je čoraz paradoxnejšie vidieť, že plyn bojuje za štatút „zeleného paliva“ v EÚ, a pritom sa kríza okolo neho stupňuje prevažne kvôli správaniu jeho trhových aktérov. A to by si mali uvedomiť aj v Moskve a iných metropolách, kde riadi export plynu do Európy štát.
Aká je nálada voči zemnému plynu na úrovni Európskej únie z environmentálneho hľadiska?
Či sa to niekomu páči, alebo nie, ale sme naozaj na začiatku konca fosílnej éry. Jej ukončenie už dnes spôsobuje vážne pnutia nielen v samotnej energetike, ale aj v celej ekonomike a medzinárodných vzťahoch. Pre mňa je zjavné celosvetové narastajúce napätie v dodávateľských reťazcoch energetických surovín. V tomto kontexte narastajúca závislosť nás Európanov od ich importu je veľký systémový problém ohrozujúci našu celkovú bezpečnosť, konkurencieschopnosť a životnú úroveň.
Akú úlohu v tom zohráva opúšťanie fosílnych palív?
Prechod od fosílnych zdrojov nemôžeme robiť bezhlavo. Vidíme, že produkcia elektriny z obnoviteľných zdrojov má svoje prírodné limity, ktoré sú ťažko prekonateľné aj inovačným vývojom. S uhoľnými zdrojmi súbežne urýchlene odstavujeme jadrové elektrárne nie pre problémy s ich fungovaním, ale z ideologicko-psychologických dôvodov. Nuž ale z niečoho tú elektrinu a teplo musíme vyrobiť!
Hovorí sa aj o tom, že plyn bude zaradený medzi „zelené investície“ napriek tomu, že ide o fosílne palivo. Prečo?
Plyn sa vďaka svojim vlastnostiam javil ako vhodné prechodné palivo. Lenže udalosti posledných mesiacov ukazujú, že to minimálne v EÚ nemusí tak byť. Zatiaľ sa zdá, že paradoxne jeho pozície najlepšie chráni naivná energetická politika Nemecka a niektorých iných krajín, čo sa prejavuje aj na prístupe Bruselu. Lenže z nej môžeme veľmi rýchlo vytriezvieť po zrážke s kritickými udalosťami, ku ktorým sa takýmto nerozumným postupom my všetci, od Atlantiku až po Ural, čoraz viac približujeme.