Aleje – vzostupy a pády krajiny
Oponice
Koľko alejí sme za posledných dvesto rokov na Slovensku vysadili a koľko z nich prežilo? Nikto to nezrátal. Jedno je ale isté: práve aleje podávajú pravdivý obraz o meniacom sa vzťahu ľudí ku krajine, ktorú ustavične pretvárame. K lepšiemu? Niekde áno. Napríklad v Oponiciach, kde v chotári Vysokoškolského poľnohospodárskeho podniku SPU v Nitre oživili starobylú čerešňovú aleju.
Základy aleje siahajú hlboko do minulosti, keď územie okolo Oponíc spravoval starý šľachtický rod Apponyiovcov. Zamilovali si kraj pod Veľkým Tribečom a bezchybne odhadli jeho ovocinársko-vinársky potenciál. Povyše Oponíc ležiacich v údolí, ktorým preteká rieka Nitra, mali pivnicu vždy plnú vína. K nej z dnes citlivo opraveného kaštieľa viedla a vedie čerešňová aleja. Keď na jar rozkvitne, uvedomíme si jej magickú príťažlivosť aj to, že je viac než len ozdobou krajiny.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Aleja dlhá dobre vyše kilometra sa na konci rozdvojuje. Vpravo vedie k ruinám hradu, ktorý kedysi rozhašteril rodinu Apponyiovcov, a vľavo smeruje do Súloviec. Tam by sme našli v podhorí lesa farmu hydiny. Je ukážkou toho, kam vhodne umiestniť veľký chov zvierat, aby neobťažoval vidiečanov. Akademici, ktorí spravujú 850 hektárov pôdy v oponickom katastri, nedávno staré čerešňové stromoradie omladili. Vari 60-ročné stromy zmladili rezom. Tie, čo odumierali, vypílili a nahradili mladými čerešňami od ovocinára Ľudovíta Vašša z Moravského Lieskového.
,,Dovedna sme vysadili 150 rôznych druhov čerešní od skorých až po neskoré vrátane takých rarít, ako sú čerešne so žltými plodmi," vysvetľuje Jakub Mankovecký. Na zelenej univerzite je koordinátorom pre prax. Mankovecký pochádza z Dedinky v okrese Nové Zámky. Túto obec pred časom vyhlásili za Dedinu roka.
O Dedinku sa naozaj sa jej obyvatelia vzorne starajú, obcou preteká potok lemovaný stromoradím. Mankovecký má mať odkiaľ peknú krajinu v oku aj v krvi. Vyštudoval krajinné inžinierstvo a záhradníctvo a keď mu ponúkli doktorandúru, chopil sa šance. Súčasťou jeho práce je prenos všetkého dobrého do praxe vrátane udržania kontinuity v poľnohospodárstve a spájania tradície s modernou. V aleji hneď vidno, že 28-ročný poľnohospodársky inžinier je vo svojom živle a práca ho baví. Pripomenul, že nie náhodou vysadili vysokokmenné čerešne reprezentujúce zanikajúce pôvodné lokálne odrody. „Moderné chrupky sem nepatria. Ak chceme zostať verní tradícii, musíme vysadiť to, čo pestovali predkovia. Keď mladé stromy zmocnejú, splynú s pôvodným stromoradím, spevnia aleju a stane sa z nej ešte účinnejší vetrolam, ako je teraz.“
Čo robí vietor s pôdou v otvorenej krajine, kde nenachádza prirodzené prekážky, o ktoré by sa rozbil? ,,Odnáša najjemnejšie častice pôdy, minerály, ktoré sú spojivom pôdy. To ony umožňujú pôde zadržiavať vodu a potom ju uvoľňovať pre rastliny. Oživením aleje posilňujeme krajinu ako celok, pôda neprichádza o svoju podstatu, aleja robí krajinu vitálnejšou a krajšou, čo oceňujú ľudia, ktorí sa ňou uberajú cestou na zrúcaniny Oponického hradu," objasní Jakub Mankovecký. Dodá, že tam, kde sú kvitnúce stromy, je viac včiel a hmyzu, ktorý sa živí nektárom. Obnovuje sa biocenóza, prostredie opäť začína naplno žiť.
Keď sa univerzita pustila do obnovy aleje, zapojila do nej nielen profesionálov z radov zamestnancov, ale stromy sadili aj deti z univerzitnej materskej školy Klások či z oponickej základnej školy. Keď raz vyrastú a ocitnú sa v aleji, povedia si – aj my sme jej spolutvorcami. Aj takto sa rodí a upevňuje vzťah detí a mládeže k dielu, ktoré vytvorili predkovia a ktoré si vyžaduje starostlivosť od každého pokolenia. Je to jedna z podôb trvale udržateľného hospodárenia na pôde.
Na školské hospodárstvo univerzity v Oponiciach prichádzajú praxovať študenti rôznych odborov. Aleja tvorí prirodzenú kulisu dobre fungujúceho poľnohospodárskeho podniku. Keď sa raz vrátia s diplomom inžiniera – jedno či na rodičovskú farmu, alebo budú pracovať v družstve, možno im zíde na um oživiť poľné cesty alejami. Krajina, ktorá zažila za posledných sto rokov množstvo experimentov s hospodárením na pôde, sa potrebuje vrátiť ku svojim koreňom.
Historia magistra vitae. Základy cieľavedomého ovocinárstva na Slovensku siahajú do čias vlády Márie Terézie. Jedným zo svojich dekrétov nariadila študentom povinnosť dopestovať v škole stromy. Od tohto momentu sa začali v Uhorsku cieľavedome sadiť stromy. Od predkov sa máme stále čo učiť, aj ako múdro vládnuť krajine. Prorektor univerzity a konateľ Vysokoškolského poľnohospodárskeho podniku Pavol Findura vraví, že poslaním univerzity je, aby študenti odišli do života všestranne pripravení. Obnovená aleja je príkladom, ako má dobrý hospodár pristupovať k správe krajiny.
