Ľudí na planéte pribúda a pôdy je čoraz menej – na Slovensku i v Európe. Klimatická zmena, postupujúca erózia pôdy a množstvo iných negatívnych javov viedlo Brusel k prijatiu Green Dealu. Zelená dohoda priniesla súbor návrhov, ako zlepšiť hospodárenie na pôde a urobiť ho trvale udržateľným. Lenže jedno je zelená teória a druhé zelená prax meraná hospodárskymi výsledkami. V rezultáte v celej Európskej únii vypukli búrlivé protesty farmárov. Ukázalo sa, že na vec sa išlo príliš zhurta. Európska komisia po protestoch tempo ozelenenia zvoľňuje.
Jedno je však isté: dospeli sme do bodu, keď musíme veľa vecí zmeniť a zmeniť tým aj samých seba. Nielen užívať si dňa, ale viac myslieť na tých, ktorí prídu po nás. Naozaj platí, že pôdu sme si požičali od detí.
Slovenské poľnohospodárstvo už štvrté desaťročie hľadá svoju podobu. Je to bolestivý prerod, ale predsa len vidno svetlo na konci tunela. Nedávno na SPU v Nitre otvorili Envirocentrum – Klíma, krajina, informácie. Keď doň študenti, ale aj hocikto iný, napríklad rodičia s deťmi vkročia, uvidia, ako funguje naša Zem, čo sa stane s pôdou, keď prší a po nadmerných zrážkach sa rozvodnia rieky, ako meandrujú potoky.
V Oponiciach, kde má univerzita jedno zo svojich stredísk praxe, tejto jari obnovili starú čerešňovú aleju. Akademici ňou ukázali, ako nadviazať na Exupéryho odkaz trvalej udržateľnosti – funkčnosti aj krásy poľnohospodárskej krajiny. Slovensko si hovorí, že je vidieckou krajinou. Ale akou? Čo chápať pod pojmom vidiek? Len typ a hustotu osídlenia krajiny? Určite aj spôsob života a hospodárenia v danom území.
Keby sme sa sústredili na to, ako žijú a hospodária súčasní vidiečania, uvedomili by sme si, že máme pred sebou inú krajinu. Iné sú dediny aj priľahlé chotáre, než boli relatívne nedávno pred zhruba 80 rokmi na konci druhej svetovej vojny. Do minulosti odchádza aj vidiecke Slovensko, ktoré sformovala kolektivizácia a socializácia.
Máme pred sebou iné vidiecke sídla a obyvateľov, ktorí začínajú praktizovať mestský spôsob života a, samozrejme, aj iných poľnohospodárov. Takých, čo pracujú na poli s digitálnymi technológiami, dronmi – a stroje na poliach im navádzajú satelity lietajúce v kozme.
Kam smerujeme? To je večná otázka, ktorú si kladie každá generácia. Sme už 20 rokov súčasťou Európskej únie, ale stále sme si nenašli svoju parketu. Chýba nám schopnosť jasne sformulovať svoju cestu a tým aj program k trvalej udržateľnosti zohľadňujúci všetky črty a osobitosti nášho územia, našu historickú skúsenosť. Určite sa však zhodneme, že chceme produktívnejšiu, sebestačnejšiu a zdravšiu krajinu. Máme podniky, ktoré už vedia ako na vec, nie náhodou píšeme o RD Cífer, je to príklad, ako môže fungovať farma budúcnosti.
Z pôdy možno dostať úrody, o akých sa sa nám prv nesnívalo. Ale na semafore svieti červená. Spôsob, akým sa napĺňala večná ľudská túžba po dostatku jedla, ohrozuje zdravie človeka aj pôdu. Otázka stojí, ako veci robiť rozumnejšie . Potrebujeme, aby tí, čo tvoria pravidlá, lepšie poznali, ako to v skutočnosti chodí tam úplne dolu, na poli a v maštali, kde sa lopotia roľníci.
Politika – aj poľnohospodárska – je vecou verejnou. Všetkým sa zdá, že jej trochu rozumieme, ale pointa nie je v len v tom, ako zámery zrozumiteľne sformulovať, no predovšetkým uskutočniť. Učíme sa to za pochodu. Možno by sme sa mali na moment zastaviť a viac premýšľať nad tým, čo chystaná zmena prinesie.
