Hojsík: Sulík zaspal v 90. rokoch, ak považuje investície do nižších emisií za náklady

Lídri únie sa dohodli na navýšení zníženia emisií skleníkových plynov zo 40 na 55 percent do roku 2030. Európsky parlament však pôvodne chcel viac, hovorilo sa aj o 60 či dokonca 65 percentách. Postačí to?

Politici veľakrát tvrdia, že treba počúvať vedcov. Tí hovoria jasnou rečou, no vypočutí nie sú. To, čo sa nakoniec schválilo, je lepšie ako drôtom do oka, no určite máme na viac. Ideálne by bolo dostať sa aspoň na 65 percent. Často je znižovanie emisií prezentované cez možné náklady a samotnú náročnosť. Ak však teraz zainvestujeme, dokážeme predísť obrovskému utrpeniu a rozsiahlym ekonomickým dosahom. Tie klimatická kríza spôsobuje už teraz.

Mnohé firmy sa však sťažujú, že to ekonomicky nezvládnu, najmä v čase koronakrízy.

Samozrejme, pretože náklady, ktoré zatiaľ nevidíme, akoby ani neboli nákladmi. Je pre ne ťažké si teraz predstaviť, koľko ich to bude v budúcnosti stáť, ak nič nezmeníme. Žiaľ, štátne orgány, vrátane ministerstva hospodárstva, nevysvetľujú, aké príležitosti nám zelená obnova prinesie.

Foto: Archív Martin Hojsík

martin hojsík Europoslanec a podpredseda Progresívneho Slovenska Martin Hojsík.

Aké?

Treba si uvedomiť, že ide o obrovskú príležitosť urobiť zo Slovenska a Európy lepšie miesto na život. Peniaze, ktoré teraz obetujeme na zmenu, sa nám v budúcnosti vrátia. Je to investícia do prežitia. Ale zároveň aj vynikajúci biznis a spôsob, ako ľahko vytvoriť nové pracovné miesta.

Je teda prínos väčší ako náklady?

Áno. Vezmime si budovy. Keby sme dali 100 miliónov eur do energetickej obnovy budov, podľa prepočtov expertov to vie priniesť tritisíc pracovných miest. A to v čase, keď extrémne trpí stavebný sektor, a tiež znížiť spotrebu energie a skvalitniť život v budovách. To všetko povedie k zníženiu znečistenia ovzdušia, na ktoré predčasne zomiera takmer päťtisíc ľudí skoro každý jeden rok. Rovnako sa nám zníži závislosť od dovozu energetických surovín zo zahraničia, keďže väčšinu uhlia a skoro všetok plyn dovážame. Ako sa na toto všetko vôbec môžeme pozerať optikou strát a nákladov? Veď predsa ide o investíciu – ako pre bežných ľudí, tak aj pre podniky. Ide o všeobecne akceptovaný fakt. A keď minister hospodárstva Richard Sulík spomína len to, aké to bude drahé, zaspal asi v 90. rokoch. Takto ohrozuje budúcu konkurencieschop­nosť Slovenska.

Vláda minulý utorok verejne predstavila, čo by sa do slovenského plánu reforiem malo dostať. Šlo však len o akúsi on-line diskusiu v rámci rezortov. Je toto podľa vás správny postup?

Som rád, že vláda chce dodržať, k čomu sa premiér Igor Matovič zaviazal na pôde únie ešte v júli. A to, že 37 percent prostriedkov pôjde na zelenú obnovu. Nejde totiž o žiaden diktát z Bruselu, ale o jednohlasné rozhodnutie lídrov, za ktoré nesieme všetci rovnakú zodpovednosť. Otázne teraz je, ako sa to dodrží a ako bude vypracovaný konkrétny dokument. Ešte stále totiž nemáme v rukách finálne návrhy. Ide len o hrubé obrysy, pritom komisia chce pomerne presné detaily. Bolo nám sľubované reformné leto, to sa neudialo. V návrhu nariadenia k Fondu obnovy je jasne napísané, že konkrétny návrh sa má verejne prediskutovať.

Ako sú na tom iné krajiny únie?

Sú už také, čo majú plán hotový. Treba si uvedomiť, že čím skôr materiál odovzdáme, a čím skôr nám ho komisia schváli, tým skôr dostaneme peniaze. To je veľmi dôležité, keďže ich treba minúť pomerne rýchlo. Nehovoriac o tom, že kvôli nedostatočnej podpore od vlády trpí na Slovensku mnoho podnikateľov.

Zo zelených vecí zazneli pri predstavovaní slovenského návrhu hlavne zmeny v doprave, rozvoj elektromobility, obnova železničných mostov, elektrifikácia železníc, obnova budov a modernizácia obnoviteľných zdrojov. Čo na to hovoríte?

Základné kontúry vyzerajú dobre. Teraz to však bude o konkrétnej realizácii. Napríklad v prípade obnovy budov. O akú obnovu pôjde? Len o čisté „oplácanie“ polystyrénom alebo o komplexnú obnovu? Potrebujeme podporiť dopravu a železnice, ale treba sa pozrieť na celkovú reformu mobility. Na to, ako sa ľudia budú prepravovať ekologicky, ekonomicky a efektívne. Nemôžeme predsa povedať ľuďom z Nižnej Slanej, ktorí za nízku mzdu chodia do Veľkého Krtíša, aby si kúpili elektromobil. Veď sú radi, že majú na starý nemecký diesel. Naopak, treba im zabezpečiť pohodlnú dopravu. Takú, čo si budú môcť dovoliť, a ktorá pôjde dostatočne často. To isté platí aj pri dekarbonizácii hutníckeho priemyslu. To je vec, ktorá bude trvať veľmi dlho a peniaze z Plánu obnovy sú určené len na jej naštartovanie. Navyše, na celej transformácii by sa mali podieľať aj samotné firmy.

Premiér spomínal, že bude v Bruseli lobovať za to, aby sme si mohli ponechať vlastný energetický mix, ktorým sa chceme dopracovať k uhlíkovej neutralite. V rámci neho by časť tvorilo aj jadro.

Energetický mix je stále kompetenciou členských štátov. Jadro však úniu dosť polarizuje. Sú krajiny, ktoré ho veľmi využívajú, a také, ktoré sú striktne proti. Teda Nemecko, Rakúsko či Luxembursko. Pri jadre je pre mňa najdôležitejšia bezpečnosť. Slovensko musí zabezpečiť, aby neboli absolútne žiadne pochybnosti o bezpečnosti 3. a 4. bloku elektrárne v Mochovciach. Nemôžeme si v tejto oblasti dovoliť problém. Ide o dosahy na zdravie a životy ľudí. Ale aj medializovaná správa šéfa SIS Vladimíra Pčolinského hovorí o tom, že v Mochovciach sú problémy, ktoré ministerstvo hospodárstva ešte pred dvoma týždňami popieralo. V rozhovore pre denník Pravda však Sulík tvrdí, že tam vraj problémy boli, ale už sú vyriešené. V priebehu dvoch týždňov si šéf rezortu hospodárstva odporuje. Ako má potom človek veriť, že je všetko v poriadku?

Čo treba urobiť?

Zvýšiť transparentnosť.

Ako?

Predtým, než sa to spustí do prevádzky, treba poslať na kontrolu OSART, okamžite zverejniť závery a komentovať ich. Úrad jadrového dozoru by mal svoju prácu robiť verejnejšie. Vo Francúzsku podobný orgán omnoho viac hovorí s verejnosťou. Iba tak sa dá dôvera ľudí skutočne vybudovať. V Mochovciach, naopak, bol taký strašný „bordel“, že to ani pekné nie je.

Stále sa rieši aj horná Nitra. Región má byť podporený z Fondu spravodlivej transformácie. Vláda má na stole aj dva plány, ako by sa mala výroba tepla riešiť po roku 2023, keď skončí výroba elektriny – a teda aj tepla, v Novákoch. Oba plány – aj ten zo Slovenských elektrární, aj ten z Prievidzského tepelného hospodárstva však využívajú zemný plyn, čo je rovnako ako uhlie fosílne palivo. Situácia tak bude vyriešená len dočasne.

Transformácia hornej Nitry má byť o vytvorení podmienok na rozvoj tohto regiónu. Je mi ľúto, že sa tieto veci riešia až takto neskoro, je to vina bývalej garnitúry. Peter Pellegrini ako premiér mal hornú Nitru riešiť už dávno. Mal v tom aj plnú podporu eurokomisára Maroša Šefčoviča. Teraz sme v situácii, že istá forma plynu pri transformácii potrebná bude. Pôjde však o to, či postavíme veľký plynový zdroj za veľa peňazí, alebo nám bude stačiť menší. Ten neskôr ľahšie nahradíme a menej investícií nám ostane uviaznutých. Podstatné je, aby sme plyn použili čo najmenej a čo najkratšie.

Pomôže aj zníženie spotreby tepla v regióne?

Áno. Napríklad zvýšením energetickej efektívnosti budov a rozvodov spolu s použitím obnoviteľných zdrojov. Na hornej Nitre majú bane, v ktorých je teplo. To by mohlo prispieť nielen ako obnoviteľný zdroj, ale aj vytvoriť pracovné miesta v inštalácii a údržbe tepelných čerpadiel z podzemia. Slovensko by tak mohlo získať know-how, ako sa niečo takéto dá robiť v bývalých baniach. Podobný projekt by sa následne mohol realizovať aj inde v Európe.

Môžu sa však peniaze z Fondu spravodlivej transformácie vôbec minúť na podporu fosílnych palív?

Finálna dohoda legislatívy, ktorá pokrýva tento fond, hovorí o tom, že tieto peniaze sa na plyn nemôžu použiť. Majú totiž slúžiť na transformáciu regiónu, nie na platenie nejakej plynovej elektrárne. Môžeme však použiť peniaze z fondov regionálneho rozvoja, no len maximálne jedno percento. Plus existujú aj iné obálky peňazí.

Veľa sa hovorí aj o kvóte na odstrel vlkov. Vy ste spomínali, že ste v tejto veci rokovali aj s eurokomisárom pre životné prostredie Virginijusom Sinkevičiusom. Únia chcela vedieť, na základe čoho sme stanovili kvóty na odstrel, rezort však neodpovedal. Pohlo sa to?

Z pohľadu komisie je najdôležitejšie vedieť, ako bola táto kvóta stanovená. Európska legislatíva nehovorí, že musíme vlka celoročne chrániť, to je len a len na nás. Ak ho však chceme strieľať, kvóta musí byť dostatočne odborne stanovená, čo sa u nás už roky nedeje. Pre mňa je však absurdný celý spor, v ktorom sa chovatelia oviec a kôz používajú ako rukojemníci nejakej skupiny ľudí, ktorá chce strieľať vlkov. Chápem, že majú problém, lebo im vlky a medvede robia škody, no nemá sa to riešiť len ich kompenzáciou, ale aj prevenciou. A to práve v podobe ohradenia a zabezpečenia cvičených psov. A navyše, ak majú s vlkmi problém na Orave, ako tomu pomôže ich strieľanie v Poloninách? Ak to chceme robiť preto, aby sme menežovali populáciu vlka, nerobme to plošne, ale len v miestach, kde máme problém.