Miliardári na čele módnych gigantov doslova kradnú, tvrdí aktivistka: Značky bohatnú na vykorisťovaní

Aké sú najvýraznejšie problémy odevného priemyslu v globálnom meradle?

Problémov je niekoľko. Sú tam environmentálne problémy, teda dosah odevného priemyslu na životné prostredie. Ide o masové znečistenie, ktoré je zapríčinené využívaním toxických chemikálií a ťažkých kovov, ide aj o rôzne pesticídy či insekticídy, napríklad pri pestovaní bavlny, alebo emisie. Ďalšou vecou sú ľudskoprávne témy, masívne porušovanie ľudských práv pri výrobe odevov ako takých. Čo sa týka environmentálnej stránky, treba povedať, že je úplne jedno, z čoho budeme oblečenie vyrábať, pokiaľ ho stále budeme produkovať v takých množstvách ako teraz. Akákoľvek fast fashion značka dosiaľ nikdy nekomunikovala to, že je potrebné výrobu oblečenia spomaliť.

Ročne vyrobíme približne 150 miliárd kusov oblečenia, je nás pritom na svete osem miliárd, a to väčšina sveta si tieto značky ani nekupuje. Práve Európa je napríklad najväčší importér textilu. To znamená, že my tu toho konzumujeme veľmi veľa. Na tejto planéte máme momentálne ušitých toľko vecí, že ak by sme už neušili ani jednu ďalšiu vec, ďalších šesť generácií si bude mať čo obliecť.

Hovoríte, že svetové módne značky často klamú zákazníkov a berú tak konkurenčnú výhodu firmám, ktoré sa skutočne snažia o presadzovanie sociálne a environmentálne zodpovedného prístupu k výrobe oblečenia. Môžete povedať, ktoré značky sa o takýto prístup pokúšajú, a ktoré sú, naopak, najviac problematické?

Väčšina značiek, ktoré poznáme a bežne sa vyskytujú v našich nákupných centrách, sú problematické. Menšie značky, ktoré sú udržateľné, sa snažia výrazne tlačiť cenu dole, aby sa aspoň ako-tak vyrovnali práve tým fast fashion značkám. Tým, že tieto veľké značky šetria všade inde, neplatia ľudí, ktorí pre nich pracujú, a porušujú environmentálne zákony, čo je najlacnejšia cesta, ako sa dá vyrobiť odev, majú také zisky na to, aby mohli mať veľké prevádzky v nákupných centrách.

Sú nejaké prevádzky, ktoré dodržiavajú tie normy tak, ako by sa to malo?

Aj na Slovensku máme lokálne prevádzky, lokálnych dizajnérov, ale máme aj prevádzky, ktoré združujú tieto rôzne udržateľné značky, napríklad Etikbutik. Tie následne predávajú väčšie portfólio udržateľných značiek pod jednou strechou.

Čítajte viac Primark láka na lacnú módu a sľubuje iný prístup. Robia to len naoko, zákazníkov klamú, tvrdí odborníčka

Mohli by ste pomenovať značky, ktoré sú najviac problematické v globálnom meradle a ktoré fungujú aj na Slovensku?

Rôzne fast fashion značky vyrábajú v úplne rovnakých fabrikách, čiže sú v tom často spolu. Problém je, že často ani nevedia, kde sa tie ich veci vyrábajú. Je pre ne jednoduchšie sa nezaujímať, lebo keď sa niečo stane, ako keď padla fabrika Rana Plaza, značkám je najjednoduchšie povedať, že my sme nevedeli, že sa tam naše oblečenie vyrába. Môžu sa apaticky tváriť, že sa ich to vôbec netýka. Kto je najväčší porušovateľ, spomenula by som jednu značku H&M, čo sa týka geenwashingu. Na to bolo vytvorená štúdia organizácie Changing Markets Foundation, keď zistili, že až 96 percent pozitívnych environmentálnych tvrdení, ktoré o sebe značka H&M hovorí, je úplne nepodložených alebo zavádzajúcich.

Je však náročné povedať, či je práve táto značka najhoršia. Všetky tieto značky sú na tom veľmi podobne. Navzájom si pomáhajú v tom, že si udržiavajú také podmienky, aby z toho mohli profitovať.

Ako by mali tieto spoločnosti efektívne riešiť problémy, ktoré samy spôsobujú? Čo by mali začať robiť, aby pracovníci vo fabrikách v treťom svete mali lepšie podmienky a aby sa už nezopakovalo to, čo sa udialo napríklad v Rana Plaza?

Veľmi silným článkom v tomto celom procese sú miestne odbory v Bangladéši, Indii a podobne, ktoré sú tvorené napríklad priamo zamestnancami fabrík. Manažment fabrík však tieto odbory často blokuje, aby sa nemohli vyjadrovať k svojim právam. V týchto prípadoch prebiehajú rôzne formy zastrašovania, fyzické aj psychické násilie. Zamestnankyne sa často stretávajú aj so sexuálnym násilím. Až 80 percent pracovníkov odevného priemyslu v Bangladéši zažilo alebo bolo svedkami sexuálneho násilia a obťažovania v práci.

Čo sa týka environmentálnych otázok, prvým riešením by mala byť redukcia množstva vyrobeného oblečenia. Pre nich je to totiž také lacné vyrobiť, že často vyrábajú viac, ako sú schopní predať. Z jedného kúska sa často vyrába aj 20 či 30 percent navyše a následne sa stáva, že značky ako napríklad H&M oblečenie pália. V horších prípadoch sa milióny kusov oblečenia prevážajú späť do krajín globálneho juhu. Veľké množstvo z týchto produktov ide následne buď na miestnu skládku, alebo sa predávajú, čo spôsobuje ďalšie lokálne problémy a je to výhodné len pre veľmi malú skupinu bohatých. To ukazuje, že celý odevný priemysel stojí na absolútnom vykorisťovaní ľudí a životného prostredia.

Ako by však mali značky prakticky postupovať, ak by chceli efektívne zlepšovať životné podmienky pracujúcich v dodávateľskom reťazci? Napríklad taký írsky Primark vo všeobecnosti sľubuje, že sa o ľudí stará, pričom často neuvádza žiadne konkrétne príklady.

Aj v tomto prípade ide o spomínaný „greenwashing“. Značka povie, že je udržateľná. Otázka by však mala byť, čo to v praxi znamená. Veľa značiek totiž ani netuší, v akej fabrike sa ich oblečenie produkuje a čo sa s ním robí. Výrobcovia by sa v prvom rade mali prestať tváriť, že s celým problémom nemajú nič spoločné. Desaťročia sľubujú, že to vyriešia, ale nie je za nimi vidieť takmer žiadny posun. Ak by chceli, mohli by si jednoducho dohľadať, kde sa ich oblečenie vyrába. To by znamenalo, že by za nešťastia ako v Rana Plaza začali preberať plnú zodpovednosť. Tam sa totiž udialo to, že ľudia začali v troskách zrútenej budovy hľadať visačky, na ktorých boli logá značiek, ktoré na tom mieste vyrábali. Keby sa nenašli, tak je veľmi pravdepodobné, že by sa značky dodnes tvárili, že s tým nemali nič spoločné.

Rovnako je potrebné zabrániť tomu, aby jednotlivé fabriky blokovali miestne odbory. Práve odbory a lokálne neziskovky totiž vedia najlepšie, čo tí ľudia potrebujú. Dané štáty majú často umelo vytvorenú minimálnu mzdu, čo slúži na to, aby prilákali jednotlivé značky. Profitujú z toho hlavne firmy, ale aj ľudia pôsobiaci v miestnej politike, ktorí často fabriky aj vlastnia. Napríklad v takom Bangladéši sa minimálna mzda pohybuje na úrovni 70 eur na mesiac, ale reálne životné náklady pre robotníkov sú tri- či štyrikrát vyššie, ako dostávajú. Mnohé šičky pritom často nedostávajú ani tú minimálnu mzdu, aby ju vôbec dostali, musia denne odrobiť minimálne 14 alebo 15 hodín. Napríklad v takej Etiópii, čo je nové miesto, kde sa globálne značky začínajú sťahovať za lacnou pracovnou silou, nie je žiadna minimálna mzda pre súkromný sektor.

Čítajte viac Otvorili najväčšie nákupné centrum na Slovensku. Nájdete v ňom viaceré ultralacné reťazce

Okrem iného spomínate aj mechanizmy kontroly reťazcov. Ako by mali v praxi vyzerať?

Aktuálne prešlo v Európskom parlamente nariadenie Corporate Sustainable Due Diligence Directive, ktoré by kontrolné mechanizmy pre značky malo upravovať. Európska únia však aktuálne chystá veľa podobných legislatívnych krokov. Ide o presne tie systémové zmeny, ktoré potrebujeme. Značky budú vďaka tejto legislatíve musieť napríklad vydokladovať celý dodávateľský reťazec, kde sa ich veci vyrábajú pričom to bude musieť kontrolovať tretia strana. Tretia strana by mala pôsobiť ako kontrolný orgán, ktorý vydáva napríklad rôzne certifikácie. Spoločnosti však čoraz viac začínajú cítiť aj nátlak od bežných ľudí, ktorí sa zaujímajú o to, kde a ako bolo ich oblečenie vyrobené, čo značky začínajú považovať za hrozbu.

Zaujímavosťou v tomto prípade je, že keď sa klient ide pozrieť na zahraničnú fabriku, majú značky pripravené takzvané demonštračné fabriky. Tie slúžia na to, že spoločnosti ukazujú klientom, ako dobre sa šičky majú. Na druhej strane existujú „fabriky v tieni“, častokrát sa nachádzajú dokonca aj v bytovkách, kde sa oblečenie v skutočnosti vyrába. Ide o ľudí, ktorí často nerobia na žiadnu zmluvu. Skutočnosť sa tak snažia zakrývať. Tie značky nás majú za sprostých, snažia sa, aby sme naivne uverili tomu, čo samy o sebe tvrdia. To, čo značky páchajú, na ich vlastných stránkach nenájdeme. Nie je sa totiž čím veľmi chváliť.

Bratislava patrí podľa aktuálnych údajov k mestám, ktoré v rámci Európy kraľujú v počte štvorcových metrov plôch nákupných stredísk na obyvateľa. Práve v týchto priestoroch sa predáva najviac rýchlej módy. Je to celkovo až 831 štvorcových metrov na tisíc obyvateľov. Prekonáva tak napríklad Berlín či Viedeň. Prečo sa naše hlavné mesto, ale rovnako aj Slovensko, vybralo touto cestou?

Otázka asi je, prečo sú Slováci stále takí nespokojní. Je možné, že v podstate ani nevieme, kým sme. Podľa mňa môže ísť o pozostatok mentality z čias komunizmu, keď nám bolo odopierané a stále žijeme v takom tom kvázi nedostatku. Ako by sme sa báli, že niečo nebude. Myslím si preto, že si vyberáme tú jednoduchšiu cestu, ako riešiť svoje problémy. Napríklad sme bombardovaní reklamami, ktoré nám za každých okolností radia, že odpoveďou na všetko je nakupovanie. Otázne však je, dokedy to tých ľudí bude ešte baviť.

To bola moja ďalšia otázka. Zdá sa totiž, že biznis reťazcov s rýchlou módou z pohľadu ziskov funguje veľmi dobre. Napríklad majiteľ značky Zara Amancio Ortega patrí k najbohatším ľuďom sveta. Nákupné centrá sa ďalej rozrastajú a ľudia ich v nemalých počtoch navštevujú neustále. Prečo majú tieto značky podľa vás aj napriek tomu, že sú problémy spojené s rýchlou módou čoraz viac medializované, stále toľko zákazníkov, ktorí tento biznis podporujú?

Čítajte viac Hamburgery a džínsy. Symboly slobody v Sovietskom zväze sú v Rusku obmedzené

Mám pocit, že mnoho ľudí stále ani len netuší, čo sa za výrobou oblečenia vlastne skrýva. Reálne o tom ľudia nevedia. To, že sa o to ľudia začínajú zaujímať, platí možno tak posledný rok či dva. Nie je to stále mainstremová téma a veľa ľudí pred ňou stále zatvára oči. Majú totiž pocit, že toho príliš nezmenia. Je však veľa vecí, čo urobiť môžu. Minimálne sa začať pýtať značiek, odkiaľ pochádza ich oblečenie a ako ho vyrábajú. Informovanosť je dôležitá, pretože až v tom momente môže nastať nejaká akcia alebo reakcia na konkrétny poznatok. Takisto by sme si mali začať oblečenie vážiť a nenakupovať ho bezhlavo len kvôli tomu, že je to lacné. Lebo nie je. Je za ním (už ani veľmi nie) skrytá cena. A je privysoká.

Jediným dôvodom, prečo ľudia ako Ortega stále bohatnú, je pritom to, že doslova kradnú. Okrádajú odevných pracovníkov, ktorým často nezaplatia ani len tú minimálnu mzdu, ktorá je v konkrétnej krajine ustanovená. Odevní pracovníci tak nemajú ani na také základné veci ako jedlo, strecha nad hlavou. Ide doslova o ekonomickú kolonizáciu.