Úroda atakuje rekord, ceny nie

Po troch na obilie chudobnejších rokoch zoberie Slovensko jednu z najlepších úrod desaťročia. Bude mať dosť zrna nielen pre ľudskú výživu, ale aj na vývoz. Kvôli dlhodobo oslabenej živočíšnej výrobe pôjde zhruba milión ton pšenice, približne toľko aj kukurice na export. Dobre zarodila aj silno medializovaná repka. Spomedzi všetkých letných plodín je spolu s tvrdou pšenicou finančne najvýnosnejšia.

07.08.2020 06:00
debata (80)

Ešte začiatkom mája vládol medzi poľnohospodármi pesimizmus. Po dvojmesačnom suchu nič neveštilo dobrú žatvu. Doslova v hodine dvanástej však prišli zrážky, neraz v podobe búrok, a tie rozjasnili tváre pestovateľov. Prognóza, ktorú včera zverejnil Zväz výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností, hovorí, že obilnina číslo jeden ozimná pšenica dá úrodu vyše 2,2 milióna ton a kukurica len o niečo nižšiu – 1,9 milióna ton.

Odhady potvrdzujú reálnymi výsledkami podniky, ktoré už skončili žatvu. Napríklad PPD Rybany neďaleko Bánoviec nad Bebravou zobralo v sedemdesiat­jedenročnej histórii družstva najlepšiu úrodu pšenice. Sypala im po osem ton priemerne po hektári, jarný jačmeň o dve tony menej a repka po štyri tony z hektára.

Žlté zlo sa opláca

Bude to práve repka, ktorá tohto roku podrží ekonomiku podnikov. Jej ceny sa po prvej vlne pandémie koronavírusu zotavili. Keď si porovnali aktuálne ceny pšenice, jačmeňa a repky v Rybanoch, predseda družstva Jaroslav Jaško spolu s ekonómkou Emíliou Géciovou dospeli k úsudku, že nebyť "žltého zla“, nemajú garanciu ekonomickej stability rozvoja družstva. Jozef Rebro, ktorý roky analyzuje trh s obilninami a olejninami, hovorí, že všetku repku, čo nespracuje Slovensko, odoberú okolité štáty.

Európskej únii ako celku chýba zhruba päť miliónov ton repky. Na vlne tohto deficitu sa slovenskí pestovatelia môžu trochu zviezť a mierne si prilepšiť. Lenže aj o cene repky rozhoduje množstvo okolností. Polovica zo slovenskej produkcie, ktorá sa spracuje vo dvoch fabrikách, sa premení na mero, čo je biozložka pridávaná do nafty. Keď na jar ochabla v dôsledku COVID-19 doprava v Európe, išla dole aj cena repky, teraz je všetko inak.

Inými slovami povedané, ekonomika pestovania všetkých plodín je mimoriadne krehká. Rozhoduje o nej vrtkavé počasie, ktoré úrody raz dvihne nahor, inokedy ich stlačí nadol. Situáciu ovplyvňujú aj pandémie chorôb a nimi vychýlený rytmus svetovej ekonomiky. Takže napríklad dobrá úroda pšenice neznamená automaticky vyššie príjmy. Cena pšenice je len v rozmedzí 140 až 160 eur, dole padá cena jačmeňa, hoci po sladovníckom je zhánka. Lenže problémy robí kvalita zrna. To, že mnohé podniky vysiali ozimný jačmeň – istejší úrodami, ale menej vyhovujúci sladovníckym štandardom, sladovniam nepomohlo. Na koni môžu byť pestovatelia tvrdej pšenice, tona ide po 230 až 260 eur. Všetko, čo je dobré, sa zväčša zo Slovenska vyvezie. Krajine totiž chýbajú na jednej strane farmy ošípaných, hydiny, ale aj dobytka, ktoré by premenili energiu a bielkoviny skoncentrované v zrnách obilnín, kukurice, olejnín na mäso a mlieko. Keď v roku 2012 nastupoval do funkcie ministra Ľubomír Jahnátek (Smer-SD), prišiel s ambicióznym cieľom dosiahnuť v roku 2020 80-percentnú sebestačnosť. Zostalo len pri slovách.

Predseda Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností Marian Uhrík konštatoval, že už niekoľko vlád malo v programových vyhláseniach sebestačnosť, ale nič z týchto zámerov sa nesplnilo. Vyzval Matovičovu vládu, ktorá sa tiež zaklína obnovou sebestačnosti, aby začala z poctivej analýzy reálneho stavu slovenského poľnohospodárstva a jeho spracovateľského priemyslu, aby počúvala odborníkov. A pokiaľ ide o obnovu živočíšnej výroby, zdôraznil, že musí prijať jednoznačné politické rozhodnutie, ktoré podloží zdrojmi.

Nepolapiteľná pridaná hodnota

Slovensko má, ako ukazuje tohtoročná žatva, veľký potenciál, ale skutočne vyspelou krajinou bude vtedy, keď všetky dopestované produkty spracovaním získajú vyššiu pridanú hodnotu. Zatiaľ však krajina premrháva svoje možnosti. Uhrík ich ilustroval na úpadku živočíšnej výroby, ktorý stiahol pod vodu aj kedysi vyspelý krmovinársky priemysel.

Všimnime si, že ešte v roku 1990, keď sa na Slovensku chovalo 2,5 milióna ošípaných, vyrobilo sa z kŕmneho obilia a kukurice 2,8 milióna ton kŕmnych zmesí. O tridsať rokov neskôr zostalo na farmách necelých 600-tisíc prasiat a produkcia krmív spadla na 643-tisíc ton. O prácu neprišli len tisícky chovateľov zvierat, ale aj ľudia z výrobní kŕmnych zmesí. Zatvorili sa mnohé bitúnky a mäsokombináty. Poľnohospodári sa zachraňujú produkciou obilnín, kukurice a olejnín a mäsiari dovážajú mäso.

Kocúrkovo, aké by ani Ján Chalupka nevymyslel.

Žiaľ, vysoký účet za to platí celá spoločnosť. Opätovne sa teda pri dobrej úrode obilia vynorila so všetkou vážnosťou otázka, ako zvládnuť zdanlivo niečo také jednoduché, ako je chov zvierat, moderná produkcia krmív a potom spracovanie mäsa či mlieka.

Nejde, samozrejme, len o tieto živočíšne produkty, vo výžive sa čoraz viac presadzujú kvalitné cereálne výrobky. Slovensko však má problém dopestovať aj produkty, v ktorých bolo desaťročia dobré. Kvalitný sladovnícky jačmeň je toho dôkazom. Aby sa mohol vyvážať, musia si sladovne pomôcť dovozmi zrna. Útek od jačmeňa k pestovaniu iných plodín súvisí nepochybne s výnosnosťou, mierou rizika. Tá sa neskrýva len v počasí, ale pandémia koronavírusu zrazila spotrebu piva a tým aj sladu. A výsledok? Ceny jačmeňa idú dole.

Na Slovensku klesla spotreba zemiakov, vytlačili ich cestoviny. Za najlepšie sa považujú talianske. Sú to však talianske firmy, ktoré nakupujú slovenskú tvrdú pšenicu. Ak sa chceme pohnúť dopredu, musíme sa naučiť vyrábať kvalitné cestoviny sami. Slovenskí šľachtitelia vyšľachtili viacero odrôd pšenice so špecifickými vlastnosťami od chlebových cez cestovinárske po keksové až po odrody so špecifickými zdravotnými účinkami.

Aký to paradox, na poliach dominujú zahraničné odrody.

Čo je za tým? Je to len lepšia obchodná politika nadnárodných spoločností s osivami a agrochémiou, alebo je za tým aj slovenská nemohúcnosť, neschopnosť lepšie sa zorganizovať? Krajina potrebuje program, víziu, zatiaľ je viac plná veľkých slov, túžob a bezmocnosti. Zdá sa, že ani tohtoročná dobrá žatva na tejto realite veľa nezmení.

Počasie ako tvorca úrody

Nič na tom nezmení ani aktuálny poľnohospodársky rok. Naši predkovia nám zanechali príslovie triafajúce klinec po hlavičke: Rok s rokom si nie je bratom. Meteorológ Pavel Beránek si všimol niekoľko pozoruhodností, ktoré sa odohrali od minuloročného augusta po tohtoročný.

Zrážkovo to bol, pokiaľ ide o úhrn zrážok, rok normálny, v čase, teda v jednotlivých mesiacoch roka, boli zrážky rozdelené nerovnomerne. Teplotne to bol rok nadnormálny, pravda, s anomáliami, ktoré si ani meteorológ s tridsaťročnou praxou nepamätá.

Do pozornosti dal silné mrazy. Piešťany, ktoré patria k najslnečnejším oblastiam Slovenska s dobrým ovocinárskym potenciálom, zažili na prelome marca kruté mrazy. Štyri dni klesali teploty k mínus 6 až takmer k mínus 9 stupňom Celzia. Mrazivé noci trvali od ôsmej večera do deviatej rána. Nevídane silné mrazy, ktoré boli na celom juhozápade Slovenska, pripravili krajinu o ovocie.

Zrážky z konca mája a trvajúce po celý jún vyžehlili deficit vlahy z marca a apríla. Lenže nie všade. Okolie úrodného Hurbanova má stále deficit sto milimetrov nebeskej vody. To, čo chýba poľnohospodárom z juhovýchodu Podunajskej nížiny, však v priebehu jednej hodiny spadlo nad Muránskou Hutou 28. júna. Nebesá tu dávkou 108 milimetrov úplne zničili novú asfaltovú cestu. Čo je to však proti dvesto litrom vody, ktoré v priebehu hodiny zaliali Salku v okrese Nové Zámky pred vyše 60 rokmi.

Počasie znova a znova dokazuje, kto nevyspytateľne režíruje zápas o prežitie. Lebo poľnohospodárstvo je stále zápasom o naše bytie.

© Autorské práva vyhradené

80 debata chyba
Viac na túto tému: #žatva #úroda