Čisté víno do pohára
Bratislava
Poľnohospodárom nikto nič sám od seba nedaruje. „Musíme byť oveľa aktívnejší tak vo vzťahoch k Bruselu, ako aj k slovenskej vláde. Poučme sa z minulosti a skúsme zmeniť to, čo bráni rozvoju. Je na to ešte priestor,“ hovorí Andrej Gajdoš, prvý podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.
Kde sa nachádza slovenské poľnohospodárstvo 20 rokov od vstupu do Európskej únie? Aké sú naše zisky a straty?
Hodnotenie vždy závisí od uhla pohľadu, ale po dvoch desaťročiach sme kdesi na polceste očakávaní, ktoré sme mali.
Nevyužili sme všetky možnosti, ktoré sa nám núkali?
Vstup do EÚ sme vítali div nie ako vykúpenie z nedávnej minulosti – z prednovembrovej i desaťročia, ktoré prišlo po nej. Pramenilo to z historického povedomia, keď ľudia všetko zahraničné považovali za lepšie, slovenská realita bola sivá, rakúska farebnejšia. Hrnuli sme sa do EÚ s predstavou len byť rýchlo tam a mať všetko farebné, ale nepozerali sme sa na to, či to farebné bude, alebo nebude naše. Je to problém mentálno-historický. Svoj diel zodpovednosti za to, kde sa poľnohospodárstvo a vidiek nachádzajú, nesie štát a nesú ho aj politici, v réžii ktorých bol vstup aj fungovanie Slovenska v EÚ. No buďme úprimní, aj my poľnohospodári sme sa mali zobudiť skôr. Poučme sa z minulosti a skúsme zmeniť to, čo bráni rozvoju. Je na to ešte priestor.
Máme za sebou niekoľko programových období. Sme v prvej tretine posledného z nich a už modifikujeme Strategický plán. Prečo? Veď ho len nedávno schválili.
Sú na to najmenej dva dôvody. Predovšetkým nastavenie niektorých podmienok Strategického plánu bolo zlé. Dokument sa pripravoval v chvate a málo času bolo aj na schválenie národnej legislatívy. Rezort žiadal samosprávu, aby sme jeho návrhy prijali a nerozporovali. V tejto atmosfére mnohé z podmienok neboli vôbec komunikované, ale rovno poslané do Bruselu.
Ktoré z podmienok považujete za neprijateľné?
Tzv. kondicionality, ktoré definujú dobré poľnohospodárske a environmentálne podmienky. Ide napr. o striedanie plodín, neprodukčné a úhorované plochy či pokryvnosť pôdy v citlivých obdobiach, keď nesmie zostať pôda holá – bez vegetačného pokryvu. Musí byť na nej strnisko či medziplodina.
Česi, ktorí hospodária v zhruba porovnateľných podmienkach, si vyrokovali úplne iné podmienky. Človek by predpokladal, že tí, čo nastavovali podmienky hospodárenia, rozumejú fachu a chápu aj nevyspytateľnosť počasia, ktoré vždy ovplyvňovalo práce na poliach. Ako je možné, že do podmienok sa dostali veci, ktoré sa vymykajú zdravému úsudku?
To sa všetci pýtajú. Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. V niektorých škandinávskych krajinách bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby, konzultujú pozíciu ministra poľnohospodárstva alebo rovno nechávajú výber na miestnu roľnícku samosprávu. Pôdohospodárstvo je skutočne veľmi náročné a pri výbere vrcholového manažmentu na to treba prihliadať.
Jeden dôvod zlyhania ste pomenovali a druhý?
Podnetom na Strategický plán bola zmena kurzu Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Vyjadroval ju Green Deal, Zelená dohoda. Spôsob, akým ju Brusel začal aplikovať, vyvolal v zime búrlivé celoeurópske protesty. Špecificky sa do nich premietli problémy vyvolané vojnou na Ukrajine, keď do Európy aj na Slovensko začali prúdiť ukrajinské obilie, kukurica, hydina, cukor. Sme v novej geopolitickej situácii, čo donútilo Európsku komisiu, aby zareagovala a prispôsobila zelené ambície možnostiam farmárskej praxe, jednoducho realite. Prišiel celý rad ústupkov. Otvorila sa nová etapa rozvoja poľnohospodárstva, ktorá veru nebude prechádzkou po ružovom sade.
Urobiť poľnohospodárstvo zelenším, ekologickejším, nie je jednoduché. Prečo?
Spoločná poľnohospodárska politika bola reakciou na povojnové pomery, keď bolo treba zasýtiť ľudí. Mali sme tu etapu priemyselného poľnohospodárstva, keď sa v celej Európe nepozeralo na životné prostredie. Na Slovensku vzniklo štátom riadené poľnohospodárstvo a družstvám diktovali, koľko mlieka, mäsa a ostatných potravín majú vyprodukovať. Urob to, ako chceš, ale plán musíš splniť. Určite vtedy používaná chémia, postupná absencia krajinných prvkov a celý rad iných zásahov do výroby a krajiny priniesli negatívny efekt. Je nad slnko jasnejšie, že si to vyžaduje zmenu v hospodárení. Do poľnohospodárskej krajiny patria remízky, lesíky, aleje, zver, vtáctvo, hmyz, ale robme to rozumne, tak, aby to nepoškodilo poľnohospodárov.
Vlani sa v krajine objavili biopásy, ktoré mali priniesť viac biodiverzity do krajiny. Prečo nesplnili svoj cieľ a vyvolali protesty poľnohospodárov?
Pretože veci neboli domyslené. V biopásoch, v ktorých sa aj v dôsledku veľkých zrážok rozmohli buriny a usídlili hraboše, bol zákaz urobiť akýkoľvek zákrok. Na Trnavskej tabuli, ale nielen tam, to kompletne zdecimovalo úrodu. Potom urobme radšej z celého poľa úhor, nepestujme tam nič, lebo sú to nielen náklady pre poľnohospodárov, ale aj škody pre okolie. Hospodárenie na pôde je citlivé na každú extrémnu zmenu.
Foto: Archív Chateau Selešťany Juraj Slota
Dva razy meraj a raz rež. Teraz sa pravidlá menia a dávajú poľnohospodárom voľnejšiu ruku, aj pokiaľ ide o biopásy. V čom je však jadro problému pri realizácii európskych zelených politík?
V tom, že ich autori prehliadajú globálne súvislosti. Všetci plávame v jednom bazéne. Sú v ňom Európa, Severná i Južná Amerika, Ázia aj Austrália, a keď si tam niekto uľaví, cítime to všetci. V Európe sa za posledných 20 rokov znížila spotreba pesticídov o polovicu, znížili sme aj produkciu CO2. Pozrime sa, kto s akými kartami hrá, kto akú zanecháva uhlíkovú i pesticídovú stopu v celom svete, ale aj vnútri EÚ. Porovnajme napríklad holandské verzus slovenské poľnohospodárstvo. Chovajú tam násobne viac zvierat ako u nás. Nerobme unáhlené opatrenia v podobe plošných zákazov a príkazov. Práve ony vyhnali farmárov do ulíc. Do diskusie o budúcnosti Spoločnej poľnohospodárskej politiky treba vniesť viac vedeckých faktov, odbornosti a menej emócií. V Brazílii sú obrovské podniky s rozlohou presahujúcou stotisíc hektárov. Chovajú tam miliónové stáda dobytka, na ochranu rastlín používajú prostriedky, ktoré sú v Európe zakázané najmenej 20 rokov. Obrovské farmy sú aj na Ukrajine, kde sú iné agrochemické štandardy ako v EÚ. Na svetovom trhu sa súťaží predovšetkým cenou, ale do EÚ prichádza produkcia, ktorá nespĺňa kritériá povinné pre jej farmárov. Proti tomu a iným administratívnym nezmyslom protestovali farmári v Európe aj na Slovensku.
Ako by ste charakterizovali súčasné slovenské poľnohospodárstvo? Priemerná veľkosť slovenskej farmy je okolo 100 hektárov, ale to je iba štatistická farma. Ako to vyzerá v skutočnosti?
Možno povedať, že 80 percent poľnohospodárov obhospodaruje 20 percent výmery pôdy a 20 percent poľnohospodárov obhospodaruje 80 percent výmery. Tento pomer vzišiel z historického povojnového vývoja poľnohospodárstva. Nepozeral by som sa na to, kto má akú výmeru či koľko chová zvierat, ale aké tovary a služby poskytuje spoločnosti a životnému prostrediu. Prínos pre štát merajme tým, akými kanálmi prúdi produkcia na trh, či je legálna a zdaňovaná, alebo sa k spotrebiteľom dostáva načierno a štát z nej nič nemá. Zaujíma nás, samozrejme, spotrebiteľ. Hľadáme nové spôsoby komunikácie aj prostredníctvom detí na základných a stredných školách, aby sme diskusiu o pôvode jedla ešte viac preniesli do slovenských rodín.
Súťaž Hovorme o jedle má už tradíciu. Prečo je také dôležité hovoriť o jedle, v širšom zmysle o pôde a hospodárení na nej?
Aby sme boli osvietenejšími spotrebiteľmi. Slovenskú mrkvu si nekupujeme preto, že by obsahovala viac vitamínu A, ale má v sebe podstatnú informáciu pre náš organizmus. Tá veľa hovorí o väzbe potravín na lokálne prostredie, ktoré po generácie obývame. Lokálnosť znamená čerstvosť. Čerstvý produkt má najväčší prínos pre ľudské zdravie. Lokálne ovocie, zelenina, mäso nie sú unavené cestovaním po Európe či dokonca z kontinentu na kontinent. Nezanechávajú po sebe dlhú uhlíkovú stopu, dávajú prácu naším ľuďom. Samozrejme, v dnešných časoch je dôležitá cena na pulte. Keď sa ľudí pýtame v prieskumoch, či sledujú pôvod potravín, povedia áno. No keď porovnáme prieskumy s reálnymi predajmi, rozhoduje cena. Čaká nás ešte veľa práce.
Iste, slovenskí poľnohospodári musia byť efektívnejší. Zároveň prichodí spestriť ponuku produkcie a nepestovať len obilniny, olejniny, ale aj viac ovocia a zeleniny. Rovnako hlboko klesla domáca ponuka bravčového mäsa. Kde je pes zakopaný?
Je to častá otázka. Jednoduchá odpoveď znie: ten či onen produkt sa musia poľnohospodárom oplatiť. Ani vy by ste nerobili rozhovor, keby ste zaň redakcii mali zaplatiť 50 eur. Je to o výhodnosti podnikania s tým či oným na pôde. Nič však nie je večné, ani súčasná štruktúra poľnohospodárskej výroby. To, čo očakávame, je jasná vízia štátu, kam sa chceme s ktorými komoditami dostať.
Nemohli by sme si zobrať príklad zo Španielska, odkiaľ dnes dovážame čoraz viac bravčového mäsa? Akú logiku má vývoz obilia a kukurice a dovoz mäsa?
Španieli v posledných rokoch investovali obrovské peniaze do výroby bravčového mäsa od výstavby fariem až po bitúnky. Aby sme nevozili mäso z druhého konca Európy, musíme byť v jeho výrobe o čosi lepší ako oni. Možno treba ľuďom viac pripomínať, že slovenské mäso je zdravšie a obsahuje menej antibiotík, ako to dovážané z rôznych kútov Európy. No v konečnom dôsledku je zvýšenie miery sebestačnosti, a to nielen v bravčovom mäse, vecou priorít slovenskej poľnohospodárskej politiky, peňazí a príslušného know-how. Okrem toho musíme byť presvedčivejší aj v Bruseli.
Narážate na celkovú reputáciu Slovenska pri presadzovaní záujmov jeho agrárnej politiky, kde až príliš často chytáme býka nie za rohy, ale za chvost?
Povesť, akú rokmi nadobudnete, je veľmi dôležitá. Pravdupovediac v Bruseli je to nielen o argumentácii, čo potrebuje vaša krajina, ale aj o tvrdom lobingu, o spojenectvách, ale najmä o záujmoch tej či onej krajiny. Bol som desať mesiacov štátnym tajomníkom rezortu pôdohospodárstva (2020 a 2021) a mal som možnosť rokovať v Rade ministrov EÚ pre poľnohospodárstvo. Usilovali sme sa dostať ošípané do viazaných priamych platieb. Rade som vysvetlil, že sa bavíme o lokálnosti výroby, o uhlíkovej stope, o tom, že na Slovensku klesajú počty ošípaných, že chceme len posilniť upadajúcu domácu výrobu. Jednoducho, že ide o ohrozený sektor, a to je základný predpoklad, aby sme ho mohli podporovať cez viazané priame platby. Žiaľ, nič z toho sa nepodarilo pretlačiť.
Ako ďalej?
Nemožno hádzať flintu do žita ani doma, ani v Bruseli. Po voľbách do Európskeho parlamentu sa zrejme rozdajú nové karty a možno očakávať zmeny v Spoločnej poľnohospodárskej politike. Doma potrebujeme rozpočet, ktorý bude nedotknuteľný, nebude sa z neho trhať, ale bude smerovaný k vytýčeným prioritám, ktoré ani nové vlády nezrušia. Nič nám však nikto nedaruje. Musíme byť oveľa aktívnejší tak vo vzťahu k Bruselu, ako aj k slovenskej vláde.
Chceme iné poľnohospodárstvo. Ale chce ho aj nové vidiecke obyvateľstvo?
Je to celoeurópsky problém. Keď sme vstúpili do EÚ, ovládla spoločnosť naivná predstava, že všetky smradľavé neduhy spojené s poľnohospodárstvom z dedín zmiznú a vidiek bude ako mesto. Namiesto úžitkových záhrad sú okrasné s bazénmi, ľudia už nechovajú nieže ošípané, ale ani sliepky. Francúzi nedávno uzákonili, že na vidieku sa nemožno sťažovať na kikiríkanie kohúta, je súčasťou života. Treba to akceptovať, aj chlieb má striedku a kôrku.
Andrej Gajdoš (1977) vyštudoval SPU v Nitre. Jeho kariéra je spojená s dlhoročnou prácou v Pôdohospodárskej platobnej agentúre. Bol štátnym tajomníkom, ale pre rozdielne názory na manažovanie a smerovanie poľnohospodárstva po desiatich mesiacoch abdikoval. Posledné tri roky je výkonným podpredsedom SPPK.
